Masaryk a Hlinka, českí biskupi a slovenská vláda

Keď v septembri 2025 zverejnili časti listu prezidenta Masaryka, napísaného v roku 1934, najviac pozornosti vzbudila veta, kde označil Andreja Hlinku za hlupáka. Aj preto, že Hlinka je pre mnohých symbol a prejav zjednodušovania, nepochopenia a rozdielneho pohľadu na česko-slovenské vzťahy. Na Slovensku je Hlinka viacerými uctievaný ako neohrozený spoluzakladateľ našej štátnosti, v Česku vnímaný ako rozbíjač spoločného štátu. Fakty a historici vedia že to neplatí. Hlinka spravil pre Slovensko mnoho dobrého, problematické boli však niektoré jeho spôsoby.

ČSR a cesta do Paríža

Hlinka podpísal Martinskú deklaráciu, ktorá sa hlásila k novovzniknutej Československej republike. Jej medzinárodnému uznaniu a ukotveniu predchádzali mesiace náročných rokovaní, súvisiacich aj so „zrušením“ stáročia existujúcej rakúsko-uhorskej monarchie, ktorému sa najmä Maďari snažili zabrániť. V roku 1918 tvorili obyvateľstvoČSR - Česi (52,2 %), Slováci (15,3 %), Nemci (23,4 %), Maďari (10,7 %) a «Rusíni» (2,1 %). Z praktických dôvodov vznikla idea „politického“ českoslovensého národa, ktorý tvoril 67,5 %. Neboloo možné žiadať víťazné mocnosti aby rozbili viacnárodné Rakúsko-Uhorsko a utvorili viacnárodnú ČSR, kde by „štátotvorných“ Slovákov bolo výrazne menej než „menšinových“ Nemcov. A „autonómne“ Slovensko s tak veľkou maďarskou menšinou. (viac tu: Oslobodenie Slovenska - Ako vznikla ČSR )

To Hlinka nechápal, a mnohí nechápu podnes. V roku 1919  šiel bez pozvania na Parížsku mierovú konferenciu, kde chcel presvedčiť Francúzov a Britov, aby zaistili autonómiu Slovenska. Francúzi Hlinku vyhostili, lebo cestoval na falošný poľský pas. Cestu mu pomohol organizovať ľudácky kolega František Jehlicska (Jehlička), ktorý konal v záujme maďarskej vlády. Tá navrhla autonómiu Slovenska v rámci zachovania Urorska. „Jehlicska neskôr v zahraničí napádal československý štát, vystupoval na verejnosti, písal do novín. Žiadal odtrhnutie Slovenska od Prahy a jeho pripojenie späť k Budapešti, kde malo dostať autonómne postavenie“. (J. Hajko)

V „Odkaze slovenskému národu“ ktorý predniesol v Ružomberku 28. 9. 1934 Hlinka píše: „Štátny prevrat v roku 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. Vznikom Československej republiky splnila sa moja túžba a ožili nádeje národa. Československý štát vznikol spoločnou zahraničnou a domácou prácou Čechov a Slovákov, preto želám si úprimne, aby bol trvalou vlasťou slovenského národa....“  (uverejnil Slovák 30. 9. 34) Toto nepochopenie medzinárodných súvislostí, ktoré na Slovensku u mnohých trvá podnes, bolo zrejme prvým dôvodom, prečo profesor a prezident Masaryk označil Hlinku ako hlupáka. (O pár rokov takáto politika dosiahla autonómiu a štánu samostatnosť Slovenska pod diktátom Hitlera, na území o 20 % menšom než malo za ČSR.)

Realitu „Masarykovej“ ČSR ocenila Svätá stolica aj tým, že v r. 1935 presvedčila Hlinkovu stranu, aby za prezidenta volila E. Beneša. Slovenská cirkev mala za demokratickej ČSR viac slobody než za Uhorska a za komunizmu. Vatikán viac kritizoval Slovenský štát než ČSR, ktorá bola po vojne jediným štátom východnej Európy, kde mala Sv. Stolica plné diplomatické zastúpenie. (viac tu: Slovenská cirkev od Horného Uhorska po samostatnú provinciu)

Hlinka a jeho "nepriatelia"

Druhý dôvod bolo asi Hlinkovo vystupovanie, o ktorom tiež dnes mnohí nevedia, a viacerí ho nasledujú. Politológ Trnavskej univerzity Tomáš Jahelka, ktorý sa venuje československým politickým dejinám, hovorí: „Hlinka bol síce kritický voči československej politike, ale akceptoval a vážil si Masarykovu osobnosť a jeho postavenie.“

„Hlinka bol kritický k demokratickému zriadeniu prvej republiky a k tomu, ako sa údajne stavala k Slovákom. Masaryk akceptoval aj takýto štýl politiky, aký prevládal na Slovensku, no bol k nemu kritický. Po Tukovej afére (odsúdenie Vojtecha Tuku za vlastizradu) dokonca adresoval Hlinkovi list, v ktorom mu v podstate hovorí, aby sa upokojil, že v jeho veku a postavení katolíckeho kňaza sa nepatrí byť taký agresívny a aby okolo seba nešíril len zlosť a nadávky. Masaryk ho poučuje aj s tým, že je od neho starší, a vysvetľuje mu, že mu vždy záležalo na Slovensku a Slovákoch.“ …. „Hlinkove prejavy a články sú naozaj plné demagógie, klamstiev, expresívnych výrazov a urážok politických oponentov. Hlinka nevnímal oponentov v politike ako kolegov, s ktorými treba demokraticky súťažiť, kto má iný názor, ale ako nepriateľov, ktorých treba zničiť.“ (viacerí slovenskí politici na čele s Ficom tak konajú podnes)

„Hlinka nebol veľmi vzdelaný človek  … bol ľahko ovplyvniteľný ľuďmi okolo seba a ktorí riadili ľudácku politiku.“ (podobne je zjavne ovplyvňovaný kňaz Kuffa podporujúci Ficov Smer i Dankovu SNS. Viac tu: Hovorcovia a manipulátori Mariána Kuffu) Hlinka sa postavil za Tuku keď bol v roku 1929 súdne trestaný a odsúdený za vlastizradu a úklady proti republike. „Archívny výskum v Budapešti naozaj ukázal, že Tuka bol agent platený Maďarskom, ktorý mal za úlohu rozvrátiť Československú republiku a priviesť územie Slovenska späť do Uhorska alebo do Maďarska.“ (rozhovor tu: Hlinka vnímal oponentov ako nepriateľov. ) 

Historik Roman Holec: „Hlinka mal solídny príjem ako ružomberský farár, žil veľmi skromne, nemal veľké potreby, nepotreboval sa teda ani obohacovať. Hlinkov problém však bol, že keď sa dostal do pomerne veľkých dlhov, ktoré sa nedali normálnym spôsobom vykryť, tak zrejme došlo k prelievaniu peňazí z Ľudovej banky alebo ružomberskej fary, alebo iných zdrojov. Mal príjmy, ktoré dávali na cirkev veriaci, on sa niekedy tiež správal v duchu cirkev, to som ja, a narábal s nimi.“

„Hlinka nebol schopný dospieť ku kompromisu, ... Nebol schopný niečo vyrokovať, hľadať strednú cestu, keďže vedel, že to nedokáže, delegoval často na tieto úlohy iných. Hlinka bol veľmi konfrontačný politik, úzkoprsý, s veľkým egom, ktorý nestrpel vedľa seba ľudí, ktorí by ho prevyšovali. … každý, kto niečo znamenal alebo mal veľké ambície, sa s Hlinkom dostal do konfliktu. Nie je to prípad Tuku, ktorý bol nesmierne inteligentný, Hlinku prevyšoval, ale bol voči nemu vždy absolútne podriadený, nikdy nedal najavo čokoľvek, čo by sa Hlinku mohlo dotknúť.“ .. „ Viac tu: Hlinka nemal problém nabrýzgať aj biskupovi. 

„Hlinka mal mnohé charizmatické vlastnosti, bol to vodcovský typ a bojovník. … Bol výborný rečník, ktorý dokázal strhnúť poslucháčov. … nikdy neinklinoval k fašizmu, Adolfa Hitlera dokonca na stretnutí s politikmi nemeckých menšinových strán, ktoré sa na neho orientovali, nazval "kultúrnou beštiou". (R. Letz tu: sme.sk/letz-hlinka-nazval-hitlera-pred-nemeckymi-politikmi-kulturnou-bestiou.html ) 

Tuka, autonómia a štátna samostatnosť

Autonómiu dosiahli Hlinkovi nasledovníci dva mesiace po jeho smrti, po Mníchovskom diktáte, v silno oklieštenej Československej republike, ktorá stratila západoeurópskych spojencov a hrozil jej úplný zánik. Ako by Hlinka hodnotil túto autonómiou a štátnu samostatnosť pod Hitlerovým diktátom, a to, čo robila po ňom pomenovaná Hlinkova garda?

Tuka založil 30. 1. 1939 Slovensko-nemeckú spoločnosť a stal sa jej predsedom. V pozdravnom telegrame Hitlerovi ponúkol vojenské spojenectvo „k obrane a podpore európskej civilizácie“.12. 2. 1939 navštívil Tuka A. Hitlera, a bez akejkoľvek ústavnej funkcie, poverenia alebo splnomocnenia vyhlásil, že osud slovenského národa vkladá do jeho rúk. Hitler vo Viedenskej arbitráži odkrojil tomu "autonómnemu" Slovensku 20 % územia. Potom sa Tuka ako predseda vlády Slovenského štátu za Tisovho prezidentovania hlásil k nacizmu. 

Slovami „Slovensko nie je katolícky štát“ odmietol V. Tuka 7. 4. 1943 Vatikánskym chargé d'affaires Burziom odovzdaný demarš Svätej stolice kritizujúci politiku štátu v oblasti ľudských práv ako „protirečiacu katolíckym princípom“. (Viac aj tu: https://www.postoj.sk/180811/arcibiskup-ktory-nastavoval-tisovi-zrkadlo )

14. marca 1939, na 2. výročie encykliky Pia XI. proti nacizmu (Mit brennender sorge ), Slovenský snem pod nátlakom Hitlera vyhlásil samostatný Slovenský štát. Jeho poslanec P. Čarnogurský: „Každý z nás vedel, že odhlasovaním slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa." Asi 60 % slovenského priemyslu sa dostalo do nemeckých rúk. Na základe rasových zákonov, ktoré podpísal Hlinkov nasledovník, kňaz – prezident Tiso desiatky tisíc ľudí obrali o majetok a základné ľudské práva. Štátny dlh Slovenska v prepočte na obyvateľa vzrástol z 12 Ks roku 1939 na 3700 Ks koncom vojny.

„Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj vypomstilo, keď sa stále spájalo, že ‚klérus a fašizmus‘ sú spojenci.“ … „Tiso bol v určitých veciach akoby zaslepený. Napríklad aj na osobný list pápeža Pia XII. reagoval odmietavo. To je taký dokument veľmi nepekný, ktorý svedčí o tom, že nebol ochotný ani Svätého otca počúvať." (Vladimír Jukl | Kolakovič nám otvoril oči ) … 

Tiso, komunisti a 17. november

V jednej oblasti Tiso konal v súlade s učením pápežov - mal zásadne odmietavý postoj ku komunizmu. Tým zdôvodnil aj účasť Slovenska na nemeckom útoku proti Sovietskemu Zväzu. Pred koncom vojny Tiso odmietol ponuku na ustanovenie boľševického režimu Slovenskej sovietskej republiky pod záštitou Sovietskeho zväzu, ktorej by zostal prezidentom. (to chcel istý čas aj G. Husák) Deň pred popravou Tiso napísal: „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obetou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševistického stanoviska.“

Tisa po vojne odsúdil v Bratislave „Národný tribunál“ kde 5 zo 7 členov boli komunisti. Prezident Beneš bol po vynesení rozsudku ochotný udeliť Tisovi milosť, ak to schváli vláda. Tá to zamietla pomerom hlasov 17 : 6, pričom proti milosti boli s komunistami ešte niektorí socialisti. Slovenskí nacionalisti však z Tisovej smrti obviňujú iba Beneša a obnovenú ČSR, vďaka ktorej sa Slovensku vrátilo Maďarskom okupované územie.

Po páde 40 rokov trvajúcej z Moskvy importovanej komunistickej diktatúry sa uctievači Hlinku, Tisa a Slovenského štátu pod Mečiarovým vedením spojili s komunistami. Ich súčasnými pokračovateľmi je vládna koalícia pod vedením exkomunistu Fica. Tí podporujú Putina a teraz zrušili 17. november, ktorý pripomína slobodu a pád totalitnej diktatúry.

Autoritatívne Slovensko?

Andrej Hlinka konal ako autoritatívny vodca. Tisov Slovenský štát, podobne ako Hitlerovo Nemecko a Stalinov Sovietsky zväz fungoval na vodcovskom princípe s vládou jednej strany. K tomu sa blížila vláda JUDr. Mečiara, a v rámci možností o to usiluje aj exkomunista JUDr. Fico. Ten dnes, po 35 slobodných rokoch silno kritizuje západné slobodné demokracie a za príklad nám dáva autoritárske režimy s vládou jednej strany, kde nie je občianska ani náboženská sloboda. Viacerými krokmi oslabuje nezávislosť štátnych a kontrolných inštitúcií počínajúc justíciou a políciou. Znova prekvitá papalášizmus a zneužívanie štátu a moci. 

Podľa prieskumu Globsecu  zo septembra 2022 takmer 60 % ľudí si myslí, že Slovensko potrebuje silného autoritárskeho lídra, aj za cenu, že by sa pohyboval na hranici demokratických princípov. O rok vyhrala voľby Ficova koalícia, ktorej predstavitelia sa poklonkujú Putinovi a chvália Čínu a iné diktatúry. Vláda formálne a štatisticky kresťanského Slovenska za súhlasu alebo mlčania väčšiny v mnohom znova koná proti tomu, čo o politike, štáte a vláde učia pápeži a Sociálna náuka Cirkvi. 

Hanus a Cirkev

Cirkev je v postoji k tomuto problému rozdelená, podobne ako celá spoločnosť, pričom prevažuje ľahostajné či alibistické mlčanie a priama či nepriama podpora takejto vlády a politiky. (viac tu: https://blog.postoj.sk/140745/ako-cirkev-a-konzervativci-vlade-ficovho-smeru-pomohli ) Symbolicky povedané – v spoločensko - politickej sfére duch komunistami zriadeného hnutia „Pacem in terris“ prevažuje nad duchom „tajnej“ či „disidentskej“ cirkvi usilujúcej o slobodu a spravodlivosť.

Jednu z hlavných príčin týchto postojov Slovenska dobre opísal Ladislav Hanus: „Orientácia slovenského človeka príliš dlho viazla v neusmernenej pudovosti a živelnosti. Rozumom nekontrolovaná živelnosť ešte vždy zasahuje aj do nášho intelektuálneho života, dáva ráz nášmu zmýšľaniu, stanovisku, našej práci a charakteru. Aj táto vzdelaná vrstva je vlastne na ľudovej úrovni, so všetkou nevypočitateľnosťou, krajnosťou a nezriadenosťou, a programovo nechce prekonať ľudovú úroveň.“ (Rozprava o kultúrnosti, 1943,1991)

Päť rokov po napísaní tejto charakteristiky prišli štyri desaťročia komunistickej diktatúry, so zákazom slobodnej diskusie a monopolným vymývaním mozgov komunistickou ideológiou a propagandou v školách i médiách. V súčasnosti patrí Slovensko k štátom, kde najviac ľudí verí dezinformáciám a ruskej propagande. 

Naša cirkev od oslobodenia po 17. novembri 1989 opravila komunizmom zničené kultúrne pamiatky, vybudovala nové chrámy a pastoračné centrá, spravila mnoho dobrého v pastoračnej, sociálnej, vzdelávacej a zdravotnej oblasti. V spoločensko-politickej sfére však až na malé výnimky zanedbáva to, čo Benedikt XVI. v encyklike o láske označil ako základnú úlohu každej generácie: „Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.“ (viac tu: https://blog.postoj.sk/121784/benedikt-xvi-o-politike-a-zbojnicka-slovenska-republika )

Českí biskupi a slovenská vláda

Ako sa to dá robiť dobre, ukázala česká cirkev aj pred voľbami v októbri 2025. Napríklad Katolický týdeník v č. 38, 39 a 40 uverejnil spolu asi 6 kvalitných textov k voľbám, od rôznych osobností aj odborníkov. 

Stála rada Českej biskupskej konferencie varovala pred voľbou komunistov, ktorí chcú znova obmedziť náboženskú slobodu, a financovanie církevných a súkromných škôl. „Jsme vděční, že církev může po letech útlaku svobodně působit a být nedílnou součástí občanské společnosti. .. Nejít volit je sice také projevem svobody, ale nevyberemeli své reprezentanty, jiní to udělají za nás – a my neseme spoluzodpovědnost za to, co jsme svou pasivitou dopustili.... Pamatujme při svém rozhodování i na to, že některé strany tiše či otevřeně připouští povolební spolupráci se zmíněnou partají.“ (Biskupové k útoku na náboženskou svobodu )

Ekumenická rada cirkví vyzvala občanov, aby „dar volby používali zodpovědně a hledali kandidáty, kteří jsou v souladu s křesťanskými hodnotami – úctou k životu, spravedlnosti, solidaritě a míru.“

Okrem toho sa osobitne vyjadril aj pražský acibiskup Jan Graubner. Citujem z KT: „Motivovalo mě, když jsem se dozvěděl, že někteří křesťané jsou schopní dát hlas hnutí Stačilo! – tedy komunistům. Ti ve volebním programu slibují výrazné kroky proti věřícím, ale i ostatním lidem. Proto nemohu dát svůj hlas uskupení Stačilo!,“ uvedl. Připomněl, že jít k volbám „není jen právo, ale i výraz odpovědnosti za sebe, rodinu, přátele i stát“. A pokračoval: „Nemohu dát hlas stranám, které šíří nenávist vůči jakýmkoli skupinám – Ukrajincům, Židům, lidem s odlišnou orientací. Nedám hlas těm, kdo ohrožují náš demokratický systém a jeho instituce, útočí na nezávislá média a nezávislost soudů, chtějí nás vyvést z EU a NATO. Populistům nedám hlas nikdy,“ zdůraznil a dodal: „Můj hlas nedostane ani ten, kdo stojí na straně agresora – Ruska proti napadené zemi – Ukrajině.“ Vyjádření Ekumenické rady církví a arcibiskupa k volbám

Porovnajme to so 4. vládou Roberta Fica, ktorá získala moc aj s pomocou časti Cirkvi a konzervatívcov. Vedie ju komunista, ktorý tak aj myslí a koná. Tí síce kroky proti veriacim nesľubovali, ale robia ich – napr. školským zákonom obmedzujúcim slobodu a financie cirkevných škôl, či zrušením sviatku Sedembolestnej. Moc získali aj šírením nenávisti proti Hegerovej vláde, prezidentke Čaputovej, spojencom z EU a NATO, lekárom očkujúcim proti Covidu, tým čo pomáhajú Ukrajine proti ruskej agresii. Solidárni sú s korupčníkmi, kasínami a zbohatlíkmi na úkor rodín a chudobných. Útočia na médiá i nezávislosť súdov a polície. Fico kritizuje systém západnej demokracie a chváli režimy s vládou jednej strany porušujúce občiansku i náboženskú slobodu. Zrušili voľno na sviatok 17. novembra. A stojí na strane agresora – Ruska proti napadnutej Ukrajine. …. A Cirkev až na nepatrné výnimky urputne mlčí.