Hrdinstvo a zlo, ktoré nechceme vidieť

Skoro ráno 7. októbra, keď sa na festivale Nova rozozneli sirény, sa jednej skupine kamarátov podarilo opustiť areál v autách. Keďže okolo počuli streľbu a videli zostreľovanie rakiet na oblohe, ako najbezpečnejšie sa im zdalo zastaviť a prečkať raketovú paľbu v malom kryte pri autobusovej zastávke kibucu Re’im, blízko festivalu. Približne o 6:50. Nikto z nich netušil, že okrem rakiet vnikli do Izraela tisíce ľudí z Gazy s cieľom vraždiť a ničiť. Postupne sa v kryte nahromadilo 27 návštevníkov festivalu. Ide o malý betónový prístrešok s veľkosťou niekoľko metrov štvorcových.

Ku krytu však čoskoro dorazila skupina banditov z Gazy vyzbrojených automatickými zbraňami a granátmi. Približne o 7:50. Udalosti, ktoré nasledovali, sú podrobne zdokumentované vďaka palubnej kamere auta zaparkovaného pred krytom a audionahrávke, ktorú na svojom telefóne spustila 22-ročná Ayelet Arnin, jedna z ukrývajúcich sa v kryte (odtiaľ názov filmu: Posledné nahrávky). Vidíme a počujeme, ako útočníci najprv do krytu jeden po druhom hádzali granáty. 22-ročný Aner Shapira sa postavil k dverám a podarilo sa mu postupne osem odistených granátov chytiť a holými rukami vyhodiť von z krytu, až kým nezahynul. Deviaty hodený granát v malom kryte explodoval. Približne o 8:30. 23-ročný Hersh Goldberg-Polin prišiel o ruku (na nahrávke počujeme, ako v šoku sucho hovorí „nemám ruku“) a väčšina ďalších pri explózii zahynula. Hersha s otvorenou ranou a odtrhnutou rukou, ako aj troch ďalších mladých mužov – Alona Ohela, Eliyu Cohena a Ora Levyho – následne útočníci vytiahli z krytu a odviezli na korbe auta. Zvyšných v kryte postrieľali na zemi. Približne o 9:00. Toto všetko počujeme z nahrávky, ktorá v kryte stále bežala.

Keď útočníci odišli, v kryte zostalo medzi mŕtvolami nažive sedem ľudí – zachránili sa náhodou: nezabila ich prvotná explózia granátu, pri streľbe boli len postrelení a podarilo sa im v útočníkoch vzbudiť dojem, že sú mŕtvi. Audionahrávka sa končí o 10:59, keď sa telefónu Ayelet (ktorá už bola mŕtva) vybila batéria. Dovtedy sú zachytené úsečné rozhovory a šepot živých, ktorí sa utešujú a povzbudzujú. Takto sa skrývali a čakali ďalších nepredstaviteľných sedem hodín, kým ich zachránili bezpečnostné zložky.

Kľúčový moment filmu bol pre mňa ten, keď jeden z preživších v rozhovore popisuje chvíľu, keď útočníci vošli do krytu po explózii posledného granátu, aby zavraždili tých, čo mohli prežiť. Sotva dvadsaťročný chlapec pozerá do kamery a opisuje, ako útočník chytil za vlasy jeho kamaráta. Ten poprosil: „Mám rodinu, nezabite ma.“ Neznámy ozbrojenec z Gazy ho okamžite zastrelil. Jeho kamarát, ktorý v tej chvíli ležal na zemi medzi ľudskými pozostatkami, teraz vo filme pozerá do kamery celkom prekvapene a s nepochopiteľným, až detským údivom sa pýta: „Ako to mohol ten človek urobiť? Prečo ho zastrelil? Veď mu nič neurobil a povedal mu, že má rodinu.“ To nepochopenie je absolútne. Je to stret dvoch vesmírov, ktoré nemajú prienik.

Tiež tomu nerozumiem. Nemám na mysli debatu o príčinách a zdrojoch terorizmu, ktorá sa vedie desaťročia, ale okamžitú motiváciu jedného človeka, ktorý radostne pozabíja približne dvadsať mladých ľudí skrývajúcich sa na autobusovej zastávke.

Myslím, že tu je aj kľúčový moment a jedna z príčin slepej podpory „palestíny“, ktorú vidíme na európskych uliciach od 7. októbra. Nevieme si predstaviť, že zlo takýchto rozmerov môže existovať. Je to pre nás nepredstaviteľné a nepochopiteľné – rovnako ako to, prečo niekto zastrelí nášho kamaráta, ktorý hovorí „nezabite ma“.

Je to pre nás tak nepredstaviteľné, až mám dojem, že podobné informácie vo všeobecnosti máme problém prijímať. Vo svojom okolí sa stretávam s tým, že ľudia o podrobnostiach udalostí ako 7. október nechcú hovoriť, ako by sa to mierne nepatrilo. Aj moja manželka, ktorá je inak v súcite a vnímaní emócií o niekoľko úrovní vyššie ako ja, pri krátkom rozhovore o filme reaguje tak, že o ňom nechce hovoriť. Asi je to však prirodzené. Je to iný vesmír.

Je taktiež prirodzené, že súcitíme s trpiacimi, ktorých na obrazovkách vidíme. Obyvateľstvo Gazy od 7. októbra (a aj dávno predtým, pod vládou Hamasu) nepochybne trpí. Znáša následky vojny, ktorú vyvolalo. Avšak je ľudské, že obrazy trpiacich v ruinách v každom vyvolajú súcit a túžbu, aby sa toto utrpenie zastavilo alebo aspoň zmiernilo. Takýto súcit je pochopiteľný, obdivuhodný a je to niečo, na čom by sme sa mali všetci vedieť zhodnúť. Verím, že je možné vyjadrovať súcit s utrpením obyčajných ľudí a hlavne detí v Gaze na základe úprimnej snahy o jeho zmiernenie. Tieto hodnoty snáď všetci zdieľame.

Vo veľkej časti verejnosti však pozorujem slepú podporu Gazy a plošné, neinformované odsudzovanie Izraela za „genocídu“. Myslím si, že je to minimálne sčasti spôsobené práve tým, že tie hrozné činy útočníkov zo 7. októbra nedokážeme mysľou poňať a ani o nich tak úplne nechceme vedieť.

Preto si myslím, že svedectvá zo 7. októbra sú nesmierne dôležité. Tak teda jedno dokončím: 22-ročný Alon Ohel prežil v Gaze takmer presne dva roky mučenia. Spomedzi jeho kamarátov v kryte Re’im ho vytiahli ráno 7. októbra 2023. Držali ho v tuneloch, často v reťaziach, vyhladovaného, bez ošetrenia šrapnelu granátu v oku, až na jedno oko oslepol. Povedal, že pri zmysloch sa udržiaval tak, že si v hlave prehrával klavírne kompozície (je klavirista). O tom, že je nažive, sa jeho rodičia a dvaja súrodenci dozvedeli až vo februári 2025 z rozprávania prepustených rukojemníkov, s ktorými bol zadržiavaný (ako dokáže žiť rodič, ktorý vie, že jeho dieťa mučia priviazané v tuneli?). Prepustený bol 13. októbra 2025, po 737 dňoch, a vrátil sa k rodine už ako 24-ročný.

Z 27 ľudí v kryte pri Re’im zahynulo 16, unesení boli štyria (z toho traja neskôr prepustení a jeden – Hersh Goldberg-Polin – zavraždený v zajatí) a sedem prežilo. Myslím si, že ich svedectvá by malo poznať čo najviac ľudí, pretože hovoria o takmer nepredstaviteľnej odvahe, obdivuhodnom odhodlaní, aj o ich strašnom utrpení.

Ďakujem veľvyslanectvu Izraela v SR za pozvanie na premietanie filmu pri príležitosti spomienky na udalosti 7. októbra.