Sestra Aquinata (R. I. P.)

“Je to úžasná žena. Nádherne maľuje, hrá na organ,” povedala mi o sestričke Aquinate Dagmar Gregorová. Neskôr sme sa stretli i s jej manželom, hercom Ľubom Gregorom, ktorý povedal: “Všetci by mali poznať príbeh týchto úžasných žien.” Sestra Mária Aquinata Ružena Nagyová nás predišla do večnosti 11. mája 2026 vo veku 98 rokov.

Ruženka z Petržalky

Ružena Nagyová sa narodila 14. apríla 1928 v Petržalke Rozálii Nagy, rodenej Demeter, a Petrovi Nagyovi. Bola jediným milovaným dieťaťom svojich rodičov. Jej predčasne narodený braček ju predišiel do neba. Do šiestich rokov hovorila len po maďarsky. Doma ju volali Róžika (podľa krstnej patrónky sv. Rozálie). Zbožná babička ju prihlásila do nemeckej školy. Petržalka sa stala súčasťou nemeckej ríše, a preto chodievala do nemeckých škôl v Hainburgu a vo Viedni. Milovala spev a hudbu, no zažila aj hrôzy vojny. “Videla a zažila prenasledovanie Židov, jej židovské kamarátky skončili v koncentračnom tábore. Zažila bombardovanie, strieľanie, takmer všetky krutosti vojny,” spomínajú jej rehoľné sestry.

“Ako 15-ročná ukončila školu. Vedela perfektne rozprávať po nemecky, anglicky a zdokonaľovala sa v maďarčine. V škole sa naučila stenografiu, šiť na šijacom stroji, maľovať, hrať na harmonike a klavíri. Samozrejme, nechýbala prvá pomoc a varenie,” uvádza Dagmar Gregorová. Po vojne si vzdelanie doplnila aj na bratislavskom konzervatóriu.

Náboženský duch sa v rodine nepestoval, no mamka, vychovávaná v protestantskej viere, si neskôr denne čítala Bibliu. Keď ochorela a doma ju nevideli celý rok, okolo Vianoc chodievala malá Ruženka s oteckom deň čo deň do kostola prosiť o jej uzdravenie. Mamka sa skutočne uzdravila neskôr prijala katolícku vieru a s otcom sa cirkevne zosobášili.

Otec bol nútený nastúpiť na vojenskú službu do nemeckej armády, no aj s kamarátmi sa mu podarilo utiecť zo Znojma. Niektorých jeho kamarátov pochytali a skončili v koncentračnom tábore. Otec mal šťastie — nechytili ho. Následne pracoval v Drevoindustrii ako úradník.

Rodičov prekvapilo, že ich jediná dcéra túži po duchovnom povolaní, no nebránili jej ísť za hlasom srdca. Otec to však veľmi ťažko znášal. “Môj otec mi to hádam do smrti neodpustil, že som sa stala sestrou. Ale ja som bola veľmi šťastná v reholi a nikdy by som s nikým nemenila.” spomína sr. Aquinata.

Posledné stretnutie s mamou bolo vo chvíli, keď milicionári vyvážali rehoľníčky z bratislavského kláštora... 

Keď prechádzala oslobodzovacia armáda

Počas prechodu Červenej armády sa mladé dievča celé mesiace skrývalo v pivnici. Mama jej tam prinášala jedlo. Po dvoch mesiacoch vyšla na vzduch a vtedy sa stalo niečo neopísateľné, čo zo spomienok sr. Aquinaty zachytila Dagmar Gregorová:

“Ružena Nagyová bývala v dome aj s rodičmi u domácej pani Kováčovej. Chodil tam aj ruský generál a žiadal od nej, aby mu priviedla zopár pekných dievčat. Ubezpečoval ju, že je ťažká doba a že nech sa dievčatá zabavia. Keď to počula matka Ruženy, utekala domov a schovala ju v pivnici. Lenže domáca sa začala o Ruženu zaujímať a každý deň chodila za matkou a pýtala sa, kde je. Vždy dostala rovnakú odpoveď: Je odcestovaná.

Neskôr prišiel aj sused za Ruženinou matkou, aby dcéru poslala Rusom, lebo jeho manželka je v ôsmom mesiaci tehotenstva a bojí sa o ňu. Naliehal na matku, aby dcéru obetovala, že je to za vlasť.”

Ružena medzitým trávila dlhé chvíle v pivnici a matka jej tam nosila jesť a piť. Keď sa šla po dvoch mesiacoch nadýchať čerstvého vzduchu, bledá a vyslabnutá, počula dvoch Rusov, ako sa k nim blížia.

“Ružena sa nestihla ukryť v pivnici, a tak jej matka poradila, aby sa šla schovať do kúpeľne za dvere. Matka ju uisťovala, že Panna Mária ju zakryje bielym plášťom, a tak ju Rusi nenájdu. Ružena mala okolo ruky obtočený ruženec, triasla sa od strachu za dverami kúpeľne. Pre seba si hovorila: “Ak ma nenájdu, prvá cesta bude do kláštora.” Rusi s bajonetmi prezerali celý dom, dokonca prišli aj do kúpeľne, no tu len otvorili dvere a odišli. Keď vyšla z kúpeľne, omdlela v matkinom náručí. V pivnici strávila tri mesiace.”.

V kláštore Notre Dame

Do rehoľného domu Kanonisiek sv. Augustína rehole Notre Dame v Bratislave prišla 25. januára 1947, hoci o prijatie žiadala už hneď po vojne, v júni 1945.

Rehoľu založili už v 16. storočí dnes už svätí Peter Fourier a blahoslavená Alexia Le Clerc. Videli žalostný stav nižších škôl, predovšetkým na vidieku: zlú organizovanosť, nízku úroveň vyučovania a takmer úplnú absenciu disciplíny a výchovných metód. Rehoľníčky prišli do Bratislavy v roku 1747. Na slávnostnom posvätení kláštora 17. júla 1754 sa zúčastnila aj cisárovná Mária Terézia a jej syn Jozef.

Rehoľníčky okrem sľubu chudoby, čistoty a poslušnosti skladajú ešte štvrtý sľub: výchova a vyučovanie detí a mládeže.

Sestra Aquinata zložila prvé sľuby 24. júla 1950, no už o pár dní neskôr, 30. augusta 1950, bola spolu s ostatnými sestrami odvezená do kláštora v Nových Zámkoch, ktorý patril sestričkám vykupiteľkám, no stal sa jedným zo sústreďovacích kláštorov pre rehoľníčky.

Zatváranie kláštorov

Tridsiateho augusta obklopilo kláštor ľudové milície. Rehoľníčky si mohli vziať len to najpotrebnejšie. “Do jednej tašky sme si dali breviáre, modlitby, a do jedného kufríčka alebo tašky sme si nahádzali spodné prádlo. Pred naším kláštorom stál autobus. Helka skočila pre moju mamičku do Petržalky. A tak, keď som nastupovala do autobusu, stála mamička tak ďaleko asi ako toto okno tam od autobusu. A sa takto pýtala, a ja som robila len takto (pokrčila ramenami - poznámka autora), lebo sme nevedeli kam nás vezú. Či do Ruska, či do koncentráku, a kam. Autobus sa pohol a viezli nás poľnými cestami do Nových Zámkov. Tam bol v jednom kláštore koncentrák sestier. Hlava na hlave, tam sme boli rôzne rehole v kláštore v Nových Zámkoch. A teraz ale čo? Z čoho budeme žiť? Kto vedel maľovať, maľoval (...) Dali mi látku s acetónovými farbami, to bolo tiež ako akvarel, aby som maľovala. Vzor mi nakreslili, a teraz čo, slzy mi padali, lebo som sa bála na látku maľovať. Ale Pán Boh mi pomohol, namaľovala som prvý ručník na hlavu. Pretože to bola vtedy móda - ručníky, kravaty a potom oltárne plachty už s temperou, a tak ďalej. 

Čo som vedela, tak som maľovala. Jeden rok sme takto žili, aby sme si aspoň potraviny mohli nakúpiť. A po roku v októbri, jedenásteho októbra, nás obklopila ozbrojená milícia a vnikli do domu. Aby sme si zbalili veci (...) Po mene nás volali, jednotlivo, do autobusu sme nastupovali. Nevedeli, čo sa stane, kam nás vezú, či do Ruska, či do koncentráku, nikde. (...) Boli sme bez jedla, bez pitia. Celú noc, celý deň, až v noci sme sa dostali do severných Čiech. Ale išli sme cez vinohrad, pán pribehol a nasypal nám do autobusu hrozno. A tak každá dostala pár zrniek, tak to bola celá strava, čo sme mali počas cesty, teda od noci cez deň do ďalšej noci.” uviedla sestra Aquinata v rozhovore pre Ústav pamäti národa.

Vo vyhnanstve

V októbri 1951 sa ocitla na nútených prácach v Čechách. Mala len 23 rokov. Nielen práca, ale aj prevoz o hlade a smäde a aj ubytovanie boli nehodné ľudskej dôstojnosti:“No, ale tam boli také pomery, že tam boli len latríny hore na poschodí a dole jedna. A z tej latríny do kuchyne do polovičky stála voda. Teda smradu plno. No tak v tej jednej miestnosti sme úplne padli na postele a spali sme. Pretože sme dve noci nespali a celý deň sme išli.”

Pracovala na tri smeny za plat 300 Kčs. Po desiatich rokoch práce v továrni bavlnárskeho závodu Benar pracovala 24 rokov v zariadení pre duševne postihnuté deti v Čížkoviciach.

Detský ústav Čížkovice

Keď prišli rehoľníčky na nové miesto, opäť museli začínať od začiatku v nehostinnom prostredí. ”Nebol tam ešte zavedený ani elektrický prúd. Sestry pokračovali v úprave budovy aj v noci pri sviečkach. Jedlo si pripravovali na plynovom variči, prali v studenej vode a problémy s hygienickými zariadeniami boli na dennom poriadku,” uvádza Dagmar Gregorová. Náročný bol aj zdravotný stav detí. Mnohé boli agresívne. “Deti nerozprávali, niektoré len kričali a vydávali divné zvuky. Po čase pribudli ďalšie deti. Bolo ich dvadsaťosem. Všetky deti mali plienky, museli ich kŕmiť, umývať, nosiť do vzdialenej kúpeľne.” Postupne ich učili základným návykom, spevu, ba hrali s nimi aj divadlá.

V období odmäku absolvovala sestra Aquinata katechetické kurzy v Mariánskych Lázňach a v Litoměřiciach. Predtým, ešte ako postulantka, absolvovala kurz v Banskej Bystrici. Počas Pražskej jari vyučovala náboženstvo v Galante a neskôr v Bojnej, keďže tamojší kňaz bol poslaný na štúdium do Ríma. V triede mala 70 detí. S deťmi založila spevokol, liturgický spev, bigbeatovú skupinu a dramatický krúžok.

V roku 1970 sa opäť všetko zmenilo. Rehoľníčky (!) mali zakázané vyučovať náboženstvo a sr. Aquinata bola opäť umiestnená do Čížkovíc.

Podpíšte Antichartu!

Totalitný režim nielen zakazoval, ale aj vyžadoval — a to stále viac. Dokonca aj od rehoľníc uzavretých v ústave pre duševne chorých žiadali, aby podpísali vyhlásenie, že v štáte ovládanom komunistickou mocou a ideológiou sa im žije dobre.

Riaditeľ v roku 1977 žiadal od sestier, aby podpísali, že sa majú dobre a nič im nechýba. Sestra Aquinata povedala, že nič nepodpíše, lebo keby tam bolo napísané, že všetky sestričky dostanú trest smrti, bol by tam aj jej podpis. “Keď riaditeľ odchádzal, rozbehli sa za ním sestra Alexia a ostatné sestričky a kričali naňho, že žijú v utajení, že sú diskriminované a všetko im zobrali — kláštor, internát — že sú učiteľky a museli robiť aj v továrni.” spomína sestra Aquinata.

Na druhej strane, kde nemohol byť podpis rehoľníčok, tak to boli odborné materiály, osnovy. Rehoľníčky to vypracovali, no slávu, honor i titul dostal riaditeľ ústavu, ktorí sa pod to podpísal. Ich zariadenie bolo označené za najlepšie zariadenie v ČSSR.

Pod duchovným vedením

Aj v neľahkých podmienkach mali duchovné vedenie. Na mieste, kde české sestry premonštrátky opatrovali staré ženy v starobinci, bol pridelený údržbár. Bol to kňaz jezuita, ktorý bol predtým väznený a pracoval aj na stavbách. “On sa staral aj duchovne o sestričky. Prevzal starosť aj o nás. Sestry, ktoré mali popoludňajšiu zmenu, mohli ráno ísť k sestričkám na svätú omšu, spomínala sestra Aquinata.Toho pátra nám poslalo samo nebo. Mali sme v ňom výborného duchovného vodcu.”

“Co se času týče, buďme rádi, že ho nemáme víc. Budeme mít co dělat vyúčtovat ten, co máme! Žádné výmluvy. Bůh nám ho dal přesně tolik, kolik k danému úkolu potřebujeme.” Možno aj tieto slová prenasledovaného kňaza a lekára Ladislava Kubíčka počula pri duchovnom sprevádzaní sestra Aquinata. Kňaz, ktorý bol v roku 2004 brutálne zavraždený, bol v istom časovom úseku tiež jej duchovným vodcom.

Na cestách

Do roku 1985 Čížkovice, neskôr Rúbaň (do roku 1993), Pécs v Maďarsku (v rokoch 1995 – 1997) a napokon Bratislava. To boli miesta, kde pôsobila sestra Aquinata v posledných rokoch. Každé miesto však nieslo dynamiku vzťahu s Bohom, ktorá premieňala aj cudzie prostredie na domov: “Ja som bola tak skromne vychovaná doma. Nemala som žiadne požiadavky. Bola som spokojná s tým, ako mi to Pán Boh každý deň poslal.” Rehoľníčky spomínajú akými prívlastkami ju volali deti, ktorým sa venovala:“„Mikijáta“, „Tyčka Játa“, „Tajajáta“. Bola nesmierne šťastná v ich spoločnosti. Aj v jej prísnosti videli veľkú lásku a trpezlivosť, ktorú s nimi mala.”

Okrem vyučovania chodila do nemocnice poskytovať duchovnú pomoc tam, kde boli najťažšie prípady. Plne využila svoje talenty: “Hrala som u detí na gitare, na harmonike, na klavíri, na organe. Mala som radostný život, mne nič nechýbalo.”

Sestra Aquinata v rozhovore s Dagmarou Gregorovou povedala: “Prežili sme, prežila viera, pretože sme celý život napĺňali slová sv. Augustína: Nikomu neškodiť, všetkým pomáhať a konať čo najviac dobra.” Tak ako odkaz sv. Augustína ostáva nezmazateľný v živote rehoľníčok, tak podobne ostáva otvorená túžba sestričky Aquinaty žiť svoju charizmu i z blízkej večnosti.  

Po čom túžila najviac?

„Nedôverou a nevernosťou vyvolených duší je moje Srdce zranené. Táto nedôvera je meč, ktorý preráža moje Srdce.“ Tieto slová Pána Ježiša sv. Faustíne z jej Denníčka si sestrička Aquinata vybrala ako motto svojho života. “Celý jej život bol ustavičnou dôverou a vďakou Pánovi, jej Ženíchovi,  za milosť, že vytrvala vo vernosti svätým sľubom. Snažila sa vynahradzovať za nedôveru a nevernosť ostatných vyvolených duší aj tým spôsobom, že sa usilovala posilňovať svoju dôveru a vernosť, aby nezraňovala Ježišovo Srdce,“ uvádzajú rehoľníčky.“Prosila, aby obrázok, na ktorom boli tieto slová jej vlastnou rukou napísané, vložili k nej, do rakvy. Tak sa aj stalo.” 

František Neupauer

Zdroje:

 GREGOROVÁ, Dagmar:Aspekty soc. a misijnej práce Kanonistiek sv. Augustína rehole Notre Dame v rokoch 1948 - 1989. VŠZaSP sv. Alžbety, 2016.

 GRÚŇOVÁ,Alexandra, Referát Oral history Ústavu pamäti národa, 02/2019

 Fotogragie a doplňujúce informácie: Archív Kanonisiek sv. Augustína rehole Notre Dame a Archív ÚPN