Je načase zrušiť „manželskú povinnosť“ (2. časť)

V prvej časti blogu sme si ukázali, ako sa vo Francúzsku rozbehla legislatívna debata, ktorá pod zámienkou ochrany pred sexuálnym násilím prepisuje podstatu manželského zväzku. Ak ste prvú časť nepostrehli, tu je rýchly prehľad:

• Čo sa navrhuje: Do francúzskeho Občianskeho zákonníkamá pribudnúť veta, že manželské spoločenstvo nezakladá žiadnu povinnosť mať sexuálne vzťahy. Táto veta sa má povinne čítať na každom civilnom sobáši.
• V čom je problém: Tento návrh by vyprázdnil to, čo robí manželstvo výnimočným — záväzné telesné spoločenstvo, ktoré je svojou povahou otvorené deťom — a posúva ho bližšie k hocijakému inému spolužitiu. Navyše ide ďaleko nad rámec toho, čo Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) od Francúzska v skutočnosti žiadal. Pomenovali sme hlavné problémy a dôsledky návrhu.

V druhej časti sa pozrieme na pôvodcov návrhu, ideologické korene zmeny a stratégiu, ktorá z jedného rozvodového sporu urobila celospoločenskú zmenu. Ukážeme tiež, prečo by tento francúzsky experiment mal byť pre Slovensko varovaním — a aký kontrast k nemu ponúka katolícka tradícia. Poďme na to!

„Je suis écoféministe“

Predkladateľmi návrhu zákona o zrušení manželskej povinnosti sú Marie-Charlotte Garinová a Paul Christophe.

Marie-Charlotte Garinová je sympatická 31-ročná francúzska poslankyňa Národného zhromaždeniaza stranu Les Écologistes (Zelení). Ťažiskom jej agendy sú práva žien a boj proti sexuálnemu násiliu.

www.humanite.fr/politique/nupes/marie-charlotte-garin-candidate-nupes-eelv-dans-le-rhone-754730

Garinová sa otvorene označuje za feministku (konkrétne za ekofeministku –„Je suis écoféministe“). Tvrdí, že v chápaní manželstva stále pretrvávajú stopy patriarchálneho pohľadu na pár, v ktorom žena bola vnímaná ako sexuálne dostupná.

Druhým predkladateľom je Paul Christophe – skúsený politik stredového Macronovho bloku a predseda poslaneckej skupiny Horizons & Indépendants. Je spravodajcom tohto návrhu zákona (oficiálne ho predstavuje plénu).

www.info.gouv.fr/personnalite/paul-christophe

Pri obhajobe návrhu Christophe vyhlásil, že jeden zo štyroch mužov vo Francúzsku považuje za normálne, aby žena mala sex z povinnosti, nie z túžby, a že je povinnosťou poslancov túto predstavu opraviť. Ďalej vyhlásil, že„manželstvo v žiadnom prípade nemôže predstavovať domnienku súhlasu.“Inými slovami: keď raz niekto povie pred starostom „áno“, neprikývol tým aj na pravidelné sexuálne spolužitie. Každé jedno manželské priblíženie potrebuje vlastný čerstvý súhlas.

Súhlas na päť krokov

Tu treba na chvíľu spomaliť a vysvetliť, čo sa stalo v trestnom práve koncom roka 2025. Francúzi prijali novýzákon o súhlase (consent-based) a tým zmenili aj definíciu znásilnenia.

Existujú dva základné spôsoby, ako právo definuje znásilnenie.

Tradičná definícia — akú má zatiaľ aj Slovensko — sa sústreďuje najmä na otázku, či páchateľ použil násilie, hrozbu bezprostredného násilia alebo zneužil bezbrannosť obete.

Nová definícia znásilnenia založená na súhlase — ktorú zaviedlo Francúzsko — posúva ťažisko inam. Znásilnenie už nedefinuje predovšetkým cez fyzické násilie, ale ako sexuálny akt bez súhlasu.

A platný súhlas musí mať podľa zákona päť presných špecifík:

-      slobodný,

-      informovaný (mlčanie nestačí ako dôkaz súhlasu)

-      predchádzajúci (daný pred aktom),

-      konkrétny (minulý neplatí) a

-       kedykoľvek odvolateľný (aj počas aktu).

maya-alexa-g-romero-AgHhh8Vt8zM-unsplash.jpg

Pre citlivosť témy zdôraznime — problém nie je v snahe chrániť ženy pred skutočným sexuálnym násilím v manželstve — takéto prípady musia byť trestané prísne a bez výnimiek. Problém nastáva vtedy, keď sa „súhlasová logika“ prenesie na samotnú podstatu manželstva — a z trvalého záväzku, dôvery a vzájomného darovania sa spraví čosi krehké, odvolateľné a večne neisté.

Prečo je to problém? Z dvoch dôvodov:

Po prvé — prijatím definície založenej na súhlase sa mení samotný predmet dokazovania. Tradičný model sa pýta na vonkajšie, objektívne skutočnosti: použil páchateľ násilie, hrozbu, alebo zneužil bezbrannosť obete? To sa dá oprieť o stopy, svedkov či okolnosti. Súhlasový model sa oproti tomu pýta na vnútorný stav obete — či v danej chvíli súhlasila. Lenže prítomnosť alebo absencia súhlasu je subjektívna a s odstupom času takmer nerekonštruovateľná. Vzniká tak právna neistota pre obe strany.

Po druhé — a pre nás kľúčové — táto „súhlasová logika“ sa nemusí zastaviť pri trestnom práve. Že sa dokáže preliať aj do civilného chápania manželstva, ukazuje Francúzsko. Tlak na zmenu odštartoval už rozsudok ESĽP z januára 2025, no novembrový zákon o súhlase ho ešte zostril, pretože okamžite spôsobil schizofréniu: trestné právo zrazu vyžadovalo čerstvý súhlas pri každom styku, kým Občiansky zákonník stále pracoval s predpokladom, že manželské spoločenstvo zahŕňa aj telesnú jednotu.

Poslankyňa Garinová tento rozpor využila logicky a radikálne zároveň. Navrhla vložiť do článku 215 Občianskeho zákonníka vetu: „Toto spoločenstvo života nezakladá pre manželov nijakú povinnosť mať sexuálne vzťahy.“

Tým sa vysiela jasný signál, že telesný rozmer manželstva sa prestáva chápať ako prirodzená súčasť zväzku a mení sa skôr na dôkazné riziko.

Pre Slovensko je to dôležité zrkadlo. Ani náš Zákon o rodine nemá explicitnú „manželskú povinnosť“, no pojem „žiť spolu“ slovenské súdy odjakživa vykladajú komplexne – vrátane intímneho rozmeru. Ak by sme pod tlakom aktivistov prešli na francúzsky model súhlasu, mohli by sme sa ocitnúť v identickej pasci. Manželstvo totiž nedokáže uniesť dva protichodné princípy: nemôže vyžadovať čerstvý súhlas pri každom jednom akte a zároveň zostať trvalým záväzkom k vzájomnej jednote. Jedno skrátka vylučuje druhé.

vitaly-gariev-Jp0OJlXqVfE-unsplash.jpg

Zväzok alebo zmluva? Ako feminizmus urobil z manželstva mínové pole

Posun od „násilia“ k „nesúhlasu“ pritom nie je žiadna novinka 21. storočia. Jeho korene siahajú až do americkej druhej vlny feminizmu 70. rokov. Jednou z kľúčových postáv bola Susan Brownmillerová, ktorá vo svojej vplyvnej knihe Against Our Will (Proti našej vôli, 1975) presadila myšlienku, že znásilnenie nie je v prvom rade sexuálny čin poháňaný túžbou, ale mocenský nástroj, ktorým si muži kolektívne udržiavajú nadvládu nad ženami.

A ak je znásilnenie primárne o moci, potom už nie je podstatné, či došlo k fyzickému násiliu. Rozhodujúce sa stalo, či žena v danom okamihu prejavila explicitný, slobodný a ideálne nadšený súhlas.

Znie to logicky, nie? Pre človeka odchovaného na individuálnych právach to vyzerá ako dokonalá spravodlivosť. Ak sa však na to pozrieme cez optiku dobra rodiny a tradičného spojenectva medzi mužom a ženou, ukážu sa tri dôsledky.

-      Manželstvo ako večné vyjednávanie

Tradičné chápanie vníma manželstvo ako ontologickú jednotu – v momente svadby sa z dvoch ľudí stáva „jedno telo“. Je to jedno veľké, doživotné ÁNO, ktoré v sebe zahŕňa dôveru, že odteraz patríme jeden druhému. Nový model však tvrdí, že v intímnej oblasti nič neplatí „dopredu“ — každý akt stojí sám osebe, bez ohľadu na to, čo bolo predtým. Manželstvo už nie je bezpečný prístav, ale séria samostatných okamihov, z ktorých každý treba zakaždým nanovo odobriť.

becca-tapert-F0ZiHWliGGM-unsplash.jpg

-      Rozpad logiky obety

Tradičný vzťah stojí na vzájomnom darovaní sa a obete pre dobro toho druhého. Práve preto sa v ňom to, čo bolo donedávna prejavom lásky, môže v novej optike zrazu označiť za „poskytovanie tela bez vnútorného súhlasu“. Manželia si niečo „dlhujú“— nie ako dlh v banke, ale ako prejav lásky. To znamená, že sú vzájomne vnímaví na potreby toho druhého— a to obojstranne.Slobodné rozhodnutie vyjsť partnerovi v ústrety, hoci práve bez veľkej túžby, je bežná súčasť dlhodobého vzťahu — nie zločin. To ale neznamená povinnosť vyhovieť vždy a za každú cenu. Rovnako slobodne sa dá aj odmietnuť, ak má na to partner pádny dôvod.Ak sa však jediným meradlom sexu stane okamžitá, čerstvá túžba v danom momente, jej absencia sa zrazu javí takmer ako násilie. „Sex bez chuti“ je pritom v dlhodobom vzťahu normálny, nie patologický. A keď sa všetko — od chýbajúcej túžby cez ústupok až po nátlak — zlúči do jedného balíka „sexuálne násilie“, stratíme schopnosť rozlišovať medzi obetou z lásky, manželskou nezrelosťou, manipuláciou a skutočným zločinom.

-      Z muža predátor, z manželstva nástraha

V tradičnom usporiadaní sú muž a žena spojenci, ktorí ťahajú za jeden povraz. Brownmillerovej teória však z muža robí nositeľa utláčateľskej moci a zo sexu jeho zbraň — a tým z neho permanentného podozrivého. Už sa nemôže spoľahnúť na prirodzenú rodinnú blízkosť, jemné signály či spontánnosť. Musí kalkulovať, či jeho dotyk nebude spätne vyložený ako prekročenie hranice.

A nie je to len teória. Presne týmto pohľadom — čítať bežnú intimitu cez optiku nátlaku — odôvodnila naliehavosť zákona aj Garinová: na pomoc si vzala výsledky z prieskumu Ifop z roku 2025, príznačne nazvaného „Znásilnenie v manželstve“. Podľa neho 57 % žien uviedlo, že mali niekedy v manželstve sex bez chuti. Aktivisti toto číslo často prezentujú ako dôkaz rozšíreného násilia, hoci „bez chuti“ ešte automaticky neznamená „pod nátlakom“.

A namietnuť nie je ľahké. Ako píše doktorka filozofie Carrie Gressová v knihe The End of Woman (Koniec ženy) — moderný feminizmus sa stal uzavretým myšlienkovým systémom, v ktorom nesúhlas už nie je legitímnou pozíciou, ale útokom na práva. Kto spochybní nové dogmy — o povahe súhlasu, o zle patriarchátu, o zrušení manželských povinností — je „zrušený“. Ženy, ktoré nesúhlasia, sú podľa nej systematicky vymazávané z diskusie. Nie pre slabé argumenty, ale preto, že ich svedectvo o kráse sebaobetovania rozbíja mýtus o absolútnej nezávislosti, na ktorom dnešná feministická ideológia stojí.

Z Istanbulu do Paríža

Tento posun do európskeho práva výrazne posilnil Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v prípade M.C. v. Bulgaria z roku 2003, kde v rozhodnutí zdôraznil, že ochrana pred znásilnením nemôže závisieť iba od dôkazu fyzického odporu obete.

V roku 2011 tento princíp Rada Európy kodifikovala v Istanbulskom dohovore. Jeho článok 36 žiada od ratifikujúcich štátov trestať všetky sexuálne akty bez súhlasu, bez ohľadu na násilie (pozn. autora: Istanbulský dohovor je medzinárodná zmluva Rady Európy z roku 2011, ktorá okrem boja proti násiliu na ženách zaväzuje štáty definovať znásilnenie na základe absencie súhlasu).

Francúzsko dohovor ratifikovalo už v roku 2014 — a svoju definíciu znásilnenia s ním zosúladilo spomínaným zákonom o súhlase z novembra 2025. 

kelly-sikkema-E8H76nY1v6Q-unsplash.jpg

Keď sa neratifikovanie vypláca

Slovensko Istanbulský dohovor neratifikovalo. Náš parlament ho definitívne odmietol vo februári 2020 a prezidentka Zuzana Čaputová o tom informovala Radu Európy.

To znamená, že slovenské trestné právo nemá osobitný medzinárodnoprávny záväzok prijať definíciu znásilnenia založenú na súhlase, akú vyžaduje Istanbulský dohovor a aká dnes platí vo Francúzsku — a na ktorú následne nadviazal aj návrh Garinovej.

Prečo je to pre nás výhoda? Neratifikovaním sme si zachovali väčšiu suverenitu v citlivej oblasti rodinného a trestného práva.

Náš náskok však nemusí byť trvalý. Je vidieť, že slovenskí progresívni poslanci a aktivisti čítajú z rovnakého legislatívneho šlabikára ako poslankyňa Garinová. Tlak prepísať domáce právo podľa západného vzoru sme tu už mali. V posledných rokoch sme boli svedkami dvoch pokusov zmeniť paragraf 199 o znásilnení na takzvanú definíciu založenú na súhlase. Pokúsili sa o to politici aj mimovládny sektor:

·       Február 2024: Strana SaS predložila noveluTrestného zákona, ktorá mala namiesto „násilia alebo hrozby“ postaviť definíciu znásilnenia na absencii súhlasu.

·       Apríl 2025: Amnesty International Slovensko verejne vyzvala vládu a poslancov, aby zmenili definíciu znásilnenia a ratifikovali Istanbulský dohovor.

Ani jeden z týchto pokusov sa však do platného slovenského práva zatiaľ nedostal.

buddy-an-WoALV3WRPgs-unsplash.jpg

Jednohlasne… aspoň tí, čo prišli

Titulky hlásali, že Francúzsko zrušilo manželskú povinnosť „jednomyseľne“ a „nadstranícky“. Fakty hovoria inak.

Z 577 poslancov sa hlasovania na konci januára 2026 zúčastnilo iba 107. Návrh prešiel pomerom 106 za, 0 proti, 1 sa zdržal. Vyše 80 % poslancov teda nebolo prítomných. Podporili ho zelení, ľavica a Macronov blok; republikáni a krajná pravica sa väčšinou nezúčastnili.

„Jednohlasne“ tu teda znamená „jednohlasne prijatý medzi tými, ktorí sa odhodlali prísť“ — približne každý piaty.

Senát návrh prijal 9. apríla 2026 pomerom 209 ku 2, 122 senátorov sa zdržalo, 15 nebolo prítomných.

Vysvetlením takejto „jednoty“ však nemusí byť skutočný konsenzus, ale fenomén, ktorý sociológovia nazývajú špirálou mlčania: kto cíti, že jeho názor je v menšine alebo spoločensky „nebezpečný“, radšej mlčí alebo sa na hlasovanie nedostaví, aby sa vyhol izolácii. Niekedy tak môže vzniknúť „mlčiaca väčšina“.

Návrh z dielne Garinovej a Christophea bol rámcovaný ako ochrana pred sexuálnym násilím alebo bojom proti „kultúre znásilnenia“. Ako poslanec francúzskeho zhromaždenia ste mali v podstate možnosti — buď ste súhlasili s novým návrhom zákona alebo ste riskovali, že vás označia za „nepriateľa žien“. V takejto atmosfére sa legitímny nesúhlas stáva spoločenskou samovraždou.

m-T9THJMIIMPM-unsplash.jpg

Že nejde o teoretickú hrozbu, ukazuje aj prípad prezidenta Francúzska, Emmanuela Macrona. Keď v januári 2024 vyzval Francúzov na „demografické ozbrojenie“ s cieľom zastaviť alarmujúci pokles pôrodnosti, feministické organizácie odpovedali tvrdou kritikou. Anne-Cécile Mailfert z Fondation des Femmes (Nadácia žien) odpísala: „Nechajte naše maternice na pokoji!“ Feministická koalícia Nous Toutes (My všetky) pridala vetu, ktorá obletela francúzske médiá: „Cisgender muž vo veku 46 rokov bez detí nám príde dávať lekcie o tom, ako máme používať svoju maternicu...“

Ak môže byť takto diskreditovaný prezident republiky len za zmienku o pôrodnosti, je viac pochopiteľné, prečo radoví poslanci radšej mlčia. Nie je to opatrnosť hodná rešpektu; je to politická zbabelosť.

Dodajme, že k tomuto zákonu ešte nepadlo posledné slovo. Národné zhromaždenie aj Senát sa zhodli na kľúčovej vete, no Senát vypustil spornú časť týkajúcu sa rozvodu a spor má rozhodnúť paritná komisia. Definitívne prijatie a vyhlásenie zákona tak k tomuto dňu ešte nenastalo — hoci predkladatelia ho chceli mať hotový do leta.

Dva prípady, ktoré pripravili pôdu

Garinovej návrh nespadol z neba; využil emocionálnu a mediálnu vlnu dvoch veľkých prípadov vo Francúzsku, v ktorej sa v podstate nedal odmietnuť. Tie jej pripravili obzvlášť priaznivé podmienky na presadenie návrhu.

Prvým bol prípad Gisèle Pelicotovej, ktorý krajinou galského kohúta otriasol pred dvoma rokmi. Jej manžel ju roky drogoval a nechával znásilňovať desiatkami cudzích mužov. Tento zločin dramaticky zvýšil citlivosť verejnosti na akékoľvek témy spojené so sexom v manželstve.

Druhým, bezprostredným impulzom, bol nenápadný rozvodový spor, oficiálne označovaný ako prípad H.W. verzus Francúzsko (v médiách niekedy ako prípad Barbara).

Sťažovateľka H.W. bola vyše 25 rokov vydatá a s manželom mali štyri deti. V roku 2012 podala návrh na rozvod, kde uvádzala viaceré dôvody — okrem iného manželovo násilné a urážlivé správanie.

Prvostupňový súd (2018): Manžel podal protinávrh a žiadal, aby súd určil vinu na rozvode výlučne manželke, pretože s ním niekoľko rokov odmietala sexuálne žiť (hoci ona argumentovala zdravotnými dôvodmi). Sudca vtedy rozhodol, že násilie zo strany manžela sa nepodarilo dostatočne preukázať. Zároveň však uznal, že zdravotný stav manželky bol dostatočným dôvodom na to, aby sex v manželstve nebol. Rozviedol ich bez viny jednej či druhej strany (kvôli nenávratnému rozvratu).

Odvolací súd vo Versailles (2019): Vec sa dostala na odvolací súd. Ten rozhodol opačne než prvostupňový súd — konštatoval, že zdravotný stav manželky podľa lekárskych správ nebránil intímnemu životu. Keďže násilie manžela sa podľa súdu nepodarilo dokázať, sudcovia vyhodnotili jej 10-ročné odmietanie sexu ako „závažné a opakované porušenie manželských povinností“. Vinu za rozvod pripísali výlučne jej.

Pre slovenského čitateľa treba dodať, že vo Francúzsku „vina za rozvod“ nie je iba morálna nálepka. Môže mať aj finančné následky — napríklad pri náhrade škody alebo pri vyrovnaní životnej úrovne po rozvode. Zdanlivo formálna veta v rozsudku tak mala veľmi praktický význam.

Kasačný súd, najvyšší francúzsky súd (2020): Dovolanie ženy odmietol, čím ponechal v platnosti rozhodnutie odvolacieho súdu vo Versailles.

Z konzervatívnej perspektívy je rozhodnutie francúzskych súdov nešťastné. Princíp, že manželstvo má intímny rozmer, je v poriadku, ale výlučná vina pripísaná žene bola príliš tvrdou aplikáciou pravidla. Práve tým sa otvorila cesta do Štrasburgu: sťažovateľka mohla tvrdiť, že vo Francúzsku vyčerpala vnútroštátne opravné prostriedky a že štátne súdy neprípustne zasiahli do jej súkromného života.

Pritom z hľadiska francúzskeho práva existovala cesta, ako sa tomuto ideologickému stretu vyhnúť – stačilo, aby francúzske súdy ponechali v platnosti pôvodné rozhodnutie prvostupňového súdu z roku 2018, ktorý konštatoval nenávratný rozvrat manželstva — bez toho, aby súd jednoznačne pripísal vinu jednej strane. Vyššie inštancie sa však rozhodli pre tvrdé sankcionovanie ženy, čím francúzska justícia nabila aktivistom na smeč.

paul-pastourmatzis-hO0pA0TwTwE-unsplash.jpg

Keď sa zo sprevádzania stane stratégia

H.W. sa potom s podporoufeministických organizácií – predovšetkým Fondation des Femmes – obrátila na ESĽP v Štrasburgu. Tieto organizácie jej neposkytli len bežnú pomoc, išlo o takzvanú strategickú litigáciu. Je to prístup, pri ktorom sa zámerne vyberie konkrétny emotívny prípad s cieľom vytvoriť medzinárodný precedens, ktorý sa následne použije ako páka na legislatívnu zmenu v danej krajine. Tieto organizácie svoj cieľ — meniť judikatúru a zákony — netaja.

Strategická litigácia nie je však len progresívna taktika. Je to nástroj právneho zápasu, ktorý využívajú aj konzervatívci. Rozdiel je v zázemí. Progresívne organizácie dokázali vytvoriť globálne siete právnikov, donorov, expertov, akademikov a médií, ktoré z jediného súdneho prípadu urobia celospoločenský precedens.

Slová evanjelia, že „synovia tohto sveta sú vo svojom pokolení prezieravejší ako synovia svetla“ (Lk 16, 8), tu znejú nepríjemne aktuálne. Na súdoch automaticky nevyhráva ten, kto má pravdu, ale ten, kto je pripravený, vytrvalý a dokáže spor viesť dlhodobo. Bez silných inštitúcií, špičkových právnikov, serióznych médií, vlastného výskumu, pútavého jazyka a v neposlednom rade — dostatku peňazí — to však pôjde ťažko.

O tom, že sa táto trpezlivá, strategická investícia vypláca, svedčí aj samotný verdikt zo Štrasburgu. V januári 2025 sedemčlenná komora ESĽP rozhodla, že Francúzsko porušilo článok 8 Európskeho dohovoru (právo na súkromie): štát podľa nej nemôže ani nepriamo vynucovať sexuálne spolužitie tým, že jeho odmietnutie pri rozvode sankcionuje výlučnou vinou.

Rozhodnutie ESĽP v prípade „manželskej povinnosti“ feministické organizácie označujú za svoje historické víťazstvo.

nicholas-gercken-LWPAWvTy1NU-unsplash.jpg

Štrasburg riešil nátlak, Paríž siaha na manželstvo

ESĽP vznikol po druhej svetovej vojne, abychránil základné práva jednotlivca pred štátom. Mal zabrániť tomu, aby sa v Európe opakovali totalitné praktiky a hrubé porušovanie ľudskej dôstojnosti. Dnes však niekoľko sudcov „zhora“ rozhoduje o otázkach hlboko kultúrnych a antropologických — čo je rodina, manželstvo, telesná autonómia — ktoré by mali patriť do kompetencie národov a ich volených zástupcov.

V tomto prípade však ESĽP paradoxne nemožno viniť z prekročenia roly. Ako sme ukázali v prvej časti, skutočná „nadpráca“ je dielom francúzskych zákonodarcov. Samotné rozhodnutie ESĽP totiž neuložilo Francúzsku žiadnu konkrétnu legislatívnu zmenu — súd len konštatoval porušenie dohovoru a spôsob nápravy nechal na štáte, či už zmenou súdnej praxe, alebo zákona. Nechcel prepis Občianskeho zákonníka, chcel len zabrániť tomu, aby súdy pri rozvodoch automaticky trestali odmietanie sexu výlučnou vinou.

To, čo zo Štrasburgu odišlo ako technické upozornenie, však v Paríži dopadlo ako ideologické kladivo. S masívnou podporou progresívnych médií, akademických elít a mimovládneho sektora sa z návrhu stala razantná politická kampaň. A zo snahy zmeniť jednu nespravodlivú súdnu prax sa tak stala politická kampaň na redefiníciu samotnej podstaty manželského zväzku.

Manželská povinnosť — dar, nie vlastníctvo

Napodiv, najlepšiu obranu proti chápaniu tela ako majetku neponúka moderný feminizmus, ale katolícka teológia. Tá manželstvo od počiatku stavala na zásade súhlas robí manželstvo (consensus facit matrimonium) — ako ju formuloval aj sv. Tomáš Akvinský. Kresťanské manželstvo teda vzniká slobodným rozhodnutím dvoch osôb pred Bohom a Cirkvou.

carly-rae-hobbins-zNHOIzjJiyA-unsplash.jpg

Prvým manželským spojením sa toto puto spečaťuje aj telesne; v katolíckom práve konzumované sviatostné manželstvo nadobúda najprísnejšiu formu nerozlučiteľnosti. Zo slobodného sľubu vyplývalo, že manželia si navzájom odovzdávajú „právo na telo“ (ius in corpus) — a z tohto daru vyplývala povinnosť, ktorú teológia volala „manželský dlh“ (debitum coniugale): neodmietať intímny život bez vážneho dôvodu.

Manželský dlh v kresťanskom chápaní nikdy neznamenal jednostranné vlastnenie toho druhého. Katolícka morálka vždy jasne odmietala akékoľvek vynucovanie intimity silou a uznávala legitímne dôvody na odmietnutie – od choroby cez vážne vzťahové konflikty až po duchovné dôvody. Tieto pojmy môžu dnes znieť tvrdo, ale boli prejavom snahy o rovnováhu: medzi právom očakávať intímne spolužitie v trvalom zväzku a slobodou osoby, ktorá nesmie byť k ničomu donútená.

Toto chápanie je zakotvené v jadre biblického zjavenia. „Boh stvoril človeka na svoj obraz… muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27), a hneď nato: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28). Manželstvo bolo tisícročia chápané jasne: spojenie muža a ženy so smerom — spoločný život, vernosť, telesná jednota, otvorenosť životu. „Preto muž… prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Práve to, že dvaja sa stávajú jedným telom, robilo manželstvo výnimočným. Sexualita nebola benefit ani ventil, ale spečatenie a obnovovanie manželského sľubu.

ben-rosett-RBouLnm0L0Q-unsplash.jpg

Záver: Francúzsky recept na vymretie?

Francúzsky príbeh ukazuje, ako sa z jedného nešťastného manželstva môže stať vzor pre prepis celej inštitúcie. Nešlo o náhodu, ale o pripravenú stratégiu — od podpory konkrétnej obete cez ESĽP až po návrh zákona, ktorý ide ďaleko nad rámec pôvodného rozhodnutia. Problém pritom nie je v ochrane pred násilím; tá je legitímna. Začína tam, kde sa súhlas prestáva chápať ako prirodzená súčasť vzťahu a stáva sa niečím, čo treba neustále formálne potvrdzovať.

Ak z manželstva vymažeme komplementaritu muža a ženy, plodnosť a napokon aj akýkoľvek predpoklad telesnej jednoty — čo nám zostane? Sociologické dôsledky už v Európe žijeme v priamom prenose: nárast rozvodov, nezáväzné spolubývanie, odkladané rodičovstvo, prepad pôrodnosti. Keď štát zoberie manželstvu jeho výnimočný obsah, ľudia podľa toho aj žijú — menej záväzne, menej stabilne, menej otvorene deťom.

Pre Slovensko je francúzska realita vážnym mementom. Ukazuje nám, že každá radikálna kultúrna redefinícia inštitúcií štartuje s ušľachtilým motívom záchrany konkrétnej obete, no končí ako legislatívny valec.

Manželstvo je krehkejšie, než si myslíme — na úrovni rodín aj práva. Keď ho raz zákon vyprázdni, kultúra to časom prijme ako normu. Lebo manželstvo, ktoré nič nevyžaduje, nakoniec nič ani nedá.

Na nás je rozhodnutie, či tou istou cestou chceme kráčať aj my.