Zero-sum myslenie a Paretovo optimum

Zero-sum myslenie nastáva vtedy, ak viem niečo získať iba tým spôsobom, že niekto iný stratí, teda v prípade, že je množstvo zdrojov, ktoré rozdeľujeme, konštantné a konečné. Často sa to používa v protimigračnej rétorike, v zmysle, že máme konečné množstvo pracovných miest a migranti tieto pracovné miesta kradnú domácim obyvateľom.

Iným príkladom je kritika spoločenskej nerovnosti a toho, že bohatí ľudia zbohatli na úkor chudobných. Predstava je taká, že vo svete existuje konečné množstvo peňazí, a keď má povedzme Elon Musk bilión, tak to znamená, že dolným 50 percentám tieto peniaze chýbajú a mali by sme Elonovi tieto peniaze zobrať a prerozdeliť ich.

Zero-sum myslenie predstavuje svet, v ktorom sú víťazi a porazení a v ktorom musíme zápasiť s inými ľuďmi v prvom rade o zdroje a peniaze, ale môže ísť aj o duchovné veci, ako je spása alebo láska.

Určitou antitézou je koncept tzv. Paretovho optima, v ktorom všetci aktéri dosiahnu lepší výsledok spoluprácou, resp. nie na úkor iného, než ako by dosiahli, ak by medzi sebou súperili.

Pekne sa dá Paretovo optimum použiť na otázku migrácie. Migrant príde do krajiny a zamestná sa, a vytvorí tovar alebo službu, ktorá zvýši ekonomiku, čo vytvorí nové príležitosti a pracovné miesta pre domáceho obyvateľa. Ak by domáci obyvateľ migranta odmietol, mal by sa ako predtým, ekonomika by sa nezlepšila ani nezhoršila. Migrant by sa pochopiteľne mal horšie. Avšak prijatie migranta vie zlepšiť ekonomickú situáciu krajiny a profitovať z toho bude aj domáci obyvateľ, lebo napríklad môže predávať tovar a služby, ktoré tento migrant vytvorí. Týmto spôsobom dosiahneme Paretovo optimum.

Keď si zoberieme majetkovú nerovnosť, myšlienka Paretovho optima pripomína typickú pravicovú argumentáciu, ako je trickle-down economics. Čiže extrémne zbohatnutie niektorých ľudí je v poriadku, ak je to súčasťou ekonomického systému, v ktorom všetci zbohatnú viac, ako by zbohatli, kebyže majetok prerozdeľujeme.

Pretože skutočne by sme sa prerozdeľovaním majetku bohatých ľudí mohli dostať do situácie, kedy by sa systém výroby rozpadol, prestalo by sa vyrábať a životná úroveň všetkých by klesla. Teda je lepšie aj pre tých chudobných ľudí, ak Elon zbohatne veľa a oni iba trochu, pretože alternatíva by mohla byť, že spolu s Elonom schudobnejú aj oni.

Celkom pekne sa na zero-sum myslení a Paretovom optime dá ilustrovať medzinárodný obchod. Predstavme si dve krajiny, Čínu a Slovensko, obe chcú zbohatnúť a obe vyrábajú oceľ. Ak by sme to zobrali z hľadiska zero-sum thinkingu, tak je obmedzený dopyt po oceli a buď ju vyrobí Čína alebo Slovensko. Dostávame sa do súboja o to, kto vyrobí viac ocele a kto ju vyrobí lacnejšie. Tento súboj pochopiteľne bude mať víťaza a porazeného.

Ak by sme chceli túto situáciu pretransformovať na Paretove optimum, tak by si Slovensko a Čína rozdelili prácu a špecializovali sa, napríklad Slovensko by vyrábalo hutnícke agregáty (dobré spojenie, však? Veľmi priemyselne sa cítim, keď som ho napísal) a Čína oceľ samotnú a v konečnom dôsledku by spolu vyrobili väčšie množstvo ocele ako každý štát samostatne. Čiže v konečnom dôsledku by oba štáty zbohatli, aj keď iným spôsobom ako si pôvodne predstavovali a vďaka špecializácii, nie konkurencii.

V mnohých veciach nám koncept Paretovho optima vie pripomínať, že spoluprácou sa dá dosiahnuť viac, ako súperením.

Samozrejme, všetko treba brať s rezervou. Keď si zoberieme otázku migrácie, nie je samozrejmé, že sa migranti do ekonomiky začlenia, takže k špecializácii, hospodárskemu rastu a tvorbe nových pracovných miest nemusí prísť.

Rovnako aj v prípade rozdelenia bohatstva, zachovanie kapitalizmu neznamená, že by prerozdelenie v nejakej menšej miere nepomohlo vytvoriť spravodlivejšiu a prosperujúcejšiu spoločnosť. Teda trickle-down economics vieme uplatňovať aj reverzne, bohatí ľudia by síce prišli o časť svojich peňazí, ale celková produkcia, prosperita a úroveň infraštruktúry by narástli do tej miery, že by v konečnom dôsledku boli ešte bohatší ako predtým, aj keď rozdiel medzi ich bohatstvom a priemerom by bol menší.

Čína a Slovensko sa za určitých okolností vedia dohodnúť, ale ak si obe krajiny tvrdohlavo povedia, že chcú vyrábať oceľ a mať výrobný reťazec úplne pod kontrolou, k spolupráci nepríde.

A podobne aj v medziľudských konfliktoch a porozumení. Niekedy nie je v našich silách nájsť spôsob, akým by sme vedeli zjednotiť naše snaženia a obaja získať viac, ako by sme získali súperením a treba túto situáciu akceptovať rovnako, ako ju treba ľutovať.