Gabriela Krčméryová: "Musím ísť na súd môjho brata!"

Gabike, vyd. Špánikovej, sa veľmi ťažko vracalo k spomienkam na ťažké obdobie svojho brata a cej ich rodiny. Aj na popud Jána Šimulčíka som považoval za potrebné uchovať jej spomienku na tieto udalosti, no zároveň rešpektovať jej slobodu nevracať sa k týmto spomienkam. 

Raz, keď som ju prišiel navštíviť, na stole mala spísané svoje spomienky na tieto udalosti... Po rokoch sa k tomu odhodlala a takto sa uchovalo jej cenné svedectvo. Svedectvo mladej dievčiny, ktorá sa zúčastnila udalosti, ktorú si dnes pripomíname na celoštátnej úrovni vo forme pamätného dňa SR - Deň obetí komunistického režimu.

Návrat do minulosti

„Keď chcem teraz písať o Silvovom utrpení, a tým aj o utrpení celej našej rodiny, musím sa vrátiť do 50. rokov 20. storočia. Bolo zrejmé, že vtedajšia politická situácia tvrdo dopadne na našu rodinu.“ 

Spomienky začínajú spomienkami na zatknutie najblišších príbuzných a oznamom, že jej brat Silvo, ktorý bol na vojenčine v Čechách, je nezvestným. „Hľadali Silva ako nezvestného. Vojenská správa hlásila jeho zmiznutie. Neviem ako sa dá prijať také utrpenie. A to bol len začiatok...“

„Musím ísť na súd svojho brata!“

„Silva súdili na Vyššom vojenskom súde v Trenčíne 24. júna 1954. Pre Silva to bolo priaznivejšie, lebo vojaci sa chovali slušnejšie. Bola tam pripustená aj rodina. Mám takú spomienku: v tom čase som bola v prvom ročníku na vysokej škole a deň predtým som bola na skúške. Bolo nás dvadsať a o deviatej večer pán profesor oznámil, že končí a ostatní nech prídu zajtra.

Rozbúchalo sa mi srdce, zaklopala som na dvere, vošla do miestnosti a takmer s plačom som prosila pána profesora, aby ma ešte vyskúšal, lebo zajtra nemôžem prísť. Musím ísť na súd môjho brata, politického väzňa. Pán profesor sa zmiloval, vyskúšal ma, dokonca mi dal jednotku.“

Svedectvo o pravde

Gabika bola priamym účastníkom Silvovho súdneho procesu. Spomína:„Bol to pre mňa hrozný zážitok: veľká sála, len pár ľudí, vojenský tribunál a súdený človek - môj brat.“

Aj po rokoch vedela naspamäť časť z reči svojho brata na súde. „Vypočula som si Silvov prejav: „Musím vydávať svedectvo o pravde, preto musím hovoriť a nemôžem mlčať! Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda, lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!“

Potom na obed prerušili pojednávanie s tým, že po obede vynesú rozsudok.“

Modlitna a spomienka

„Neďaleko súdnej budovy stál kostolík Svätej Anny, tam sme hneď išli a celý čas sme sa veľmi modlili. Mali sme po vypočutí Silvovho prejavu veľký strach, že Silva odsúdia na smrť.“Nakoniec, po smerti Stalina, dostal nižší trest, ktorý si však skoro celý odpykal.„Silva odsúdili na 14 rokov väzenia. Ďakovali sme pánovi, že nám nechal Silva živého; aj keď ho čakali dlhé roky väzenia.“

Spomienka pokračuje pohľadom na udalostí ďalších dní:„14 rokov v živote človeka je dlhá doba, 14 rokov vo väzení, to sa dá ťažko predstaviť, ale ešte ťažšie je to skutočne prežiť. My sme to so Silvom prežívali veľmi intenzívne. Každé ráno som si ho predstavila v jeho utrpení a sprevádzala som ho v jeho slovách: "S vami bratia a za vás!" Ani jeden deň sa nedal prežiť bez myšlienok na neho a spolucítenia s ním.“

Ani jeden deň...

Možno práve dnes sa môžeme pridať k Silvovi a jeho blízkym. Silvo sa denne modlil o 12 hod. modlitbu Anjel Pána za to, aby väzni dostali o trošku viac jedla... Jeho sestra Gabika spomína, ako na svojho brata denne myslela: „Ani jeden deň sa nedal prežiť bez myšlienok na neho a spolucítenia s ním.“

A možno aj v tom je odkaz dnešného dňa. Pamätať a spolucítiť s ľuďmi, ktorí prežívali a prežívajú podobnú skúsenosť ako rodina Krčméryová počas komunistického režimu. S myšlienkouo na konkrétneho politického väzňa, záujem o jeho životný príbeh a „spolucítenie s ním...“.

František Neupauer