Bez klímy, plánu a s kopou detí: Keď Boh rezervuje dovolenku lepšie ako Booking

Po takejto dovolenke človek zvyčajne skončí s tikom v oku a potrebuje ďalší mesiac regenerácie na lôžkovom oddelení. My však máme trochu inú skúsenosť. Posledné roky sme počas letných prázdnin praktizovali zážitkovú terapiu šokom. A ja sa s vami teraz rada podelím o to, ako sa nám z takéhoto logistického masakra podarilo prísť domov nielen živí, ale niekedy aj oddýchnutí.

Prišiel čas vyraziť do sveta

Keď boli naše deti malé a bolo ich len pár, vystačili sme si s našou starou chatou na Orave a ich nároky pokojne uspokojilo aj obyčajné pieskovisko.

Deti spokojné, matka spokojná

Chodiť na dovolenku do zahraničia sme veľmi neplánovali, kým nás k tomuto nápadu „nepomkol“ zdravotný stav nášho najstaršieho syna. Mal astmu a dlhodobo sme jeho kašeľ nevedeli dostať pod kontrolu. Doktorkino odporúčanie bolo jasné: „K moru, aspoň na dva týždne.“

Ako starostliví rodičia sme to zobrali vážne a začali sa obzerať po nejakej vhodnej destinácii. Mali sme vtedy päť detí. Kto si s týmto počtom niekedy hľadal ubytovanie, dobre vie, že si predtým musí buď „rupnúť“ pol deci, alebo užiť nejaké sedatíva. V žiadnom hoteli sme do formulára nevedeli zadať ani náš počet detí – s takým „nehoráznym množstvom“ systém jednoducho nerátal. Vznikla rovnica: buď dve izby, alebo kráľovský apartmán. Pri našom rozpočte? Ťažko.

„Tento svet nie je pre rodiny s viacerými deťmi,“ smutne som si vzdychla.

Nároky vysoké, ponuka nedostatočná

Okrem počtu detí budúce výlety komplikovali naše nie práve skromné požiadavky. Vraveli sme si – keď už máme ísť k moru „na dovolenku“, musíme si zabezpečiť podmienky, ktoré nám to aspoň čiastočne umožnia. Čiže – miesto, kde skoro nikto nie je, kde je voda čistá a pláž postupná, je tam kuchynka – keďže sme si plánovali sami variť, ubytovanie je hneď pri mori – čo by kameňom dohodil, a kde sa voda sypala a piesok lial...

Podobne skromné požiadavky mám inak aj na náš imaginárny dom – keď už dom, tak ho chcem dvojposchodový, na samote, s veľkou terasou, pod horou, pri potoku, s veľkým pozemkom a s malým domčekom povedľa, kde by sme ubytovávali návštevy. Neviem, prečo mi ho môj muž doteraz nepostavil!

Keď sme sa teda pustili do online hľadania ubytovania, Booking nám rýchlo vysvetlil, že naše predstavy sú trochu utópia. Nenaďabili sme na nič, čo by nespôsobilo buď okamžitý bankrot, alebo okamžitú depresiu. Chvála Bohu, manžel prišiel s výborným riešením: „Nič si nezajednáme, proste niekam vyrazíme a Pán Boh sa o nás postará.“ No neznie to s piatimi malými deťmi ako absolútne skvelý nápad? Avšak vo mne sa nezaprel celoživotný fanúšik adrenalínu – aj keď po štyridsiatke ho už v mojom tele namiesto túžby po neznámom produkuje skôr pohľad na účet za potraviny – a tak som prikývla. Deti sa v sladkej nevedomosti tešili na nezabudnuteľný výlet.

Smer levanduľový Hvar

Môjmu manželovi asi pred desiatimi rokmi jeden klient rozprával, že pravidelne sa s rodinou vracajú na chorvátsky ostrov Hvar. Pochvaľoval si samotu a teplé more. Vtedy môj muž pocítil, že tam raz pôjdeme. A skutočne, pri rozlišovaní, na ktorú svetovú stranu sa máme vybrať, sme „zakopávali“ o potvrdzujúce znamenia. Ktosi nám podaroval sviečku s nápisom Hvar, neďaleko nás vysadili levanduľu (ktorá je hlavným symbolom tohto ostrova) a keďže to bolo asi pred 8 rokmi, na viac znamení si nespomínam. Každopádne, o destinácii bolo rozhodnuté.

Vyrážame!

Išli sme autom a manžel mi kládol na srdce, aby som vzala len nevyhnutné veci. Ja som, naopak, zástankyňou teórie, že pre istotu treba vziať všetko. A tak sa naše deti na prvú zahraničnú rodinnú dovolenku viezli ako králi – s nohami vyloženými vysoko na batožine.

Nikdy nevieš, či sa to nezíde! A väčšinou nezíde :)

Cestovali sme na noc. Nie je tak horúco (vtedy sme mali navyše aj pokazenú klímu) a nevyčerpám svoju nervovú kapacitu hneď v prvý deň. Každá mama totiž vie, že kombinácia rozhorúčeného auta a detskej posádky funguje ako odistený granát. I tak som manžela pre istotu počas jazdy permanentne nútila nezastavovať, aby nezobudil spiace tigre, takže sa celú noc „nadieval“ energeťákmi, kolou a kávou. 

Za moje logistické metódy hraničiace s armádnym terorom by mi asi neudelili diplom v kategórii Manželka roka, ale vojenskí stratégovia by zajasali – cieľ sme dosiahli bez strát na životoch, v rekordnom čase a so šoférom, ktorý mal síce pulz kolibríka, ale stále držal volant.

Medzipristátie v Bosne

Aby sme ušetrili na diaľničných poplatkoch, manžel navrhol vziať to cez Bosnu a Hercegovinu. Doteraz si pamätám, ako sme sa v aute bez klímy trepali slimačím tempom po brutálnych serpentínach. V tej chvíli by som radšej vysolila celú svoju závratnú materskú na tie „slávne“ cestné mýta, len aby sme sa namiesto toho tankodromu ocitli na hladkom a rovnom asfalte. V duchu som si vravela (bohužiaľ, nielen v duchu) – už nikdy v živote tadiaľto nepôjdem!

Na naše veľké prekvapenie sme však v Bosne objavili krásne miesto — Národný park Sutjeska. Niečo ako naše Vysoké Tatry, len bez ľudí, hluku a všadeprítomných papierových vreckoviek. Skoro mi vyletelo z úst, že táto trasa bola predsa len dobrá voľba, hrdosť ma včas chytila pod krk. Bol tam úžasný, čistý vzduch i voda v studničkách a potokoch, odkiaľ sme sa mohli slobodne napiť. Keby sme to skúsili na Slovensku, už by nám navrhovali rozmery pre truhlu. 

S miestnymi cenami sme boli viac než spokojní, pričom nás hneď upútala možnosť ubytovať sa v malých chatkách priamo pod bájnym vrchom Maglič.

Chatky sa nám stali domovom na dve noci, viac by matka rodiny bez sprchy nedala

Ten výhľad bol neskutočný!

Chatky boli bez elektriny a takmer bez vody. Na pitnú vodu aj rannú hygienu sme využívali koryto, o ktoré sme sa bratsky delili s pasúcimi sa kravami. Ubytovával nás tam nesmierne pohodový týpek Zoran, ktorý mal permanentne v krvi trochu promile a na akúkoľvek našu otázku či problém mal univerzálnu odpoveď: „Užívaj!“  

Tento výraz sme si adoptovali ako krízové motto celej dovolenky. Od tej chvíle sme ho s hysterickým úsmevom hlesli zakaždým, keď sa realita začala drasticky rozchádzať s naším nulovým plánom.

S pohoďákom Zoranom a pastierom Radovanom

Pod Magličom sme sa zapáčili aj Radovanovi, miestnemu pastierovi kráv. Ten nás z čistej pohostinnosti pozval na fantastickú srnčiu pečienku s borievkami a typickou miestnou špecialitou z kravského mlieka – domácim kajmakom. O pár rokov sme ho navštívili zas. Aha!

Z nášho najmenšieho prírastku sa Radovan veľmi tešil a odmenil ho suchou kôrkou

Natešení z nášho nového bosniackeho objavu sme sa pustili v ústrety ďalším dobrodružstvám. Do Chorvátska sme v zdraví dorazili a od radosti, že konečne vidíme more, v aute vypuklo také nadšenie, že deti skoro prerazili strechu. 

Nastúpili sme na trajekt, kde sme sa skamarátili s bratmi Čechmi. To bolo pre nasledujúce hodiny kľúčové, hoci sme o tom v tej chvíli nemali ani tušenia.

Posledný výstrel do čierneho

Keď sa naše kolesá dotkli zasľúbenej hvarskej zeme, nadšenie trochu opadlo. Uvedomili sme si krutú pravdu: nemáme kde hlavu skloniť. Odkiaľ začať a vlastne ako – po takej namáhavej ceste a s toľkými deťmi? Sila československého spojenectva sa však ukázala v plnej kráse. Títo českí dobráci nám neďaleko seba vybavili núdzové ubytovanie. Navrhli nám, aby sme tam zostali, kým nenájdeme vlastný raj na zemi.

Hneď ráno manžel vyrazil na potulky Hvarom hľadať náš sen, kým ja som sa v neďalekom mori snažila udržať deti nad hladinou. Od rána bolo nesmierne horúco. Ako som sa neskôr dozvedela, môj muž v tom aute bez klímy takmer zahynul – vodu vo fľaši mal takú horúcu, že sa skoro varila. Po celom dni bezvýsledného hľadania sa už plánoval vrátiť s prázdnymi rukami. Na úplný záver však zabočil na poslednú strmú, úzku cestičku vedúcu k moru.

Ako to už v našom kresťanskom živote býva, Pán Boh dopustí, ale neopustí. Tento posledný výstrel trafil do čierneho. Manžel na to doteraz rád spomína:

„Keď som prišiel na to miesto, hovorím si – to je ono! Takmer opustená pláž, krištáľovo čisté more... Uvidel som však ikonku s troma hviezdičkami a vravím si: fú, to bude drahé a isto obsadené. Ale skúsim. Na terase sedel postarší pán, bafkal cigaretu. Pýtam sa ho: „Prosím vás, nemáte voľný apartmán? Hľadáme s rodinou...“ „A koľko máte detí?“ opýtal sa muž zákernú otázku. Teraz ma isto pošle do kelu, pomyslel som si. „Päť...“ odpovedal som mu s malou dušičkou. Muž sa pozrel a hovorí: „Dobre, o dva dni môžete prísť.“ Nemohol som veriť vlastným ušiam!“

Keď sa ho manžel neskôr opýtal, prečo nás prijal aj s takou kopou detí, náš domáci odpovedal: „Pomyslel som si, že buď ste blázni alebo máte tie deti dobre vychované. A ako blázon ste nevyzerali...“

Cena bola parádna – 60 eur na noc za dvojizbový apartmán s kuchynkou. Dnes mi tá suma príde ako milá spomienka na staré dobré časy, za ktorú by vám aktuálne v Chorvátsku nepredali ani rodinnú porciu hranoliek bez kečupu.

Na toto prekrásne miesto sme sa vracali ešte 5-krát. Lepšiu lokalitu sme doteraz nenašli.

Paddleboard bol v kurze počas celej dovolenky

Naše obľúbené raňajky – mlieko s guličkami. Takto blízko sme mali od apartmánu k moru

Nasledujúci rok sme sa na Hvare zoznámili s mladou rodinkou z Francúzska. Keď sme medzi rečou spomenuli, že by sme sa radi niekedy pozreli aj do Slovinska, navrhli nám niečo neuveriteľné – muž z páru bol pôvodom Slovinec a jeho otec mal v Slovinsku krásnu usadlosť. Dali nám adresu a o pár dní sme sa na nej stretli, odovzdali nám od toho kráľovstva kľúče a nechali nás tam bezplatne prežiť nezabudnuteľnú noc. Verili by ste tomu?

Slovinsko: My, očakávajúci náš siedmy poklad a naši dobrodinci z Francúzska

Čierna Hora: naša NAJ skúsenosť

Povzbudení úspechmi sme sa po pár rokoch rozhodli vyskúšať Čiernu Horu. A môžem zodpovedne povedať, že tejto krajine patrí v našom rebríčku prívlastok NAJ — horšia.

Prechodili sme celé pobrežie a všade bola hlava na hlave, nesmierne úzke cestičky a korunu tomu nasadilo auto s podozrivo pôsobiacimi mužmi, ktoré nás chvíľu sledovalo (aspoň tak sa nám to zdalo). Ubytovanie, ktoré sme našli, bolo síce za facku – 40 eur za noc za dva apartmány, no vykľul sa z neho skutočný „skvost“.

Z nízkej ceny sme sa tešili presne do momentu, kým neprišiel večer. Priamo oproti nášmu ubytovaniu totiž vypukla hlučná karaoke šou pre turistov, ktorá trvala do neskorej noci. To bol čistý des. Jedinou výhodou ubytovania bola veľká terasa. Mala však malý zádrheľ – výdatne na ňu špinili holuby. Keď som najmenšiemu členovi posádky napustila malý nafukovací bazénik, ráno by som už v tej vode nekúpala ani prasa. Do toho všetkého sme dostali hromadnú virózu a postupne sme sa „prevracali“ až do konca tejto slávy.

Lanovka z čias súdruha Tita

Reputáciu Čiernej Hory trochu zachránilo nádherné pohorie Durmitor, kam sme sa vybrali na turistiku a vystúpili na jeden z najvyšších kopcov s názvom Savin kuk.

Keď sa vydriapete na Savin kuk, naskytne sa vám takáto panoráma

Ale takú lanovku, čo nás tam vyviezla, ste ešte nevideli! Keď som sa na ňu zdola dívala, vravím mužovi, že sme mali ísť všetci najprv na spoveď. Krajina je mimo EÚ, takže nejaké prísne bezpečnostné štandardy tam očividne nehrozili. Lanovka sa nebezpečne knísala, pripútanie bolo takmer nulové a pri pohľade na konštrukciu ste mali pocit, že pokope ju drží len hrdza a modlitby vydesených turistov.

Lanovka len pre odvážnych

Ale prežili sme a dokonca sme tam uvideli kamzíka aj sneh (tomu som „tomášovsky“ nechcela veriť – veď sneh v takých teplotách – kým do mňa môj syn nehodil jednu snehovú guľu).

Balkánsky roadtrip: Cez Albánsko a Grécko so šiestimi deťmi

Znovu sme šli pár rokov na náš obľúbený ostrov, ale po neustále stúpajúcich cenách v Chorvátsku sme dostali ďalší odvážny nápad – po dovolenke na Hvare to skúsime „reznúť“ domov „skratkou“ cez Albánsko a Grécko, aby sme zistili, či tam v diaľke na nás opäť nečaká nejaká nebeská, ale lacnejšia destinácia. Na ten rok spomínam ako na našu najlepšiu dovolenku, hoci sme autom najazdili vyše 4 000 kilometrov.

Albánsko bola úplne iná káva. Sucho, chudoba, jednoduchosť, ale že by tam bolo nejako závratne lacnejšie, sa nedalo povedať.

Najprv sme skúsili dať na internetové odporúčanie a zabočili k jednej údajnej top pláži. Pekná síce bola, ale tá cesta! Vyše pol hodiny sme sa v 35-stupňovej horúčave trmácali strmo nadol. Pláž bola na náš vkus príliš plná a čerešničkou na torte bol účet za nanuky. Za to by sme si v Bosne kúpili chatku aj s celým Magličom. Odmenou pri návrate naspäť po tom nehoráznom stupáku nám bolo auto vyhriate na solídnych 60 stupňov, takže sme okamžite začali fungovať v režime "vlastná šťava“.

„Usmievajte sa, je to na pamiatku!“

Po celom dni hľadania, totálne vyhrkaní po neupravených albánskych cestách, som rezignovane súhlasila s poslednou odbočkou k moru. Vyhlásila som, že sa odtiaľ nepohnem, aj keby nás mali ubytovať v kozej ohrade. Latku som si v tej chvíli položila tak nízko, že sa pod ňu nedalo podliezť. Ale ani nebolo treba.

Zas sa Pán nad nami zmiloval. Bolo to perfektné miesto s teplým morom a prázdnou plážou. Zaujímavosťou bolo, že do mora sa tu vlieval sladký studený potok. Deti sa tam chodili „schladiť“, lebo more bolo skutočne horúce. Prvýkrát mi nebolo zima.

Alžbetka pri studenom potoku vlievajúcom sa do Iónskeho mora

Celá pláž bola len naša. Matka, typicky, s rukami v bok

Areál mala v prenájme partia mladých ľudí, ktorí nám na raňajky kuchtili skvelé miestne špeciality.

Náš hlavný hostiteľ v Albánsku s vyštvorčekovanou tvárou

Ubytovanie však bolo slabšie a chýbala kuchynka, takže sme ostali len tri dni. Živo si pamätám, ako som sa v noci snažila zaspať, ale nejaké miestne červotoče mi tak nahlas chrumkali posteľ priamo pri hlave, že mi spánok úplne znemožnili.

Polnočný McDonald's a Chalkidiki

Opäť sme vyrazili na cesty s očakávaním, aké bude to ospevované Grécko. Do bydliska našich solúnskych bratov sme dorazili krátko pred polnocou a zaparkovali sme to rovno do „mekáča“. Po tejto výdatnej a „zdravej“ večeri sme sa miestnych pýtali, kde je najlepšie miesto pri mori pre veľkú rodinu. Odporúčanie znelo jasne: Chalkidiki.

Za hodinu sme boli na mieste. Všade ticho, dve hodiny v noci a my stojíme na neznámej pláži so šiestimi deťmi. Vôbec by som sa nedivila, keby na nás miestni zavolali políciu, že im tam dorazili migranti – naša opálená farba pleti a podozrivý počet detí hovorili v náš „prospech“. Uložili sme sa, kde sa dalo, a počkali na východ slnka.

Úbohé deti dojedajú zvyšky „mekáča“

...a kým rodičia spali v aute, ony mastili karty do rána

Po dlhom hľadaní, ktoré sprevádzal jeden môj hysterický výstup, sme uvideli apartmán s krásnym bazénom. Naše decká by ho v tej chvíli uvítali oveľa radšej ako more, ktoré im už nebolo také vzácne. Zavolali sme teda na uvedené číslo a o hodinu sme sa už kúpali v prázdnom bazéne, s ubytovaním za stovku na noc a len 100 metrov od mora. Bola to čistá pecka!

Deti z bazéna takmer nevychádzali. Pery mali namodralé a drkotalo ich. Napadla mi odpoveď dcéry našich známych, ktorá mala vo vode podobné príznaky: „Mne nie je zima. Ja som len hladná!“

Cestou domov sme ešte prechádzali Srbskom, na ktoré spomíname ako na „topku“, čo sa jedla týka. Všetko, čo nám v jednej reštaurácii priniesli na stôl, bolo famózne.

Prírodný zázrak: Oko Zeme

Keď sme sa nasledujúci rok vracali z Chorvátska, zvolili sme opäť inú trasu. Vlastne sme len uplatnili biblickú taktiku troch mudrcov, ktorým Boh vo sne poradil vrátiť sa domov inou cestou. Našou odmenou za túto „alternatívnu logistiku“ bola odbočka k fascinujúcemu prírodnému zázraku – Oku Zeme neďaleko mestečka Vrlika.

www.carnets-voyages.org/en/eye-of-the-earth-cetina-croatia/

Z brehu by ste si povedali, že to vyzerá ako obyčajné malé jazierko — ako aj my, keďže sme tam dorazili za stmievania. V skutočnosti je to však zatopená jaskyňa. Potápači sa v nej ponorili do hĺbky viac ako 155 m. Tyrkysové okraje s plytšou vodou v kombinácii s tmavomodrým stredom vytvárajú zhora dokonalú ilúziu obrovskej očnej dúhovky a zreničky.

Neďaleko tohto zázraku sme si našli ubytovanie u veľmi milej pani Márie, ktorá nám tak krásne prestrela stôl a pripravila také chutné jedlo, akoby k nej práve dorazila diplomatická delegácia z Vatikánu. 

Toho bieleho obrusu sme sa báli aj dotknúť

Náš najmladší syn Ján Marek sa pani Márii páčil najviac. Volala ho „šarmer“. Potom už aj my.

Naša drahá pani Mária, mačka na roztrhanie a komplet Krčmárikovci

Neskôr, v rámci ďalšej cesty z Chorvátska domov, sme na týždeň vyskúšali aj Alpy s výbornými možnosťami pre rodiny v rakúskom Bad Kleinkirchheime. Tentokrát sme si to pre zmenu dopredu zarezervovali.

Keď milujete hory minimálne tak ako more

Stálo to za to?

Takto slávne i menej slávne sme s našou posádkou prechodili kúsok Európy. To je veľká výhoda ľudskej pamäte – človek s láskou spomína na to pekné a to zlé už v spomienkach nemá také sýte čierne farby.

Tento blog bol síce najmä o našich zahraničných cestách, no more, výborné jedlá ani počet najazdených kilometrov neboli to hlavné. Posledné dva roky sme v rámci rodinnej rozpočtovej konsolidácie ostali „len“ na Slovensku, na našej starej oravskej chate. Morský vzduch sme vymenili za čistý horský a balkánske dobrodružstvá za staré dobré ohnisko, lúky a hory. 

Na Orave dobre, na Orave zdravo

Na podstate to však veľa nemení. Nejde o to, či sme pri mori, v horách alebo na starej chate. Ide o to, že sme spolu, mimo bežného režimu, mimo povinností a na chvíľu odkázaní jeden na druhého. A aj chaos sa môže časom premeniť na cenný rodinný poklad.

Naše cestovanie – či už za hranicami alebo na Slovensku – prinieslo veľa náročných momentov a neobišla nás ani „ponorka“. A predsa sa pri tom stalo niečo zvláštne: z dovoleniek, po ktorých by mal človek teoreticky skončiť s tikom v oku, sa stali chvíle, na ktoré spomíname najradšej.

Keď sa detí dnes opýtame, kedy zažili ten najlepší a najzlomovejší spoločný čas, odpoveď je jednoznačná: počas letných rodinných dovoleniek.

A tak si hovorím, že možno práve toto je ten zvláštny druh oddychu, ktorý rodina potrebuje. Nie vždy pokojný, nie vždy pohodlný, ale spoločný. A do takýchto spomienok sa oplatí investovať rodičovskú energiu. Čo poviete?