Som lokomotíva. A hotovo

Dnes som sa cestou domov stavila u kámošky. Má prázdninára. Vnuka Dávida. Hrdého na to, že v septembri pôjde do školy.

Pochodoval po dvore s lavórom pred sebou. Občas zatrúbil, občas vydával zvláštne zvuky a nemal ani v najmenšom chuť ma pozdraviť či privítať.

„Dávid, máme návštevu. Poď ju privítať,“ prehovárala ho babka.

„Nevyrušuj ma. Ja som lokomotíva a nemôžem meškať. Grafikon ma nepustí,“ zaznela detská odpoveď. Babka sa však nedala a trvala na svojom. No „lokomotíva“ si šla tiež šla svoje...

A tak som sa pridala: „Ty si akože lokomotíva?“

Mladý muž na mňa nechápavo pozrel: „Ako akože? Ja som lokomotíva naozaj! A musím robiť všetko ako lokomotíva, aj myslieť ako lokomotíva. Preto sa nemôžem zastavovať pri všetkých zastávkach, lebo som RegioJet a mám to namierené do Prahy. Uhnite mi z koľajníc!“

„Akože lokomotíva“ – teda naozajstná dvorná lokomotíva – si neprestávala trvať na svojom a tak nám neostávalo nič iné, len počkať, kým príde do svojej cieľovej stanice značky PRAHA.

O pol hodinu lokomotíva vysmädla a zjavila sa pri stole.

„Už nie si lokomotíva?“ usmiala som sa.

„Došiel som si po palivo. Je mi teplo... Teraz som ešte lokomotíva, ale teta, počkaj, keď vyrastiem, potom budem lokomotívový šofér. Slávny rušňovodič.“

A vtedy som si spomenula na nebo. Na môjho ocka. Rušňovodiča. Bol mojím veľkým hrdinom a depo bolo pre mňa miestom, ktoré sa podobalo obrovskej jaskyni plnej železa, hluku, oleja a tajomstiev. Ja by som sa v ňom stratila za pár minút. On sa v ňom vyznal. Bol tam ako doma. Aj lokomotívy poznal po mene. A vedel ich šoférovať „ako auto“.

Keď som prišla domov, otvorila som si v mobile zamyslenie na dnešný deň.

Stálo tam:

„Buď dnes pre iných Ježišom.“

Zostala som pri tej vete.

Nebolo tam napísané: Buď ako Ježiš.

A už vôbec nie: Hraj sa na Ježiša.

Bolo tam: Buď dnes pre iných Ježišom.

A zrazu mi napadol Dávid. „Ako akože? Ja som lokomotíva naozaj.“

Možno práve toto je problém našej viery. Že som príliš často iba „akože“.

Akože milujem.
Akože odpúšťam.
Akože dôverujem Bohu.
Akože prijímam ľudí.
Akože verím, že každý človek má hodnotu.

Ale len dovtedy:

Pokiaľ mi neublíži.
Pokiaľ ma nesklame.
Pokiaľ má rovnaký názor ako ja.
Pokiaľ sa správa tak, ako si predstavujem.
Pokiaľ mi nenaruší môj pokoj, moje plány, moju pravdu a môj starostlivo uprataný svet.

Ježiš však nežil „akože“.

Myslel ako Ježiš.
Pomáhal ako Ježiš.
Plakal ako Ježiš.
Hneval sa ako Ježiš.
Zastal sa slabých ako Ježiš.
Sadol si k tým, od ktorých ostatní bočili.
Dotýkal sa tých, ktorých sa iní báli dotknúť.
Miloval aj s vedomím, že láska robí človeka zraniteľným.

Nežil v bezpečnej ulite.

Žil naplno.

A vyvolil si nás, aby sme tak žili aj my.

A možno práve to je to, čo ma prenasleduje v mojej duši:

Môžem sa modliť a myslieť si, že patrím Bohu.
Môžem čítať Bibliu a cítiť sa dokonalejšia.
Môžem prijímať Krista na omši a byť presvedčená, že som svätejšia.
Môžem zo seba denne „vysypať“ breviár, ružence, litánie a všetky možné modlitby...

Môžem mať na papieri, že som Bohu zasvätená...

Ale čo z toho všetkého, keď sa moje srdce nemení?

Čo z toho, keď nie som jeho predĺženou rukou na zemi?

Keď ľudia odo mňa bočia?
Keď na nich kričím skôr, ako mi vôbec stihnú niečo povedať?
Keď mám vlastnú pravdu a inú ani nepotrebujem?
Keď odpúšťanie požadujem od druhých, ale sama si pestujem svoje krivdy?
Keď hovorím o láske, no ľudí si delím na tých, ktorí si ju zaslúžia, a na tých ostatných?

Čo ak som samu seba presvedčila, že som „ako Ty“, Ježiš, len preto, že robím veci, ktoré sa spájajú s vierou?

Je pravda, že bezpečnejšie je mať všetko pod kontrolou.

Stanoviť si hranice tak pevné, že sa ku mne nikto nedostane.
Žiť vo svojej ulite.
Nikoho si nepustiť príliš blízko.
Neriskovať sklamanie.
Neriskovať bolesť.
Neriskovať, že niekto zneužije moju dobrotu.

Lenže potom možno riskujem, že nebudem skutočne žiť. Pripravujem sa o skúsenosť, že je tu NIEKTO, kto sa o mňa stará. Kto ma má rád napriek všetkému, čo zbabrem. Kto ma nesie aj vtedy, keď sama nevládzem.

Niekto, kto vo mne túži bývať.

Nie na návšteve.
Nie občas.
Nie iba v nedeľu.
Nie iba počas modlitby.

Ale naveky. – a v celom mojom bytí – aj v emóciách – nielen na papieri.

Skôr ako som sa dnes dostala k zamysleniu, dal mi Dávid lekciu.

„Nie akože lokomotíva. Ja som lokomotíva naozaj.“

A možno je to s vierou podobné.

Nie „akože kresťan“.

ALE Kresťan.

Nie nálepka.
Nie pekná ulita.
Nie zoznam splnených náboženských povinností.
Nie presvedčenie o vlastnej svätosti.

Ale život.

Špinavý od slabostí.
Dobitý pádmi.
Poznačený zlyhaniami.
Niekedy uplakaný.
Niekedy nahnevaný.
Niekedy unavený.

Ale skutočný.

Život, v ktorom sa človek znova a znova učí milovať.... a veriť, že utrpenie v láske ho posunie vpred.

Môžu vo mne druhí stretnúť Ježiša?

Nie iba toho tichého a nežného, ale Ježiša so všetkými postojmi, ktoré žil.

Ježiša, ktorý plakal.
Ktorý sa hneval.
Ktorý odpúšťal.
Ktorý sa zastal ponížených.
Ktorý povedal pravdu aj vtedy, keď bolela.
Ktorý miloval bez toho, aby si ľudí najprv rozdelil na hodných a nehodných.

Alebo si z neho vyberám iba to, čo sa mi hodí?

Mh...

Na to si už musí odpovedať každý sám.

Ja tiež.

A ktovie...

Možno raz, keď vyrastieme – v tom duchovnom zmysle –, hoci stále trochu zašpinení od vlastných slabostí, pádov a zlyhaní, zistíme, že nebo nie je iba miesto, kam sa raz chceme dostať, že ho už nosíme vo svojom srdci.

Budeme lokomotívami, ktoré za sebou ťahajú iných, a ukazujú im, aký je skutočný život s Ježišom. On má pre každého pripravený originálny grafikon lásky.