Ešte pred niekoľkými rokmi chodili do kostola. No dnes sú múdrejší ako Boh a pápežskejší ako pápež. Jednoducho to „pochopili“. Aspoň to tak tvrdia hovoria. Z času na čas sa pri mne zastavia, aby mi povedali, v akej hroznej, puritánskej, neokrôchanej cirkvi žijem...

Už včera sa to začalo. Kecali sme na ihrisku... s dospelákmi o živote... a s deťmi – no hádajte – o vysvedčku.

„Pozeraj na cestu,“ pripomínal mi často otec. „Vždy musíš vidieť to čo sa pred tebou deje. Nepozeraj na bilboardy, ale ak treba, mrkni do späťákov.“ Múdra rada? S odstupom času sa zdá, že je naozaj múdra a možno ešte múdrejšia.... A vhodná nielen do auta. Ale aj do života.

Včera, keď som po naplnenom dni prišla domov, zazvonil telefón. „Príď. Chcem s tebou rozprávať.“ Už som aj mala na jazyku, či by to nepočkalo, alebo či je to naozaj až také dôležité, ale v jednej chvíli mi uviazli slová v hrdle. Akoby ich tam niekto zatlačil....

Občas sa vlečiem životom. Spoznávam samotu v seba a v nej seba. A predsa viem, že je tu niekto kto sa mojej duše dotkne v pravý čas.

Ak niekto slávi narodeniny tam "hore"... čo mu priať? Netuším....

Vianoce a zlodeji...

Mať psa je výhoda i povinnosť. Príležitosť i výzva. Prostriedok na prevetranie si myšlienok a to aj vtedy, keď presviedčam samú seba, že „Nemám čas.“ A okrem toho, je to aj priestor, kde spoznávam mnoho ľudí i príbehov. Ten dnešný bude o Betty.

Včera to vo mne vrelo. Čo na tom, že sú Vianoce... Horúco vie byť duši aj v zime.

Každý deň sa pýtam, čo odo mňa chce Boh. Vyzvedám od Neho aj to, čo si prajú ľudia, ktorých stretávam na potulkách životom. Potrebujem dávať otázky, aby som sa nestratila vo vlastnej schránke pyšnej preudopravdy.