Za Vianoce ďakovať nebudem

Zazvonilo na hodinu a detváky sa usalašili na svojich miestach. Náš Mimóň (maskot každého nábožka – a figúrka, ktorá je stále mimo) ich presviedčal, že chce byť kráľ, a že mu majú postaviť hrad, alebo rovno zámok... Zabávali sa na ňom... až kým im nepovedal, že videl ďalších troch kráľov... ktorí šli do akéhosi Betlehema...

Zopakovali sme si Vianočný príbeh a požehnali triedu.... (Ivan, ďakujeme za nálepky). Bolo skvelé, ako si drobci vyprosovali silu z neba. Prosili o to, aby sa Samo a Adam nehádali, aby Rebeka neskákala pani učiteľke do  rečí, aby Maťo neplakal, keď nedostane jednotku....

A v tom padla otázka: Ozaj a o čo prosili Ježiška mudrci – teda králi? Asi o požehnanie ich krajín, z ktorých prišli. Aby tam neboli vojny, strach, aby sa ľudia nehádali, aby si neubližovali, aby neboli chudobní...  (Ak to tak bolo, tak sa máme od nich čo učiť...) A iste mu aj ďakovali, že ich ochránil na dlhej ceste do Betlehema....

Prišiel ďalší level v podobe otázky: „A za čo môžeme ďakovať my?“

Že by za darčeky pod stromčekom? Za to, že sme boli s mamou a s tatom a so súrodencami? Že sme chodili na návštevy....

Vzali sme pastelky a pracovný list a mohli sme o tom písať a kresliť... Každý vedel, čo chce dať na papier, okrem „Kubíka“. Ten sedel zamračený ako mrak Rumburak a odmietal ďakovať za Vianoce...

Po chvíli však prišiel za mnou. „Nechcem, aby si bola smutná. Ja ti to vysvetlím.“ Začal nesmelo. „Neviem, či ma má Ježiško rád. Vieš čo mi dal pod stromček?“

„Čo?“

„Kiahne! Ja som sa pod stromček posadil a vtedy som zbadal na ruke kiahňu. No povedz, toto si robia kamaráti? A je vôbec on môj kamarát? Potom som celé Vianoce musel trčať doma...“

Myslel to vážne. Naštvaný na celé nebo. Na kiahne – ktoré si zaradil medzi Božie dary... (hoci som presvedčená, že Boh s nimi nemá nič spoločné)...

A tak sme rozprávali... Či to bol dar od Ježiška, alebo ich dostal od spolužiakov, ktorí tiež ich mali, keď v decembri chodili do školy... Premýšľal.... A pomaličky prichádzal na to, že to naozaj nemusí byť z neba, ale zo vzduchu a z bacilov v okolí...

Je zaujímavé, ako si vytvárame predstavy o Bohu... Ako ho vnímame, ak sa nám začnú diať veci, ktoré v nás vyvolávajú hnev... Hnev je veru falošný radca, ale prudký... a často vystavia „vlastnú pravdu“ tam, kde niet ochota pozrieť sa na veci aj z druhej strany...

Odľahlo mi. Môj „Kubík“ dnes odchádzal z hodiny slobodný... Ešte aj darčeky na papier stihol nakresliť... ale hlavné je... že sa naučil to podstatné: Nie všetko, čo sa nám stane, je darom z neba.