Kolakovič: Spása Ruska - zvlášť jeho mládeže

V roku 1931, ešte ako mladý jezuita, publikoval článok venovaný januárovému úmyslu apoštolátu modlitby schválenej Svätým Otcom. Text je mierne upravený. Názov článku: Spása Ruska – zvlášť mládeže.

Už je tomu štrnásť rokov, čo v Rusku vzbĺkol plameň červenej revolúcie. Každý deň z neho doliehajú hlasy – jeden smutnejší než druhý. Aj my ľudsky klesáme na duchu a myslíme si, že všetko bolo márne, že Rusko nemá šancu na spasenie, že Rusko už nie je kresťanské, že ostane hračkou v rukách bezbožného boľševizmu.

Existuje však človek, ktorý zmýšľa inak. Človek, ktorý má väčší rozhľad, širšie chápanie než my všetci. Človek, ktorý má srdce, čo bije pre každé jedno stvorenie, ktorý má súcit s každou ľudskou biedou, pretože je námestník Toho, ktorý sa obetoval za každého jedného z nás. Toho, ktorého prozreteľnosť sa stará o blaho každého národa. Je ním pápež Pius XI.

Kristov zástupca na zemi svojím prenikavým pohľadom sleduje všetku hrôzu, v ktorej sa zvíja ohromný ruský národ. Nestráca však nádej. Má živú vieru v slová Toho, ktorý hovorí: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Nebojte sa!“ – Pápež vie, kde treba hľadať spasenie a vyslobodenie z týchto ukrutností. Preto na začiatku nového roka odkazuje dvadsať miliónovej armáde Apoštolátu modlitby, a prostredníctvom nich aj celému svetu, aby sa modlili za spásu Ruska, predovšetkým jeho mládeže.

Nech nám teda tieto riadky ukážu, aký mimoriadne dôležitý je tento úmysel Sv. Otca a ako veľmi je potrebné, aby sme svojimi modlitbami čo najhorlivejšie, čo najvrúcnejšie pribehli na pomoc nešťastnému Rusku, o ktoré ani len zvieratá nezakopnú. Jedine človek, tá ozdoba pozemského stvorenstva, vie, čo to znamená: rozhodnem sa niečo urobiť alebo neurobím nič.

Krajina, ktorá nepozná slobodu 

Sloboda je jeden z najkrajších darov, ktorými Boh obdaril ľudskú prirodzenosť. Kameň nie je slobodný, ani kvet nevie, čo to je sloboda.

Aj boľševici predtým, než pevne obsadili svoje tyranské stoličky, neustále roztrubovali a kŕmili neskúsený národ slobodou: slobodou svedomia, slobodou lásky, slobodou náboženstva, slobodou všetkého možného. No len čo vycítili, že majú opraty pevne v rukách, toľko sľubovaná sloboda skončila a ruský národ sa ocitol pod takým jarmom, pod akým nestonal ani počas najtemnejších dní svojich dejín. Rýchlo okúsil, čo to znamená boľševická sloboda!

Toľko ospevovaná sloboda svedomia znamenala: úplný súhlas s komunistickou stranou alebo smrť. Boľševická sloboda lásky znamenala: svoje telo máš podriadiť rozmarom najhorších spoločenských ničomníkov. Boľševická sloboda náboženstva znamenala: buď sa otvorene vyhlásiš za ateistu, alebo pôjdeš do väzenia, na nútené práce alebo dostaneš guľku.

To, že to nie sú len prázdne slová, dosvedčujú aj čísla. Pozrime sa na to, čo hovoria. Vyberáme ich zo samotných boľševických časopisov, preto nehrozí, že by sme preháňali. Neslávne známa boľševická polícia Čeka, ktorá sa dnes volá GPU, sa v r. 1927 pri príležitosti svojho krvavého desiateho výročia pochválila, že od decembra 1917 do septembra 1921 popravila 1 766 188 osôb. Medzi týmito obeťami bolo 1 242 kňazov, 6 775 učiteľov, 192 350 robotníkov, 815 000  roľníkov. Od septembra do decembra 1921 bolo popravených 18 351 ľudí a v r. 1923 bolo povraždených 112 000 obetí, väčšina z nich boli roľníci. Každý ďalší rok zaznamenal tisíce nevinných, zabitých životov. Minulý rok červené besnenie opäť vzrástlo. Odvtedy boľševická krvilačnosť skosí každý deň nesmierny počet nevinných obetí. A prečo vlastne toľké zverstvo? Preto, že sa našli ľudia, ktorí sa odvážili verejne vyznať svoju vieru; že sa podľa prirodzeného práva starajú o svoje vlastníctvo, o svoju rodinu. Preto, že nechceli dovoliť, aby sa im deti skazili všemožnými pliagami boľševizmu.

To, s akou slobodou sa komunizmus presadzuje, dokazujú stovky spustošených dedín a tisícky zničených rodín, ktoré sú rozohnané na všetky štyri svetové strany, pretože nechceli pristúpiť na  úplný komunizmus, pretože krvopotne nadobudnuté plody svojej úrody nechceli odovzdať boľševickým tyranom, ktorí ich potom za neprimerane nízku cenu predávajú do zahraničia len preto, aby sa dostali k peniazom a boli tak schopní udržať svoju hrôzovládu. Takto napr. do Nemecka predávajú 1 kg ruskej múky za 16 kopejok, a v Rusku si úbohý robotník musí zaplatiť za rovnaké kilo svojej ruskej múky 70 kopejok. V zahraničí rozprávajú o oduševnených robotníckych manifestáciách za boľševizmus, no nezmienia sa o tom, že tí úbožiaci sú nútení hladní a otrhaní „oduševnene“ oslavovať boľševizmus pod hrozbou najprísnejších trestov, straty práce a chlebových lístkov, ktoré sú dnes zavedené v celom Rusku. Preto je dnes Rusko krajinou mlčania, v ktorej sa otec neodváži prehovoriť pred synom, matka pred dcérou. Krajinou, v ktorej už neexistuje veselý slobodný smiech…

Takto teda vyzerá zlatý raj boľševickej slobody.

Na ruinách rodinného krbu

Základom ľudskej spoločnosti je rodina, prvé a najprirodzenejšie spoločenstvo ľudí, ktoré sám Kristus posvätil a zvečnil sviatosťou manželstva. Kde je rodinný život stály a zdravý, tam je zdravý aj národ. Národ, v ktorom sa rodinný život začína rozkladať, je na ceste rýchleho úpadku a zániku.

Boľševici chceli obdariť svet novou náukou aj v oblasti manželstva. Vyhlásili, že manželstvo je obyčajná dohoda, ktorá sa môže kedykoľvek zrušiť; že láska je slobodná, úplne voľná ako u samcov a samíc v živočíšnej ríši. Následky boli neodvratné a hrozné. Za každý rozmar, za každú malichernosť, za každé nutkanie neviazanej žiadostivosti sa vyhlásil rozvod manželstva. Nikto sa nepýtal, čo bude s pôrodmi, čo bude s nejakými deťmi, ich telami a nevinnými dušami. Nezriedka sa vyskytujú prípady, že jeden muž v krátkom čase vystriedal desať, pätnásť, ba dokonca štyridsať či päťdesiat žien. (poznámka: V texte je v týchto miestach vložený obrázok ikony, pod ním stojí: „Týmto obrazom sa ubránila jedna Ruska pred boľševickou dýkou).

Keďže je láska u boľševikov úplne voľná, slobodná, neraz sa vyskytnú aj také strašné prípady, že manželský vzťah žijú najbližší príbuzní.

A je viac než jasné, kam to vedie: k všelijakým chorobám, k skaze národa. Samotný sovietsky profesor Holtzov hovorí, že v Rusku v r. 1928 šírilo pohlavné choroby 64 zo 100 obyvateľov. V niektorých krajoch okolo Kaukazu bolo pohlavnými chorobami nakazených 80 – 85 % celého obyvateľstva.

Rozvráteným rodinným životom však najviac trpí mládež. Ona je najžalostnejšou obeťou voľnej boľševickej lásky, boľševického civilného manželstva. Tisíce a tisíce opustených detí sa bezcieľne potulujú šírym nekonečným Ruskom. Chlapci sa živia krádežami, a dievčatá smilstvom. Časť týchto úbožiakov sa síce nachádza v osobitých študentských domoch, no aj v nich vládne skutočné peklo. Komsomoľskaja pravda opisuje ich život: „Chľastačky, ktoré trvajú niekoľko mesiacov; verejné prostitútky; karty; ruvačky fľaškami alebo hocičím... To všetko je na každodennom poriadku. V krátkosti: znásilňovanie, opilstvo, samovraždy, neviazané uspokojovanie žiadostivostí…“

Samozrejme, takýto život nie je schopný uspokojiť ľudské srdce, ktoré je stvorené pre Boha, a preto sa neuspokojí, kým nespočinie v Ňom. A keďže mu boľševici vyrvali vieru v Boha, svoju útechu hľadá v – samovražde. Ruské noviny sú každý deň zaplnené správami o samovraždách chlapcov aj dievčat vo veku 15 – 20 rokov. Verný obraz života boľševickej mládeže nám podáva týchto pár riadkov jedného listu z dnešného Ruska:  „Náš život je veľmi pochmúrny a žalostný…; niet v ňom žiadnej krásy… hľadíme na to, ako sa pred nami valí odporný a nákazlivý príval vody, ktorý odnáša a láme všetko, na čo po ceste narazí. Človeku sa zdá, že neustále kráča po špičkách s nadvihnutými šatami, v strachu, aby sa nezablatil… To je náš život…“

Také sú pomery v Rusku. Pápež nás teda oprávnene pozýva modliť sa za Rusko, pretože Rusko sa, ako sme videli, desivo ženie do záhuby. Pápež nás upozorňuje, že ako kresťania nesmieme ostať ľahostajní voči súženiu ruského národa; že ako kresťania nemôžeme len pokrčiť plecami: Vari sa nás to týka? Ako im už len my môžeme pomôcť?! Týka sa nás to a ešte ako, pretože aj oni sú vykúpení Kristovou krvou ako my. Môžeme im pomôcť, pretože Pán nám dal všemohúcu pomoc – modlitbu: skrúšená, pokorná modlitba otvára nebo. Verme Ježišovým prísľubom, že modlitbou môžeme všetko. Verme a modlime sa za Rusko. Možno práve vďaka modlitbám nášho národa bude vzdávať vďaky za to, že Spasiteľ sveta urýchlil čas jeho spasenia.

                                                                                             Stj. Tomislav Poglajen SJ

 Zdroj: POGLAJEN, Stj. T.: Spas Rusije – osobito njezine mladeži. In: Glasnik Srca Isusova i Marijina (40) 1 (1931) 1 – 4. Preklad z chorváčtiny zabezpečilo OZ Nenápadní hrdinovia.