Švajčiarsko: krajina, kde politici nemajú posledné slovo

Švajčiarsko: krajina, kde politici nemajú posledné slovo

Tento článok je pokračovaním článku Keď demokracia prestane slúžiť občanom.

Ako to funguje v slovenskej praxi

Predstavte si, že parlament schváli nový zákon. Prezident ho podpíše a vláda začne pripravovať jeho uplatňovanie. Väčšina krajín by tým považovala legislatívny proces za ukončený. Vo Švajčiarsku sa však môže stať niečo, čo je pre väčšinu Európy nepredstaviteľné.

Občania povedia: Nie. Chceme o tomto zákone rozhodnúť sami. A zákon ide na referendum. Ak ho občania odmietnu, jednoducho nevstúpi do platnosti.

Nie preto, že by padla vláda. Nie preto, že zasadol ústavný súd. Ale preto, že konečné slovo má ľud. Práve v tom spočíva podstata švajčiarskej demokracie.

Demokracia ako poistka, nie chaos

Keď sa na Slovensku povie „priama demokracia“, mnohí si predstavia chaos. Každý týždeň referendum, občania hlasujúci o každej maličkosti a štát, ktorý nie je schopný prijímať rozhodnutia. Realita je úplne iná.

Švajčiarsko nie je čistou priamou demokraciou. Má parlament, vládu aj politické strany. Fungujú rovnako ako v iných demokratických štátoch. Rozdiel je iba v jednom: politici vedia, že ich rozhodnutie nemusí byť posledné. Ak s ním občania nesúhlasia, môžu ich zastaviť. 

Nie protestami na námestiach. Nie revolúciou. Ale zákonným spôsobom. A to úplne mení správanie politikov. 

Prečo to mení správanie politikov?

Predstavme si, že parlament pripravuje nový zákon. U nás často platí jednoduchá logika: máme väčšinu. Odhlasujeme. Hotovo.

Vo Švajčiarsku je situácia odlišná. Každý politik vie, že ak pripraví príliš kontroverzný zákon, občania môžu zozbierať podpisy a vyvolať referendum. Ak zákon v referende neprejde, celá práca bola zbytočná. Preto sa kompromisy nehľadajú až po prijatí zákona, ale hľadajú sa ešte predtým. Politici rokujú s opozíciou, podnikateľmi, odbormi, odborníkmi aj s občianskymi organizáciami. Snažia sa pripraviť návrh tak, aby mal čo najširšiu podporu.

Nie preto, že by boli zodpovednejší alebo morálnejší. Jednoducho vedia, že ak kompromis nenájdu, občania môžu ich rozhodnutie zablokovať.

Prvým je povinné referendum. Každá zmena ústavy musí získať súhlas občanov. Parlament nemôže meniť základné pravidlá štátu bez ich súhlasu.

Druhým je fakultatívne referendum. Ak občania nesúhlasia s novým zákonom, môžu zozbierať 50 000 podpisov a prinútiť štát usporiadať celoštátne hlasovanie. Parlament tak nikdy nemá istotu, že jeho rozhodnutie bude definitívne.

Tretím pilierom je ľudová iniciatíva. Občania nemusia iba odmietať návrhy politikov. Môžu prísť aj s vlastným riešením a navrhnúť zmenu ústavy. Ak zozbierajú 100 000 podpisov, ich návrhom sa musí zaoberať parlament a napokon o ňom rozhodnú občania.

To je zásadný rozdiel. Väčšina európskych parlamentov má monopol na tvorbu zákonov. Vo Švajčiarsku ho nemá.

Opozíciou je občan

Ďalším zaujímavým rozdielom je fungovanie vlády. Na Slovensku poznáme koalíciu a opozíciu. Víťaz berie takmer všetko. Porazený čaká na ďalšie voľby. Vo Švajčiarsku je situácia iná.

Vo vláde sú dlhodobo zastúpené hlavné politické sily. Rozhoduje sa viac dohodou než politickým bojom. Najväčšou opozíciou nie sú opozičné strany – tie sú v parlamente, ale majú obmedzený vplyv.. Najväčšou opozíciou sú občania. Ak vláda alebo parlament zájdu príliš ďaleko, ľudia môžu ich rozhodnutie zvrátiť v referende.

A to si švajčiarski  politici uvedomujú. Naši si to nemusia uvedomovať – pretože nemusia.

Funguje to?

Kritici často tvrdia, že občania nemajú dostatok vedomostí na rozhodovanie o zložitých otázkach. Švajčiarska skúsenosť ukazuje, že problém sa dá riešiť.

Pred každým hlasovaním dostávajú voliči informačné materiály s argumentami za aj proti. Médiá venujú jednotlivým témam veľký priestor, prebiehajú verejné diskusie a kampane. Občan nie je postavený pred rozhodnutie zo dňa na deň. Má čas vytvoriť si vlastný názor.

Od roku 1848 sa vo Švajčiarsku uskutočnilo takmer 700 celoštátnych hlasovaní. Napriek tomu krajina patrí medzi politicky najstabilnejšie štáty sveta. Nezažila vojenský prevrat, autoritársky režim ani vážnu ústavnú krízu anini revolúciu, hoci generálny štrajk v roku 1918 bol vážnou sociálnou a politickou krízou, ktorú systém dokázal absorbovať dialógom, nie represiou.

Nie preto, že by Švajčiari boli múdrejší než ostatní. Ale preto, že politici pamätajú, že ich moc nie je neobmedzená.

Nie revolúcia, ale kontrola

Zmyslom švajčiarskeho modelu nie je odstrániť parlament ani oslabiť vládu. Jeho cieľ je oveľa jednoduchší: pripomínať politikom, že nie sú vlastníkmi moci. Sú jej správcami. A každý správca musí vedieť, že existuje niekto, kto môže skontrolovať jeho rozhodnutia.

Práve preto patrí Švajčiarsko medzi krajiny s najvyššou dôverou občanov vo fungovanie štátu. Nie preto, že by politici robili menej chýb. Ale preto, že občania majú istotu: keď politici zlyhajú, nemajú posledné slovo. Majú ho občania.

…

Ak by podobný systém fungoval na Slovensku, čo by to mohlo priniesť? O tom nabudúce.