Politici sú správcami, nie vlastníkmi moci

Ústava Slovenskej republiky hovorí jasne: štátna moc pochádza od občanov. V praxi však po každých voľbách nastáva zvláštny paradox: občania odovzdajú svoj hlas a na ďalšie štyri roky stratia účinnú možnosť zasahovať do výkonu moci, ktorá podľa ústavy patrí práve im.

Zastupiteľská demokracia je nepochybne základom moderného demokratického štátu. Má však jednu vážnu slabinu: po voľbách sa moc sústreďuje do rúk parlamentnej väčšiny. Tá môže prijímať zákony, meniť pravidlá hry, zasahovať do fungovania inštitúcií a dokonca meniť ústavu – často bez priamej možnosti občanov tieto rozhodnutia korigovať.

Občan môže protestovať, podpisovať petície alebo čakať na ďalšie voľby. Nemá však právne účinný nástroj, ktorým by mohol rozhodnutia parlamentu zastaviť.

Vzniká napätie medzi formálnou demokraciou a jej skutočným obsahom. Formálne všetka moc pochádza od občanov, no prakticky sa po voľbách správa tak, akoby patrila výhradne politickým stranám a ich lídrom. Nie je preto prekvapením, že rastie nedôvera občanov voči politike a nadobúdajú pocit, že ich hlas po voľbách prestáva mať význam.

Historická skúsenosť a varovanie filozofov

Na toto riziko upozorňovali už antickí filozofi:

Platón varoval pred tým, že demokracia sa môže stať obeťou emócií a demagógie a napokon prerásť do tyranie.
Aristoteles upozorňoval, že problém nastáva vtedy, keď väčšina začne presadzovať vlastné záujmy namiesto spoločného dobra.
Jean-Jacques Rousseau o stáročia neskôr zdôrazňoval, že občania nesmú stratiť možnosť vykonávať svoju suverenitu ani medzi voľbami.

To neznamená, že parlament alebo vláda sú zbytočné. Naopak, každá moderná spoločnosť potrebuje zastupiteľské orgány, ktoré dokážu štát riadiť. Rovnako však platí jednoduché pravidlo: žiadna moc by nemala existovať bez účinnej kontroly. Kontrolujeme vládu, ministrov, súdy aj samosprávy. Prečo by jedinou mocou bez priamej občianskej kontroly mal zostať parlament?

Inšpirácia zo Švajčiarska

Odpoveď ponúka Švajčiarsko. Nie ako krajina, kde sa všetko rozhoduje referendami, ale ako štát, ktorý vytvoril systémovú poistku proti odtrhnutiu politikov od občanov.

Švajčiarsko nie je „raj referend“. Je to stabilná zastupiteľská demokracia s parlamentom a vládou, v ktorej však politici nemajú posledné slovo:

Občania môžu zastaviť prijatý zákon prostredníctvom fakultatívneho referenda.
Každú zmenu ústavy musia schváliť v povinnom referende.
Po získaní potrebného počtu podpisov môžu navrhnúť vlastnú zákonnú či ústavnú iniciatívu.

Najväčšou silou tohto systému pritom nie sú samotné referendá, ale fakt, že politici vedia, že občania môžu ich rozhodnutie skontrolovať. Preto sa kompromisy hľadajú ešte pred prijatím zákona, nie až po vypuknutí spoločenského konfliktu. Nejde o otázku morálky politikov, ale o nastavenie systému, ktorý ich prirodzene vedie k širšiemu konsenzu.

Práve preto je Švajčiarsko jednou z politicky najstabilnejších krajín sveta. Vláda funguje na princípe širokej dohody, nie podľa logiky „víťaz berie všetko“. Najsilnejšou opozíciou tu nie sú politické strany, ale samotní občania.

Cesta pre Slovensko

Slovensko samozrejme nemusí švajčiarsky model kopírovať do posledného detailu. Má inú históriu, politickú kultúru aj odlišné ústavné tradície. Môže sa však inšpirovať jeho filozofiou: politici sú správcami moci, nie jej vlastníkmi, a správcov je nutné kontrolovať.

Takáto poistka by mohla mať rôzne podoby:

Zníženie alebo zrušenie vysokého kvóra pri referende.
Povinné referendum pri zásadných ústavných zmenách.
Posilnenie inštitútu občianskej iniciatívy.
Možnosť občanov vyvolať referendum o zákone, ktorý považujú za škodlivý.

Nejde o nedôveru voči politikom, ale o princip zodpovednosti. Moc sa správa inak, keď vie, že má nad sebou kontrolu a že občan má posledné slovo.

Slovensko nepotrebuje revolúciu ani odmietnutie zastupiteľskej demokracie. Potrebuje ústavne zakotvenú poistku, ktorá zabráni tomu, aby sa demokracia postupne „sprivatizovala“ parlamentnou väčšinou. Demokracia je totiž najsilnejšia vtedy, keď občania nielen volia, ale môžu aj účinne korigovať výkon moci medzi voľbami.

Politici nie sú vlastníkmi štátu. Sú len dočasnými správcami moci, ktorú im zverili občania. A každý správca má mať svojho kontrolóra. Nikto by nemal disponovať mocou bez možnosti, aby ju občania mohli korigovať.

Výzva pre politickú scénu

Kde je vôľa, tam je cesta. Opozícia by mala s plnou vážnosťou predstaviť voličom svoj postoj k tejto otázke a pripraviť jasný program, ako zabrániť privatizácii moci a demokracie. Ako plánujú kontrolovať správcov moci? Alebo im takýto systém vyhovuje v nádeji, že ho po nástupe k moci využijú sami?

Slovensko čelí multikríze a nemôže sa spoliehať len na pomalú opravu systému zdola. Potrebuje inštitucionálnu zmenu na najvyššej úrovni, ktorá sa postupne pretaví do všetkých oblastí života, o čom píše Juraj Kaščák v texte Prečo potrebujeme novú Ústavu?.

Súvisiace články