Potrebuje Slovensko švajčiarsku poistku alebo iný model?

Nikto by nemal disponovať mocou bez možnosti, aby ju občania mohli korigovať.

Scenár, ktorý poznáme

Po parlamentných voľbách vznikne vláda s pohodlnou väčšinou. Má dostatok hlasov na prijímanie zákonov. Môže meniť pravidlá fungovania štátu, upravovať volebné zákony, zasahovať do inštitúcií. Ak prezident zákon vetuje, parlament ho môže opätovne schváliť. Opozícia protestuje, no nemá dosť hlasov.

A občan? Ten čaká na ďalšie voľby. Takto dnes funguje väčšina zastupiteľských demokracií vrátane Slovenska. Je to demokratické? Áno. Je to dostatočná poistka proti zneužitiu moci? Nie je.

Demokracia by nemala končiť volebnou nedeľou

Voľby sú základom demokracie, ale nemali by byť jej koncom. Práve naopak. Po voľbách by mala začať druhá, rovnako dôležitá etapa – priebežná kontrola výkonu moci.

Dnes je občan prakticky odkázaný na to, že politici splnia svoje sľuby. Ak ich nesplnia alebo začnú presadzovať úplne inú politiku, možnosti občanov sú veľmi obmedzené. Môžu protestovať. Môžu písať petície. Môžu kritizovať na sociálnych sieťach. Skutočnú rozhodovaciu právomoc však nemajú.

Švajčiarsko ponúka inú logiku

Švajčiarsky model nestojí na predstave, že politici sú vždy múdri, čestní a neomylní. Vychádza z oveľa realistickejšieho poznania: každá moc potrebuje účinnú kontrolu. Nie preto, že každý politik je zlý, ale preto, že nikto by nemal disponovať mocou bez možnosti, aby ju občania mohli korigovať.

Práve preto majú občania možnosť zasiahnuť, ak sa domnievajú, že parlament zašiel príliš ďaleko. Neznamená to, že rozhodujú každý týždeň. Neznamená to ani, že riadia štát namiesto vlády. Znamená to jediné: majú v rukách poslednú poistku.

Čo by sa dalo prevziať?

Slovensko nemusí kopírovať celý švajčiarsky model. Môžeme sa však inšpirovať jeho filozofiou. Parlament naďalej prijíma zákony. Vláda naďalej riadi štát. Súdy chránia ústavu. Občania však získajú možnosť zasiahnuť, ak nadobudnú presvedčenie, že parlamentná väčšina rozhodla v rozpore s verejným záujmom alebo prekročila hranice primeraného výkonu moci.

Takáto poistka by mohla mať viacero podôb:
– referendum vyvolané občanmi o spornom zákone,
– silnejšie právo občianskej iniciatívy: občania by po zozbieraní zákonom stanoveného počtu podpisov mohli navrhovať zmeny ústavy alebo zákonov; parlament by ich návrh nemohol ignorovať a musel by ho prerokovať a za určitých podmienok by o ňom rozhodli občania v referende,
– jednoduchšie pravidlá na vyhlásenie referenda,
– povinné referendum pri zásadných ústavných zmenách.

Nejde o revolučné nápady. Mnohé z nich už desaťročia fungujú v demokratických krajinách.

Nebudú občania hlasovať o všetkom?

Toto býva najčastejšia námietka. Nie. Ani vo Švajčiarsku občania nerozhodujú každý deň. Referendá sa konajú len vtedy, keď sa nazbiera potrebný počet podpisov alebo keď to vyžaduje ústava. Väčšinu rozhodnutí naďalej prijíma parlament.

Rozdiel je iba v tom, že občania majú možnosť povedať: s týmto nesúhlasíme. Rozhodnime o tom všetci. Takáto možnosť pôsobí preventívne. Politici vedia, že ich rozhodnutia môžu byť preskúmané občanmi. A podľa toho sa správajú.

Nie nedôvera. Zodpovednosť.

Niekto môže namietať, že takýto systém znamená nedôveru voči politikom. Dôveruj, ale preveruj je staré dobré pravidlo (Fide, sed vide). Nejde o nedôveru. Ide o zodpovednosť. Dobrý politik by sa nemal obávať kontroly občanov. Naopak. Mal by ju považovať za potvrdenie, že moc naozaj patrí ľuďom.

Veď sudcov kontrolujú vyššie súdy. Ministrov kontroluje parlament. Vládu kontroluje prezident, súdy, Najvyšší kontrolný úrad, médiá či verejnosť.

Prečo by jedinou inštitúciou bez priamej kontroly občanov mal zostať samotný parlament?

Demokracia potrebuje poistky

Každá demokracia stojí na dôvere. Ale ešte viac stojí na pravidlách. Zakladatelia moderných demokracií dobre vedeli, že veriť politikom nestačí. Treba vytvoriť systém, ktorý bude fungovať aj vtedy, keď sa pri moci ocitnú politici priemerní alebo dokonca zlí.

Presne preto vzniklo delenie moci. Nezávislé súdy. Ústavné súdy. Kontrolné úrady. A z rovnakého dôvodu môže existovať aj ďalšia poistka – priama kontrola občanov nad parlamentom. A nie namiesto zastupiteľskej demokracie. Popri nej.

Slovo na záver

Nevolám po zrušení parlamentu. Nevolám po každodenných referendách. Nevolám ani po vláde ulice.

Pýtam sa len: ak podľa Ústavy Slovenskej republiky pochádza všetka štátna moc od občanov, prečo po voľbách strácajú možnosť účinne zasiahnuť do jej výkonu?

Parlament nemá byť pánom občanov. Má byť ich zástupcom. A každý zástupca musí vedieť, že jeho mandát nie je bianko šek – t. j. zástupca nedostáva voľnú ruku rozhodovať bez obmedzenia, bez kontroly.

Švajčiarsko už viac ako 170 rokov ukazuje, že parlament, vláda a priama účasť občanov sa navzájom nevylučujú. Naopak, môžu sa dopĺňať. Parlament rozhoduje, vláda spravuje štát a občania predstavujú poslednú poistku proti tomu, aby sa moc neodtrhla od tých, od ktorých pochádza.

Možno je čas začať o takejto poistke vážne diskutovať aj na Slovensku. Nie preto, aby sme oslabili demokraciu, ale aby sme ju posilnili. Pretože skutočne demokratický štát nie je ten, v ktorom občania odovzdajú svoj hlas raz za štyri roky. Je to štát, v ktorom si aj medzi voľbami zachovávajú možnosť byť skutočnými nositeľmi moci.

Súvisiace články:

Keď demokracia prestane slúžiť občanom

Švajčiarsko: krajina, kde politici nemajú posledné slovo