Tu by som ťa nehľadala

„Pane, čo odo mňa vlastne chceš?“ To je moja večná otázka smerovaná k nebu. Letí tam vtedy, keď mám pocit, že mi spod nôh mizne pevná zem.

Človek si postaví svoje malé piliere. Ľudí, ktorým dôveruje. Miesta, kde sa cíti bezpečne. Predstavy o tom, ako by veci mali fungovať. A potom sa jedného dňa Boh iba ticho usmeje... a pilier, o ktorý som sa opierala, sa roztečie ako kryha ľadu na letnom slnku.

Vtedy zostane už len On. A ja. A otázka: Čo odo mňa vlastne chceš?

V srdci nosím zopár maličkých nápadov. Takých, ktoré sa neodvažujem vyhlásiť za Božie. Sú príliš krehké. Nevykrikujem ich do sveta. Neviem, či sú od Boha, alebo iba z mojej túžby robiť dobro. Preto ich radšej nechávam dozrievať v modlitbe:

„Pane, ak sú od Teba, otvor dvere. Ak nie sú, zavri ich. A ak ma čaká niečo, čomu nerozumiem, nauč ma dôverovať viac Tebe ako vlastným predstavám.....“ a dodám: „Bože, nedovoľ, aby som sa pohoršovala.“

Nie preto, že by nebolo čím sa pohoršovať. Práve naopak. Niekedy mám pocit, že sme si vieru zamenili za presvedčenie, že máme pravdu.

Akoby bolo dôležitejšie vyhrať spor ako podať ruku.

Akoby sme vedeli veľmi presne pomenovať chyby druhých, ale vlastné slepé miesta nás už nezaujímajú.

Vidím ľudí, ktorí sa navzájom zraňujú v mene pravdy.

Vidím tých, ktorí sa cítia silní, lebo hovoria nahlas.

A vidím aj tých druhých. Tých, ktorí mlčia. Nie preto, že nemajú čo povedať. Ale preto, že nechcú priliať ďalší olej do ohňa.

Priznávam sa. Neviem zachrániť celý svet. Neviem zastaviť každú nespravodlivosť. (Aj keď by som veľmi chcela) Niekedy jediné, čo dokážem, je zostať stáť pri človeku, ktorého bolesť nikto nechce vidieť. A veriť, že Boh raz dokončí to, na čo moje ruky nestačia.

Práve v jednom takom období mojej bezmocnosti, mi Boh dal pred oči človiečika, ktorý mi ukázal niečo na čo z času na čas zabúdam.

Človiečika s DMO – s detskou mozgovou obrnou, ktorého najvernejším spoločníkom je elektrický vozík.

Vedela som o ňom, že existuje, pretože som ho občas zazrela pri škole. Občas v kostole. Zamávali sme si. Usmiali sa na seba.

A išli ďalej.

Až jedného prázdninového dňa sme sa začali rozprávať. Dozvedela som sa, že prišiel o svojho ocka. Človeka, ktorý bol jeho jedinou oporou. Má len mamu, no i tá zápasí so zdravím....

Keď tento vzácny človiečik rozpráva, slová z neho vychádzajú pomaly. A tak mu pozorne načúvam, aby mi neuniklo ani jedno... Aj preto viem, že povedal:

„Chcem sa postarať o svoju mamu. Veď ona ma neodhodila, keď som sa narodil takýto.“

Vďačnosť. Dobrá zvesť Evanjelia. Nie toho napísaného v knihe

Nie prečítaného. Ale prežitého.

V slovách tohto človiečika som nepočula hnev. Nepočula som výčitky. Nepočula som nenávisť voči tým, ktorí sa mu posmievajú. Ani voči tým, ktorí sa naňho pozerajú cez prsty.

Len vďačnosť. Pokoru. A tichú túžbu žiť čo najlepšie s tým, čo dostal.

Pochopila som.

Niekedy stretávam ľudí, ktorí dokážu celé hodiny rozprávať o Bohu. Spievať Mu. Kázať o Ňom. Chváliť Ho.... (a predsa zraňovať iných)

A potom stretnem človeka, ktorý o Bohu takmer nerozpráva. Len podľa Neho žije.

Napadlo mi, že by sme ho mohli vziať na výlet.  Pre mňa obyčajný nápad.

No pre neho udalosť, ktorá sa možno zapíše medzi najkrajšie dni jeho života. Napriek bolesti jeho dušu zaplavila radosť a na tvári sa objavil úsmev....

V povetrí sálala vďačnosť, ktorú nie je možné vysvetľovať slovami.

A vtedy som pochopila zvláštnu vec.

Človek, ktorého spoločnosť často vníma cez jeho hendikep, vo mne prebudil nádej. Nie je pre mňa pohoršením. Je povzbudením.

Pripomenul mi, že Boh sa veľmi rád ukrýva tam, kde my vidíme iba slabosť. Možno preto Ježiš tak často chodil práve za tými, ktorých ostatní obchádzali.

A to impulz na moju novú modlitbu: Už sa Boha nepýtam len: „Čo odo mňa chceš?“

Pýtam sa aj: „Pane... ...kde si dnes? V kom Ťa prehliadam?

Koho obchádzam len preto, že jeho život nevyzerá úspešne?

Koho si mi poslal do cesty ako svoje živé evanjelium?“

Možno totiž Kristus neprichádza vždy cez silných. Možno neprichádza cez tých, ktorí majú na všetko odpoveď. Možno neprichádza cez ľudí, ktorí sú presvedčení o svojej pravde.

Možno sedí na elektrickom vozíku. Možno zápasí s bolesťou. Možno hovorí pomaly.

Možno sa každý deň učí žiť s tým, čo by sme my neuniesli ani týždeň.

A napriek tomu ďakuje. Miluje. Dúfa. A učí nás, že skutočná sila nevyrastá z toho, že stojíme pevne na vlastných nohách. Ale z toho, že celý život spočíva v Bohu.

Možno som konečne dostala odpoveď na svoju otázku. „Pane, čo odo mňa vlastne chceš?“

Nie sú to veľké skutky. Nie sú to hlasné slová. Nie sú to víťazstvá v sporoch.

Ale oči, ktoré dokážu spoznať Krista aj tam, kde by som Ho sama nikdy nehľadala.