Kniha: Československo na rozcestí

Nedávno sa mi dostala v antikvariáte do rúk kniha s názvom Československo na rozcestí. Je to kniha, ktorá vznikla pred 17. novembrom 1989. Písali ju odborníci z VŠE a troch ústavov ČSAV (Československej akadémie vied), konkrétne ekonomického, prognostického a ústavu štátu a práva. Reflektujú stav v Československu po štyridsiatich rokoch vlády komunistov a rád by som toto priblížil aj ľuďom, ktorí majú stále pocit, že bolo dobre.

V roku 1910, ešte počas existencie Rakúsko-Uhorska, bola táto monarchia šiestou najvýkonnejšou krajinou čo sa týka priemyselnej výroby na svete. V tom čase malo územie Československa podiel 60 % na tejto výrobe, pričom tu žilo iba 26 % obyvateľstva celého Rakúsko-Uhorska. Po vzniku prvej Československej republiky sme boli jednou z najlepších krajín na svete.

Po nástupe komunistickej vlády sa táto celý čas snažila hovoriť o raste, no zabudla spomenúť, že proklamovaný rast bol porovnávaný nie s inými krajinami, ale iba sami so sebou. Je to, ako keby ste hovorili, že ste sa zlepšili v behu, lebo keď ste mali tri roky, bežali ste 100 m za 20 sekúnd, a v osemnástich za 15 sekúnd. Zlepšenie tam je, ale oproti iným ste stále pomalší. V roku 1987 sa HDP na obyvateľa pohybovalo na 40-60 % úrovne malých západoeurópskych krajín, ako napr. Rakúsko, Belgicko, Holandsko či Francúzsko.

Prikladám tabuľku z knihy:

Na vytvorenie jednotky HDP sme v tom čase potrebovali 2,5-krát viac ocele a 1,8-krát viac primárnej energie než porovnateľné vyspelé ekonomiky. Za 1 kg vývozu sme dostali zhruba štvrtinovú cenu oproti Rakúsku. Obyvatelia na nákup potrebovali viac pracovného času než bežný občan NSR (Nemeckej spolkovej republiky). Pri potravinách to bolo 2,5-krát viac času, pri veciach do domácnosti 5-krát viac, pri spotrebnej elektronike 17-krát viac času (HiFi 33-40-krát; kalkulačka 65-krát). Na to, aby sa človek z Československa dostal do Južnej Ameriky, potreboval okrem doložky aj minimálne priemerný ročný plat, zatiaľ čo jeho sused z NSR potreboval 1,5-2-násobok priemerného mesačného platu. Logicky teda človek musel odpracovať o 20 % viac času než obyvatelia NSR, Holandska či Belgicka. Zdroj týchto rozdielov pochádzal z kratšej pracovnej doby, viacerých sviatkov a viac dovolenky v uvedených krajinách.

V danom čase bolo v Československu problémom aj to, že stroje palivoenergetického komplexu boli odpísané zo 40 % a v ľahkom priemysle zo 70 %. Podobne na tom boli aj predmety dlhodobej spotreby v domácnostiach – ľudia používali staré veci, lebo nemali na nové. Najhrozivejšie však vyzerali čísla stavu prírodných zdrojov. 54 % pôdy bolo ohrozených eróziou, 80 % okyslením a 40 % zhutnených v dôsledku používania ťažkej poľnohospodárskej techniky. Československo bolo druhé najhoršie v Európe v spáde síry na km² a do riek a pôdy vtedy odtekalo v nedostatočne čistom stave 65-70 % odpadovej vody. Znečistenie dusičnanmi predstavovalo 1200 mg/l pri norme 50 mg/l. Lesy boli poškodené na českej strane z 2/3 a na slovenskej z 1/3.

Známa bola aj nízka úroveň údržby bytového fondu (100 mld. Kčs investičného dlhu pri pražskom bytovom fonde), historických pamiatok a všetkých sietí (elektrická, vodovodná, plynová, kanalizácia, mosty, cesty). Z pražskej vodovodnej siete unikalo 30 % upravenej vody.

Za čias vlády komunistov sme sa zhoršili aj v zahraničnom obchode. Tradičný odbor, strojárenstvo, znížil svoj podiel z 2 % svetovej produkcie (1948) na 1 % svetovej produkcie (1980). Československo bolo vytlačené aj z trhov, kde si roky udržiavalo dobrú pozíciu. Výroba bola oproti západným krajinám výrazne viac energeticky a materiálovo náročná. To znamenalo, že životné prostredie dostávalo zabrať a pracovná sila bola zbytočne plytvaná. Obrazom komunistickej výroby bola aj tzv. "výroba pre výrobu", keď firmy vyrábali len preto, aby svoj produkt dávali iným firmám, ktoré ho nepotrebovali. Príkladom je aj známe video o kečupe, v ktorom muž hovorí, že kečupu je síce dosť, ale nie sú viečka.

Chválenie režimu za to, že ľudia majú chladničky a dokážu si kúpiť jedlo, pôsobí pri dnešnej situácii spoločnosti veľmi úsmevne. Samotný nákup vecí, ako práve chladnička či auto, bol často sprevádzaný úplatkami, aby sa k nim občan vôbec dostal (aj v prípade, že si ich mohol dovoliť kúpiť). Verejné stravovanie často odporovalo hygienickým a zdravotným normám.

V súvislosti s pracovným procesom sa tu uvádza tvrdenie, že väčšina ľudí bola vlastne nezamestnaná. Toto tvrdenie je podložené tým, že v trhovom procese sa človek usiluje o také zapojenie do pracovného procesu, kde najlepšie uplatní svoje znalosti, vlohy a skúsenosti, a tým dosiahne zo svojho hľadiska optimálnu odmenu. V Československu to fungovalo tak, že každý mal prácu, no nie každý bol na mieste, kde sa vedel uplatniť najlepšie – jeho odmena nereflektovala lepší výkon, znalosti či kvalitu práce. Odmeny sa udeľovali vo výške, ktorá priamo zodpovedala nie výkonu, ale hierarchickému postaveniu, a teda autori argumentujú, že napriek formálnemu zapojeniu všetkých do pracovného procesu boli ľudia v skutočnosti nezamestnaní, pretože odmena nezodpovedala ich výkonu. Zamestnanec teda nemal dôvod sa snažiť a vzácne zdroje a pracovná sila neboli využívané efektívne.

Takto zhodnotilo 17 autorov v knihe Československo na rozcestí situáciu v komunistickej krajine z ekonomického hľadiska. Ak sa na režim pozrieme zo širšieho pohľadu, vidíme aj diktatúru, ktorá nemilosrdne súdila, vraždila a sledovala svojich občanov. Ľudia boli zavretí vo vlastnej krajine a na cestovanie si museli vybaviť doložku. Pri pohľade na samotnú ekonomiku vidíme absolútnu iracionalitu centrálneho plánovania, zadlžovanie sa na úkor politických projektov, ako bola výstavba bytových domov pre každého, nedostatok peňazí na udržiavanie infraštruktúry či nedostupnosť statkov, ktoré dnes považujeme za bežné a esenciálne pre život. Preto ten, kto uznáva komunizmus či socializmus, ide proti zdravému rozumu. Žiadny režim nie je bezchybný, ale ako povedal Hayek: „Je lepšie mať na výber medzi niekoľkými nepríjemnými alternatívami, ako byť nútený do jednej.“