zdroj: www.unsplash.com / Hush Naidoo Jade Photography
Bol som toho názoru, že zavedenie súkromných poisťovní prinesie do systému pozitívnu zmenu v tom zmysle, že sa bude klásť dôraz na prevenciu a podporu zdravia.
Ukazuje sa, že pre súkromné poisťovne je zdravie často predmetom biznisu a ich absolútne hlavný zmysel je generovať vlastníkom zisky. To sa dá realizovať vyťahovaním hrozienok – mladých a zdravých poistencov – z veľkého koláča, ponechávajúc vo verejnom poistení starých a chorých. Ako hovorí môj priateľ klasická privatizácia ziskov a socializácia strát .
Tento môj krátky názor píšem v súvislosti s koncom éry troch poisťovní. Oficiálne zdôvodnenie bolo že to robia preto, lebo chcú „vytvoriť silnejšie zázemie pre ďalší rozvoj zdravotného poistenia na Slovensku".
Veľkou otázkou je (a možno to čas ukáže ) že zlúčenie dvoch súkromných poisťovní bolo v záujme ich klienta. Budem sa veľmi tešiť, pretože pacient by mal byť vždy na prvom mieste.
Alebo druhá možnosť je, že aj v tomto prípade ide len o zisk. A keď sa ukazuje, že zdravotné poistenie už v blízkej budúcnosti nebude generovať takú mieru zisku ako životné a majetkové, tak nás jednoducho predá.
Veď takto funguje celý kapitalistický systém. A práve v oblasti zdravotníctva je na mieste opýtať sa (spoľahlivý indikátor inteligencie): „Záleží nám na prosperite kapitalizmu viac ako na zdraví svojom a našich blízkych?"
Regulátor má dohliadať na to, keď sa zneužíva dominantné postavenie.
VšZP má dnes 53 percent poistencov, Dôvera 35 percent a Union 13 percent. Keďže však prebieha prerozdelenie vybraných zdravotných odvodov, z pohľadu peňazí VšZP hospodári so 60 percentami verejných zdrojov, Dôvera s 30 percentami a Union s 10 percentami.
Treba si uvedomiť v tejto súvislosti, že zdravotné poisťovne nespravujú svoje vlastné peniaze. Spravujú povinné zdravotné odvody našich občanov. Preto súhlasím s názorom, že pri každej zásadnej zmene vlastníckej štruktúry na prvom mieste musí byť ochrana pacientov a verejného záujmu. Nekvalifikovaný postoj môže ovplyvniť fungovanie celého slovenského zdravotníctva.
Z hľadiska globálneho, by som sa najviac prikláňal k jednej štátnej poisťovni, pretože toto čo tu máme vyzerá ako hra na poisťovací systém . Nie som si však istý, či by jedna štátna poisťovňa zázračne vyriešila všetky problémy.
Možno, že najväčším problémom systému nie je súkromný podnikateľ, ale často nedostatočne kvalifikovaný štátny manažment.
Otázka miery zisku v zdravotníctve je oprávnená. Veď ide o naše spoločné prostriedky, ktoré zverujeme súkromným spoločnostiam, aby pre spoločnosť urobili niečo vo verejnom záujme. Keď ide o diaľnice alebo múry okolo ministerských budov, vtedy chápeme, že zisk má svoje hranice.
Prečo v zdravotníctve nie?
Má aj v zdravotníctve dominovať snaha o maximalizáciu zisku? Ako dlhoročný profesionál v tomto odvetví cítim, že hlavná je tu spoločenská zodpovednosť a solidarita. Je správne, že tú solidaritu majú prejavovať len tí, čo platia (zákazníci), teda poistenci a štát, a vlastníci majú byť od solidarity oslobodení, lebo „zisk má mať vyššiu prioritu“?
Priznám sa, že niekedy z daného stavu nenachádzam primerané východisko. Ako keby sme žili v niečom ťažko definovateľnom, niečo medzi socializmom kde je všetko zadarmo a niečím trhovým, kde medzi základné pravidlá patria len a len peniaze.
Bude veľmi dôležité ochrániť pacientov, aby sa ich zdravotná starostlivosť nestala predmetom obchodných záujmov.