Na Boha s kyjom!

Jedného večera som svojim deťom čítal starú slovenskú rozprávku Na Boha s kyjom od Pavla Dobšinského. Netušil som, aké hlboké posolstvo sa v nej ukrýva. Rozprávka sa začína:

„Žil raz človek mocný a na všetko odvážny. Iba toho neprevládal, do koho sa nepustil, iba tú robotu neurobil, do ktorej sa neprichytil a vždy sa púšťal do každého remesla. Ale hoci mu nikto nič nemohol odoprieť a robil deň i noc, predsa nikdy k ničomu nemohol prísť. Druhí ľudia vždy mali, čo im bolo treba, a on sa vždy iba vtedy spamätal, keď zase bol na holej dlani so ženou aj s deviatimi deťmi.“

To nie je príbeh len z rozprávky. Je to príbeh človeka, ktorý poctivo pracuje, snaží sa, nevzdáva sa, a predsa sa mu nedarí ako by chcel. Príbeh človeka, ktorý sa začne pýtať, prečo život akoby niekomu nadelil viac a niekomu menej.

Napokon ho premôže hnev, v ktorom obviní za nespravodlivosť samotného Boha:

„Toto už sám Boh tak nerovno delí, druhým všetko a mne holú dlaň! Ale donútim ho, čo kde je, aby už raz aj mne nadelil. A keď nie, aspoň sa vyvŕšim.“

A vyberie sa do sveta... na Boha s kyjom, veď niekde ho len stretnúť musí.

Myslím si, že každý človek sa aspoň raz v živote ocitol na podobnom mieste. Nie doslova s kyjom v ruke, ale s otázkami v srdci. Prečo sa to stalo? Prečo práve mne? Prečo mojej rodine? Prečo toľko bolesti, nespravodlivosti, úkladnosti a pod. A poznáme aj úsmevnú filmovú scénu z Pacha, hybského zbojníka, v ktorej sa Pacho pri výleve svojho srdca vyhráža v kostole Bohu, že mu aj ten kostol podpáli. Samonaštvávanie - kto ho nepozná?

Rozprávka tieto otázky neskrýva. Práve naopak. Postaví ich do stredu príbehu.

Po dlhom putovaní muž stretne na lúke starého žobráka opierajúceho sa o barlu. Netuší, že pred ním stojí vlastne samotný Boh.

Starček mu pokojne o jeho zámere zbiť Boha hovorí:

„Lenže more nevypiješ, horu neprevalíš, Boha neprevládzeš.“

Muž si však už skôr povedal, že keď nenájde Boha, vyvŕši sa aspoň na prvom človeku, ktorého stretne.

Tým prvým je práve tento starec. A práve tu sa dej rozprávky mení. Nie preto, že by starček muža premohol silou alebo mu pohrozil trestom, nejakým bleskom z neba. Práve naopak. Oslovila ma scéna, nad ktorou premýšľam aj teraz, keď píšem tieto riadky.

Keď sa im stretli oči, kyj mu ovisol v ruke a zúrivec skrotol ako baranček, lebo tvár toho starčeka bola taká milá, taká prívetivá, že kto raz do nej nazrel, hneď ho to premklo.

Nádherný obraz.

Nie argumenty.

Nie sila.

Nie trest.

Nie strach.

Ale dobrota.

Jediný pohľad do tváre plnej dobroty odzbrojí človeka, ktorý prišiel bojovať.

A tým sa vlastne začína celý zvrat rozprávky.

Starček mu daruje čarovný obrus, ktorý prestiera jedlo. Muž však svojou nerozvážnosťou o tento dar príde. Dostáva preto ďalší – sliepku znášajúcu zlaté vajcia. Ani tú si však vlastnou neopatrnosťou neuchová. Práve v tejto chvíli však rozprávka odhaľuje svoje najhlbšie posolstvo, keď muž prichádza za starčekom nazlostený tretíkrát:

„Človeče, človeče, na čo sa to dávaš, keď ani toľko nezdoláš ako biedna muška? Ale aby si už konečne videl, že ťa rád mám, daj sem ten kyj a tu máš moju barlu.“

„Aby si už konečne videl, že ťa rád mám.“

Práve v tejto chvíli som si spomenul na slová apoštola Jána:

„Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy.“ (1 Jn 1, 5)

To znamená, že z Boha nemôže vychádzať zlo. Nemôže byť pôvodcom nenávisti či nespravodlivosti. Nemôže človeka milovať raz a inokedy ho ignorovať, či dávať mu nejaké trápenie. Jeho podstata je dobro.

A presne takého Boha vidíme aj v tejto rozprávke.

Človek ide za Bohom s hnevom.

Boh ho víta s dobrotou.

Človek prichádza s kyjom.

Boh mu podáva dary.

Človek prichádza s výčitkami.

Boh mu hovorí: „Aby si už konečne videl, že ťa rád mám.“

Rozprávka sa končí šťastne. Muž získa späť všetky starčekove dary, o ktoré prišiel.

Nedostal však len dary, ale zároveň spoznal, aký Boh v skutočnosti je.

A možno práve preto má táto stará slovenská rozprávka silu osloviť aj dnešného človeka. Nie preto, že odpovie na všetky otázky o utrpení. Ale preto, že uprostred nich ponúka obraz Boha, ktorý človeka neodmieta ani vtedy, keď za Ním prichádza s hnevom.

Naopak.

Vyjde mu v ústrety s tvárou, pri pohľade do ktorej človeku „kyj ovisne v ruke" a hnev sa zmení na pokoj.