Ako som sa odnaučil byť úspešným manažérom

Úspešná firma sa pozná jednoducho. Rastie jej obrat, počet zákaziek a množstvo ľudí, ktorí večer doma ešte „len rýchlo“ vybavia zopár e-mailov. Ak rastie aj počet vyhorených kolegov, tento údaj sa do výročnej správy zvyčajne nezmestí.

Svojich ľudí nenazývam podriadenými. Hovorím im kolegovia alebo partneri. Nie je to moderný slovník ani firemná joga. Len som si všimol, že pracovná pozícia neurčuje hodnotu človeka. Hoci organizačná schéma, pravdaže, môže mať iný názor.

Namiesto naháňania ľudí za hodinami sa im snažím vytvárať podmienky na prácu. Viem, je to riskantné. Mohli by nadobudnúť dojem, že úlohou manažéra nie je rozosielať urgencie, ale odstraňovať prekážky.

Bez váhania delegujem aj na juniorov. Senior totiž nevzniká tým, že junior päť rokov plní pokyny a čaká na povolenie samostatne myslieť. Vzniká tým, že dostane dôveru, zodpovednosť a občas aj príležitosť niečo pokaziť. Samozrejme, pod dohľadom – predsa len, úplná sloboda myslenia by mohla narušiť firemné procesy.

Čoraz častejšie tiež brzdím a odmietam zákazky. Každá síce zvýši obrat, ale niektoré iba premenia zdravie ľudí na pekné číslo v prezentácii. Excel pritom zachováva profesionálny pokoj. Únavu, napätie ani rozpadnuté rodinné večery nezobrazuje.

Mentálne zdravie preto nevnímam ako benefit. Ovocie v kuchynke a webinár o zvládaní stresu sú milé, ale hodiny práce nimi nevyliečime. Ani keby boli banány bio.

Možno teda nie som dosť ambiciózny. Nechcem z ľudí dostať maximum. Chcem, aby mohli pracovať dobre a zostali pritom ľuďmi.

Pretože vyhorený tím nie je dôkazom úspechu. Je to iba zlé riadenie, ktorému sme urobili peknú prezentáciu.