Jonáš

Predstavte si, že dostanete úlohu, z ktorej máte neskutočný strach. Namiesto toho, aby ste sa jej postavili čelom, tak si kúpite  lístok na loď, sadnete na ňu a odcestujete na úplne opačný koniec sveta. Presne to spravil muž menom Jonáš.
Boh ho poslal do nebezpečného mesta Ninive, aby jeho obyvateľom predniesol vážne varovanie. Jonáš však namiesto odvahy podľahol panike a rozhodol sa utiecť. Pre mňa osobne je Jonáš ukážkou toho aký sme závislí od pôsobenia božej milosti. Dá sa povedať že Jonáš nazeral na Boha a napriek tomu si robil veci podľa seba. Skrátka ho prekonal strach. Boh bol však celý čas s ním .

Posolstvo Jonášovho príbehu je aj v tom že keď dáme prednosť niečomu väčšiemu ako svojmu osobnému príbehu tak sa skutočne staneme veľkými. 
V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na Jonáša z ľudského  pohľadu a z pohľadu psychológie.
Jonášovo správanie je učebnicovým príkladom naučeného vyhýbavého správania – univerzálneho obranného mechanizmu, ktorým reagujeme, keď je na nás úzkosť príliš veľká.

Šok zo zadaného poslania

•    Jonáš dostáva pokyn: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a káž proti nemu.“
•    Predstavte si, že vás niekto pošle samých do srdca nebezpečného, nepriateľského mesta plného násilia, aby ste ľuďom do očí povedali, že žijú zle. Jonáš prežíva paralyzujúci strach. Nechce byť hrdinom, nechce riskovať život ani sa dostať do konfliktu. Chce mať svoj svätý pokoj. Chce robiť nejaké pohodlné proroctvá. Tam kde nebude ohrozený jeho život.

Fyzický útek 

•    Jonáš nevstane, aby šiel do Ninive (na východ). Sadne na loď do Tarsišu – na najvzdialenejší známy západ.
•    Reakcia mozgu na úzkosť je jasná: Utiecť! Jonáš robí presne to, čo robíme my, keď odkladáme ťažký telefonát alebo odchádzame zo situácie, ktorú nezvládame. Kúpi si lístok, sadne na loď a na chvíľu ucíti obrovskú úľavu. Namýšľa si, že problém nechal za sebou. Vlastne sa teší z toho ako sa mu podarilo vypiecť s Bohom.

Únik do nevedomia 

•   Na mori vypukne obrovská búrka. Námorníci sa modlia a vyhadzujú náklad. Jonáš zatiaľ spí v najhlbšom podpalubí.
•   Keď je úzkosť taká veľká, že sa pred ňou nedá utiecť fyzicky, psychika zapne hlboký únik. Jonášov spánok nie je bezstarostnosť; je to psychické vyčerpanie a vytesnenie (disociácia). Zvolil ľudskú stratégiu: „Keď to nevnímam, nedeje sa to.“

Pasívna rezignácia

•  Námorníci zistia, že búrku spôsobil Jonášov útek. On im povie: „Vezmite ma a hoďte do mora.“
•   Ľudský pohľad: Toto je moment, kedy človek úplne rezignuje. Jonáš je tak zacyklený v úzkosti a pocite zlyhania, že radšej volí osobnú deštrukciu než to, aby čelil zodpovednosti a vrátil sa spraviť to, čo mal. Reaguje ako vyhorený človek: „Robte si so mnou, čo chcete, mne je to už jedno.“ Volí svoju smrť. Radšej umrie ako by mal čeliť svojmu strachu.

Brucho veľryby 

•    Jonáša prehltne veľká ryba. Strávi v nej tri dni a tri noci v tme, kým sa pomodlí a ryba ho vypľuje na breh.
•    Veľryba je životná stopka. Keď vyčerpáme všetky únikové cesty, život nás občas zavrie do „tmy“, kde nezaberajú žiadne rozptýlenia. V bruchu ryby Jonáš nemôže utiecť, nemôže zaspať ani sa vyhovoriť. Je nútený zostať sám so sebou. Až keď úzkosť prežije v plnej sile, dosiahne bod pokory a prijatia: „Fajn, spravím to.“Mne osobne je veľmi sympatický v tom, že sa podvolí. Aj keď nerád ale spraví to. No čo už mi ostáva ?

Úspech bez radosti a detinský hnev

•    Jonáš ide do Ninive, káže a ľudia ho poslúchnu. Mesto je ušetrené. Jonáš je však neskutočne nahnevaný, ide za mesto a urazene čaká, čo bude.
•    Jonáš si spravil povinnosť, ale vnútorne sa hneval. Štve ho, že veci nešli podľa jeho scenára. On chcel mať pravdu, chcel uznanie a chcel mať od všetkého pokoj. Namiesto radosti z toho, že zachránil tisíce ľudí, zažíva frustráciu vyhoreného človeka, ktorému niekto narušil jeho predstavy.

Dráma okolo uschnutého stromčeka

•    Nad Jonášom vyrastie rastlina, ktorá mu dáva tieň. On sa z nej nesmierne teší. Keď uschne a začne pražiť slnko, Jonáš opäť kolabuje a chce zomrieť.
•   Jonáš si našiel svoju novú „náplasť“ na nepohodlie – chládok pod rastlinou. Keď mu túto malú zónu komfortu život vezme, prežíva zrútenie. Je mu ľúto vlastného nepohodlia (stromčeka), ale osud celého mesta mu bol ľahostajný.

Prečo vyhýbanie sa úzkosti všetko len zhoršuje?

Jonášov príbeh nám zrkadlí, čo sa deje v našej psychike, keď volíme útek:

•    Potvrdenie nebezpečenstva: Keby Jonáš čelil strachu hneď, zistil by, že ho obyvatelia Ninive nezabijú (veď sa nakoniec kajali!). Útekom však dal svojmu mozgu signál: „Útek ma zachránil.“ Tým upevnil ilúziu, že situácia bola smrteľná.

•    Generalizácia strachu: Vyhýbanie nezostane pri jednej veci. Z jedného odloženého problému sa stane chronické vyhýbanie sa konfrontáciám, vzťahom a zodpovednosti.

•    Nárast výčitiek: Z ustavičného úteku prichádza strata sebaúcty, pocity zlyhania a vnútorná horkosť, ktorú Jonáš cítil na konci príbehu.

Pohľady

To, čo Jonáš prežíval, opísali rôzne tradície cez svoje vlastné pojmy:

1. Pohľad púštnych otcov 

Mnísi zo 4. storočia poznali tento stav ako akédiu – duchovné znechutenie a vnútorný nepokoj, ktorý človeka núti neustále utekať zo svojej komôrky (cely). Púštni otcovia učili: „Posaď sa do svojej cely a tvoja cela ťa naučí všetko.“ Pre nich bola veľryba ekvivalentom cely – miesta, kde človek musel nehybne sedieť so svojimi démonmi, kým nenájde vnútorný pokoj.

2. Pohľad Anselma Grüna 

Benediktínsky mních a psychoterapeut Anselm Grün vidí v Jonášovom úteku odmietnutie vlastného rastu. Tvrdí, že človek často musí padnúť až na úplné dno („do brucha ryby“), aby prešiel transformáciou. Veľryba nie je trest, ale chránený priestor, v ktorom musí umrieť naše staré, tvrdohlavé ego, aby sa narodilo niečo zrelšie.

3. Pohľad modernej psychológie

Kognitívno-behaviorálna terapia vysvetľuje veľrybu cez princíp expozície so zabránením únikovej reakcii. Keď je človek vystavený obávanej situácii a nemá kam utiecť, úzkosť najprv vyletí nahor, no po čase dosiahne vrchol a začne prirodzene klesať (habituácia). Mozog sa tak naučí novú pravdu: „Bolo to nepríjemné, ale prežil som to.“

Kedy má vyhýbavé správanie zmysel?

Vyhýbanie nie je len zlá vlastnosť – je to pôvodne zdravý obranný mechanizmus. Má svoje miesto, ak:
•    Čelíte reálnemu fyzickému nebezpečenstvu: Útek pred násilím je prejavom zdravého rozumu.
•    Prežívate absolútne vyčerpanie/vyhorenie: Dočasný odstup slúži na regeneráciu síl, aby ste neskolabovali.
•    Nemáte žiadne stratégie zvládania: Vystaviť sa obrovskému strachu bez prípravy a podpory môže spôsobiť traumu.
Rozdiel spočíva v zámere: Zdravé vyhnutie sa je vedomé rozhodnutie na ochranu vlastných hraníc a zdravia. Jonášovo vyhýbanie bol slepý útek pred vlastnou zodpovednosťou a vnútorným rozvojom.

Sme tak trochu ako Jonáš

Príbeh o Jonášovi končí otvorene – Božou otázkou a Jonášovým tichom pod pražiacim slnkom. Jonáš je nám mimoriadne blízky, pretože odhaľuje našu vlastnú ľudskú slabosť: túžbu mať veci jednoduché, bezbolestné a podľa našich predstáv. A hlavne mať svätý pokoj.