Aký bol večer s Christopherom Westom? Fajn, ale miestami mi bolo priúzko

Christopher West je známy tým, že popularizuje teológiu tela Jána Pavla II. širokému publiku. Jeho dvojhodinový teologicko-poetický večer s názvom The Well (Prameň), končiaci adoráciou, bol zároveň začiatkom 15. ročníka festivalu Bratislavské Hanusove dni. Organizátori (hlavne Spoločenstvo Ladislava Hanusa) avizovali, že West prináša krásu a pravdu o sexualite, vzťahoch a manželstve spôsobom, ktorému dnešní mladí rozumejú.

Keď je ryba vo vode

Bol štvrtkový večer, sviatok Božieho Tela, v sále asi 500 zväčša mladých ľudí. Miestnosť bola plná a nejeden zúčastnený isto ďakoval Bohu, že vonku ešte neudreli najvyššie letné horúčavy. Do Bratislavy ma priviedla zvedavosť — teológia tela Jána Pavla II. ma zaujímala už dávno. Jeho pohľadu, hlavne na ženu, som sa venovala už počas výšky. Teraz mal však niekto pomerne náročné teologické témy ponúkať popularizačným spôsobom — vo forme, aj obsahu. Musela som tam byť!

Keď Christopher West vystúpil na pódium, bolo evidentné, že o tréme nevie ani z počutia. Pohyboval sa po ňom ako mix charizmatického kazateľa a rockového frontmana. Pripomínal mi môjho brata. Keďže je to pre čitateľa málo výpovedná informácia, tak len dodám, že je to taký „srdciar“. Rodený vodca. Šoumen. Vie človeka zaujať, rozosmiať, nadchnúť, povzbudiť. Westovo vystúpenie preto nebolo žiadnou nudou. Vždy sa niečo dialo. Raz kričal, raz šepkal, hlasom išiel do hĺbok i výšok. Mimoriadne dobre vyspieval ikonické „Oooou“ z piesne With or Without You od U2, ale aj sekvencie z piesní od Alicie Keys či Lady Gaga.

Pri príprave programu West evidentne myslel na fakt, že súčasná mladá generácia je navyknutá na rýchly dopamín. Ak ju chce človek „chytiť“, nemôže jej čítať dogmatickú prednášku a tváriť sa pritom ako svätý obrázok. Preto to bol taký energický performance-talk. West pracoval s vizuálmi, zmyslami a hudbou. Malo to efekt aj na mňa. Prišla som chorá a bez nálady, no niekde v polovici predstavenia som sa prichytila s úsmevom.

Tri Westove hightlighty

Keby som mala v troch bodoch vypichnúť najväčšie plusy večera, boli by to tieto:

1.     Jasnosť v súčasných gender trápeniach

Hlavný aktér predstavil zmysel stvorenia človeka ako muža a ženy a ich vzájomnú komplementaritu tak presvedčivo, že z toho vzišla existencia výlučne dvoch pohlaví ako jediná správna možnosť. Základná antropológia bola odprezentovaná rovnako dobre, a tak sa nejednému účastníkovi, zmätenému dnešnou gender kultúrou, muselo vyjasniť.

Jasným dôkazom bolo svedectvo neveriaceho muža v strednom veku, ktorý dlhé roky žil v presvedčení, že sa narodil v nesprávnom tele. Podľa jeho slov — na Westovej prednáške našiel odpovede na svoje životné otázky: „Keby som to bol počul pred dvadsiatimi rokmi, môj život by vyzeral ináč.“

2.     Zázrak materstva

Ako matku siedmich detí túžiacu po ôsmom ma najviac zasiahlo posolstvo o počatí a narodení dieťaťa. O tom, že každé dieťa počaté pod bijúcim srdcom matky je pripomienkou toho najväčšieho zázraku — že Boh sa stal človekom. Preto „drak nenávidí ženské lono... a s celou svojou diabolskou zúrivosťou nenávidí našu schopnosť dávať život.“ West sa pritom odvolal na 12. kapitolu Apokalypsy, kde drak číha na dieťa a odchádza bojovať proti ostatným z potomstva ženy.

V tomto svetle sú potraty a antikoncepcia dôsledky tej istej vojny — proti plodnosti, proti životu, proti všetkému, čo pripomína Krista prichádzajúceho na svet. Sedela som tam a cítila som sa veľmi povzbudená. Materstvo a otvorenosť životu nie sú bremenom, ale účasťou na čomsi nesmierne veľkom.

3.     Pornografia — keď vie, o čom hovorí

Za najzrozumiteľnejšiu a najautentickejšiu časť večera som považovala Westovo osobné rozprávanie o pornografii:

„Chlapi — keď ideme za pornom, to, po čom v skutočnosti túžime, je nebeská skutočnosť; lenže mierime rovno do pekla... Strávil som roky ponorený v porne, nemám na koho hodiť kameň. Hovorím to preto, lebo je to vec života a smrti. Ak ťa tvoj telefón zvádza na hriech, zbav sa ho! Lepšie je vojsť do neba bez iPhonu, než byť aj s ním uvrhnutý do pekla. Zožeň si hoci aj tlačidlový telefón!“

Toto bol moment, ktorý okamžite pochopil každý mladý človek v sále. Máš problém, tak niečo urob a urob konkrétne toto. Zafungovalo to práve preto, že West hovoril zo svojich vlastných jaziev, ako chlap z praxe. A práve obyčajné svedectvo a radikálna pravda majú často najväčšiu moc premeniť srdce.

Ešte pár dobrých myšlienok

Pozitíva sa, samozrejme, trojicou mnou popísaných vecí neuzavreli. West to celé pekne rámcoval do ústredného motívu smädu, ktorý dokáže uspokojivo uhasiť len muž číslo 7 — ako o Kristovi počas večera viackrát hovoril. A tak manželstvo nie je naším konečným cieľom. „Ak očakávam, že Wendy uspokojí môj smäd, nakladám na ľudskú bytosť bremeno, ktoré žiadny človek nedokáže uniesť, a zdrvím ju,“ povedal úprimne o vzťahu k svojej manželke. „Celý dôvod, prečo nás Boh stvoril ako muža a ženu, je, aby sme boli znakom nášho konečného určenia tu na svete — manželstva s Bohom naveky.“

West pokračoval — ten, kto žije v celibáte, sa už teraz upína priamo na skutočnosť, na ktorú manželstvo iba ukazuje. Myšlienka, že panenstvo je vyšší eschatologický znak, ktorý predznamenáva nebo priamejšie než manželstvo, je dnes v teologických debatách málo „vídaným“ vyjadrením, hoci od počiatku patrí k učeniu Cirkvi. Priznávam sa, že ako fanúšičku poctivej dogmatiky ma to veľmi potešilo — nečakala som až taký čistý teologický záblesk.

Mohla by som ešte spomenúť krásne byzantské ikony, ktoré West pri výklade používal, či jeho zmienku, prečo sa Cirkev po stáročia modlila ad orientem — tvárou na východ, odkiaľ vychádza slnko: lebo Kristus je naším pravým Slnkom, či jeho osobnú horlivosť za oslobodenie človeka.

Prečo tlieskať nestačí

Keby som teraz svoj príspevok ukončila, bolo by to i tak pravdivé, ale neúplné. Tento text píšem práve preto, že West je „náš človek“ – úprimný katolík. Skutočne verím tomu, že chce ľuďom prinášať pravú slobodu v Kristovi. No presne preto pokladám za dôležité nepočúvať ho nekriticky. Najláskavejšie, čo môžeme pre obľúbeného autora urobiť, nie je slepý potlesk, ale verné rozlišovanie. „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte,“ píše svätý Pavol (1 Sol 5,21).

Počas večera nastalo niekoľko momentov, pri ktorých mi bolo priúzko. Prirovnala by som to ku svadbe, na ktorej sa postaví váš ujo, že by rád niečo povedal. Viete, že je to dobrý kresťan, len sa obávate, či v tom svadobnom nadšení odhadne mieru a neprestrelí nevhodným vtipom. Keď sa to stane, skĺzavate sa po stoličke nižšie, zatvárate oči a červenáte sa aj za neho. Tak som sa miestami cítila aj ja. Za chvíľu vysvetlím prečo.

West je známy tým, že sa do „ľudskej reči“ snaží prekladať teológiu tela Jána Pavla II. Skúsim ju teda zhrnúť pár vetami, aby mal čitateľ aspoň približný obraz:

Pápež postavil svoju teológiu tela na hlbokej kresťanskej antropológii: človek je osoba stvorená na Boží obraz, telo vyjadruje osobu, muž a žena sú povolaní ku spoločenstvu, hriech narušil ich čisté vzájomné darovanie sa a Kristus vstupuje do tejto šlamastiky, aby človeka vykúpil a tým mu umožnil znovu vedieť pravdivo milovať. To všetko s triezvym vedomím, že žiadostivosť z vnútra človeka definitívne vymizne – ako sa vtipkuje medzi teológmi – asi tak dve minúty po jeho smrti.

Ak teda niekto avizuje, že tlmočí teológiu tela pápeža Jána Pavla II., ktorú treba čítať v súlade so stálym učením Cirkvi a Tradíciou (hermeneutika kontinuity), účastník prirodzene očakáva, že sa bude pohybovať práve v týchto medziach. Hoci West často začínal pri pravdivej teologickej analógii, postupne ju rozširoval tak ďaleko, že človek v sále už nevedel rozlíšiť, kde končí náuka Cirkvi, či pápeža a kde začína jeho vlastná obrazná improvizácia.

V duchu som ho neraz brzdila: „Jejda, Christopher, už stoj! Nechoď ďaleeej!“ A občas som nadobúdala dojem, že nesedím na výklade teológie tela podľa pápeža, ale podľa Christophera Westa. O to zvláštnejšie bolo, keď svoj vlastný obrazný výklad vzápätí s úsmevom zahalil do autority Cirkvi: „Nevymýšľam si to. Toto je naša viera. Vitajte v katolíckej viere!“

Prvým a najvypuklejším momentom, kedy táto jeho improvizácia narazila na teologické mantinely, bolo to, čo by sa dalo nazvať sexualizáciou tajomstva.

Tri Westove lowlighty

1.    Sexualizácia tajomstva

Asi nikto neočakával, že pri avizovanej téme o sexualite sa bude hovoriť o dvoch sterilných, hermeticky uzavretých nádobách. West sa snaží tému popularizovať, možno miestami až šokovať, a tomu prispôsobuje aj svoj jazyk. Snaha o prístupnosť by však nemala posúvať výklad k čoraz sýtejším erotickým metaforám – a to ani pred moderným publikom, ktoré je už možno zvyknuté na inú mieru explicitnosti. Hoci jadro mnohých myšlienok bolo pravdivé, nadmerná sexualizácia pôsobila rušivo, až neúctivo.

Svadobná analógia má v kresťanstve svoje miesto. Sám Ján Pavol II. píše o Eucharistii ako o „sviatosti Ženícha a Nevesty“, no robí to s veľkou úctou k tajomstvu kríža a Cirkvi. Táto analógia má však svoje hranice. Nie všetko, čo sa dá obrazne povedať o neveste a ženíchovi, je vhodná eucharistická katechéza. West ju posúva miestami ďalej, než unesie učenie Cirkvi.

Večerom zneli vyjadrenia ako: „Vianoce, to je veľký tresk v lone“; kalich ako kvet, ktorý ženích odhalí na manželskom lôžku oltára; či tvrdenie, že „vždy, keď ideme na omšu, vchádzame do Máriinho lona.“ Neskôr zaznelo, že „kresťanstvo sa začína, keď žena otvorí svoju sexualitu Bohu.“ West tým mieril k Máriinmu fiat, no jeho jazyk až príliš sexualizoval Božie pôsobenie. Mária sa predsa Stvoriteľovi neotvára sexuálne, ale vierou.

Aj dôvod, prečo kňazom môže byť iba muž, West zredukoval na biologickú logiku „dávania semena“ a s úsmevom dodal slovnú hračku, že kňazi sa predsa cvičia v seminári (koreň slova zo semena). Záver je síce pravoverný — kňazom môže byť iba muž — no cesta k nemu je príliš telesná. Ján Pavol II. práve naopak ukazuje, že celá Cirkev – muži aj ženy – je vo vzťahu ku Kristovi v pozícii nevesty. Mužské kňazstvo preto katolícka teológia nezakladá na genitálnej biológii, ale na Kristovom vyvolení dvanástich apoštolov a na tajomstve, že kňaz koná in persona Christi — v osobe Krista-Ženícha.

West síce pomedzi to povie aj teologickú pravdu — že Boh nie je sexuálne bytie a jeho večné plodenie je čisto duchovný dej bez mužských či ženských kvalít. No napriek tomu som sa počas celého večera nemohla zbaviť pocitu, že má potrebu všetko preklápať do čoraz doslovnejšej telesnosti.

2.    Byť autentický nestačí (zámena emócie za modlitbu)

West miluje hudbu. Veľa o nej hovoril a akoby v nej nachádzal Boha — a pozýval k tomu i nás. „Jedným z najlepších spôsobov, ako sa spojiť so svojím srdcom, je dar hudby. Som tu preto, aby som vám dovolil milovať hudbu, ktorú milujete.“

Skutočne, hudba môže pomôcť otvoriť srdce Bohu. West však vo svojom prejave zlial dokopy mystický jazyk a pop-kultúru. Emóciu a modlitbu. Vyzval sálu, aby spoločne „precítila“ a vydala zo seba to „Oooo“ — podľa Bona z U2. To túžobné „Ó“ mystikov a adventných antifón prepletal a zjednocoval s ľúbostnou piesňou Bona a s extázou svätej Terézie z Avily, ktorú nazval „girl on fire“. „Nikto nespieva O-antifónu tak ako Bono. On to cíti. Vie, ako sa stať modlitbou.“

Na podporu svojich slov West zacitoval Benedikta XVI., že „hudba je cesta k Ježišovi“. Pápežov výrok však vytrhol z kontextu. Joseph Ratzinger tým totiž myslel posvätnú hudbu — gregoriánsky chorál a klasických majstrov ako Mozart, v ktorých videl čisté hľadanie pravdy a krásy (z knihy Duch liturgie). Jeho rozlišovacie kritérium je sursum corda (hore srdcia) — či hudba dvíha človeka k Bohu, alebo ho rozpúšťa v pocite. O popovej a rockovej hudbe hovoril úplne inak: pop nazval „kultom banality“ a rock vo svojej podstate protikladom kresťanskej modlitby.

Westov pohľad je opačný: emóciu z pop-kultúry prekladá do duchovného jazyka. Použil na to svoju obľúbenú rovnicu: „Impresia bez expresie vedie k depresii.“ Inými slovami – to, čo na nás vnútri dolieha (impresia), musíme zo seba dostať von (expresia), inak nás to prevalcuje. A to vyjadrenie je preňho modlitba: Bono vie, ako sa stať modlitbou, lebo to vydá zo srdca a „precíti to“ — a tú istú radu West dáva aj nám: zavri sa doma, precíť tú emóciu a slobodne ju zo seba vyspievaj. Čo sa tým ale vlastne hovorí?

Keď stojíš na rockovom koncerte, duní basgitara, blikajú svetlá a tisíce ľudí spieva refrén, tvoje telo zažíva obrovský príval dopamínu a endorfínov. Tá silná emócia je čisto prirodzená, psychosomatická reakcia — a podobne môže vzniknúť aj doma, keď sa človek „vyspieva“ za zavretými dverami. West ju však v oboch prípadoch mení na modlitbu: vezme silný cit a nalepí naň duchovný rozmer. Lenže tým sa popová hudba svätejšou nestane — len sa modlitba zníži na ďalšiu formu emócie. A presne tu West zamieňa psychológiu s teológiou.

Skutočný duchovný život sa však rodí v úplne inej hĺbke. Kresťanská mystika hovorí, že stretnutie s Bohom sa často odohráva v „tichom, jemnom vánku“ a po hlbokom očistení zmyslov – nie v prívale emócií. Niekedy, a vlastne pomerne často, sa tak deje v úplnej „suchopárnosti“. Napokon, Ratzingerov list Orationis formas (1989) výslovne varuje pred tým, aby sa telesné pocity, ako sú teplo, vzrušenie či dojatie z hudby bez hlbšieho rozlišovania, pokladali za duchovné skúsenosti.

Sám West však tomu na koniec stretnutia akoby dal za pravdu – adoráciou. Po vyše dvoch emotívnych hodinách celá sála zrazu v tichu kľačala. Lebo — človek sa môže modliť hoci aj „obyčajný“ Otčenáš a byť Bohu najbližšie práve vtedy, keď neprežíva vôbec nič.

3.    Rétorická hmla a potreba očistenia „erosu“

Jedinou úplne konkrétnou radou večera bola veta: ak treba, zbav sa smartfónu. Mimo tohto praktického odporúčania sa človek miestami strácal v tom, čo má vlastne robiť. Celkom k tomu sedí aj vyjadrenie jedného tínedžera krátko po stretnutí: „Bolo to fajn, ale, hm, čo si z toho vlastne odnášam...?“

West vysvetľoval, že s našou hlbokou túžbou (eros) môžeme pracovať troma spôsobmi: buď sa jej úplne poddať, alebo ju násilím zadusiť, alebo ju správne nasmerovať k Bohu. No keď som z toho chcela vyžmýkať reálny návod, zostala mi v rukách hmla. Čo to vlastne v praxi znamená? Ako presne mám svoju túžbu „presmerovať hore“?

Odpoveďou rečníka bola modlitba — nie však tá naučená, ale spontánna. Výzvy ako „otvor to nahor“ alebo „precíť svoju túžbu a staň sa túžbou po Bohu“ znejú síce ako pekné metafory, ale ako to má človek urobiť? Namiesto hlbšieho vysvetlenia West radšej odpálil ďalšiu zo svojich rétorických rakiet: „Púť erosu nie je o udusení túžby, ktorá prebýva v srdci človeka, ale o jej oslobodení, aby mohla dosiahnuť svoju skutočnú výšku — presmerovanie našich raketových motorov ku hviezdam. To je svätosť.“

A práve tu sa skrýva dôvod celej tej hmly. West ponúkol tri cesty, no všetky tri sa pýtajú to isté: čo urobiť s tou energiou – či ju pustiť, zadusiť, alebo namieriť k nebu. Ani jedna sa nepýta, či tá naša túžba nie je v prvom rade ranená.

Presne to je kľúčové slovo, ktoré u Westa nezaznelo: očistenie.

West totiž veľmi rád opakuje svoj obľúbený teologický argument, že „diabol nemá vlastnú hlinu“ – teda že zlý duch nevie stvoriť nič nové, iba pokrivuje to, čo Boh stvoril. A to je pravda, krásna a hlboká. West z toho potom vyvodzuje, že náš eros je vo svojej podstate čistý a stačí ho len odblokovať od nánosov falošnej hanby či viktoriánskej prudérnosti.

Lenže West pri tej peknej vete akoby zabudol dopovedať druhú polovicu príbehu: že tá dobrá hlina našej ľudskej prirodzenosti je po páde do hriechu hlboko poznačená zvnútra, našou vlastnou žiadostivosťou.

Opísal teda krásny cieľ — vystreliť eros k Bohu — no vynechal cestu. Ranenú túžbu nestačí len odblokovať, naštartovať motory a namieriť na Boha; treba ju aj uzdraviť, ukázniť, dať jej prejsť očisťujúcim krížom — nechať ju zomrieť a vstať. Táto katolícka cesta má celkom konkrétnu, nie práve vzrušujúcu podobu: bdelosť, sviatosti, stráženie si očí a zmyslov, každodenný sebazápor. V silnom pokušení vyžaduje nie „precítiť tú túžbu“, ale utiecť (in fuga salus – v úteku je spása).

West rád opakuje, že eros je podľa Benedikta XVI. „svätá vášeň“, túžba, ktorá hľadá Boha. Lenže to je len polovica vety. Pápež totiž v encyklike Deus caritas est hneď dodáva podmienku, ktorú rečník zamlčal: „…práve preto si vyžaduje cestu vzostupu, zrieknutia, očisty a uzdravenia.“ Bez nej neusporiadaný eros nie je vzostupom k Bohu, ale pádom a degradáciou človeka. Kresťanstvo eros neotrávilo, ono ho uzdravuje skrze disciplínu a dozrievanie. West však toto očisťovanie vymenil za oslobodenie — a v tejto rétorickej hmle sa mu úplne stratil kríž.

Keď chýba závoj tajomstva

Ako som neskôr zistila, v mojich „rozpakoch“ nie som osamotená. Podobné výhrady voči Westovmu spôsobu popularizácie mali už pred rokmi poprední katolícki myslitelia. Vyjadrovali obavu, aby sa teológia tela nezmenila na prehnane sexualizovaný výklad kresťanstva.

Prvým a najváženejším kritikom bol David L. Schindler, profesor z Inštitútu Jána Pavla II. a šéfredaktor časopisu Communio. Napísal, že West podáva myslenie pápeža skresľujúco a že je to v jeho podaní „priveľa o sexe“, pričom úplne obchádza trpezlivú prácu na čnostiach a sebazápore.

Katolícka filozofka Alice von Hildebrandová zasa namietala, že West sníma „závoj“ z tajomstva tela a ignoruje realitu našej padnutej prirodzenosti. Upozorňovala, že sa tým stráca svätá ostýchavosť a úcta k posvätnému – veď cudnosť nie je nepriateľom teológie tela, ale jej ochranným obalom.

Teologička Dawn Eden Goldsteinová zasa varovala pred Westovou optikou, podľa ktorej sexuálna túžba nevyhnutne sprostredkúva túžbu po Bohu. Pri takomto pohľade hrozí, že namiesto pokresťančenia sexu nastane čistá sexualizácia kresťanstva.

Treba však dodať, že tieto výhrady sú staršie a West ich sčasti prijal. Po vlne kritiky v roku 2009 si dal polročnú prestávku a vrátil sa s tým, že hľadá väčšiu rovnováhu. Sám vtedy priznal, že realitu žiadostivosti vo svojich skorších prednáškach nezdôraznil dostatočne. Súdiac podľa bratislavského večera však podstata výhrad z jeho prejavu úplne nezmizla.

Záver

Keď som prišla domov z Bratislavy, rástla vo mne silná potreba o tomto zážitku napísať. Urobila som to kvôli dvom skupinám ľudí. Jednak kvôli tým, ktorí sa v sále cítili rovnako „blbo“ ako ja – aby si nemysleli, že sú len útlocitní, zakomplexovaní puritáni, ktorí nevedia držať krok s dobou. A jednak kvôli tým, ktorí odchádzali veriac, že to, čoho boli práve svedkom, bolo čistokrvné učenie Jána Pavla II.

Možno si teraz niekto povie: čo to tá ženská hrotí? Veď sú to teologické detaily — West predsa privádza ľudí k Bohu, tak načo sa babrať v nuansách? Tej námietke rozumiem. Lenže tu ide o vernosť pravej náuke, o ortodoxiu. Viem, to slovo dnes znie zaprášene a povedľa Westových rakiet ku hviezdam akosi neláka. No ortodoxia doslova znamená „správne veriť“ a pravda o Bohu nie je vecou vkusu ani efektu. Je to mantinel, ktorý udrží aj tú najúprimnejšiu horlivosť na bezpečnej ceste. Chráni nás, aby sme s celým svojím svätým úmyslom a strhujúcim zápalom nebadane nezišli do bludu.

Mojím cieľom nebolo napísať text proti Christopherovi Westovi. Chcela som len, aby ten, kto ho počúva, kriticky rozlišoval, čo vlastne počúva. Aby aj uprostred nadšenia rozoznal, kde sa ešte ozýva hlas Cirkvi a kde už hovorí len Christopher West – a aby ho na ceste k Prameňu nič nezviedlo.

West skutočne vie osloviť a môže v mnohom pomôcť. Jeho jazyk však treba filtrovať cez Magistérium, Tradíciu a triezvosť svätcov. Pretože práve vtedy, keď hovoríme o ľudskom tele, sexualite a Eucharistii, je presnosť formou úcty. A to, čo na začiatku vyzerá ako zanedbateľný detail, nakoniec rozhodne o tom, či si človek domov odnesie skutočnú pravdu – alebo len jej pôsobivú karikatúru.

Fotky: Matúš Mahút, SLH