Nie je vysvedčenie ako vysvedčenie? Aké bude to tvoje?

Soňa je štvrtáčka a vydýchla si, keď jej mamina vylúštila z priemeru na edupage, že bude mať samé jednotky. Školu nemá rada.... teda spolužiakov áno, ale keď sa povie, že sa píše písomka naostro - spanikári.

„Má to po mne,“ smeje sa mama a snaží sa jej vysvetliť, že sa svet nepremení na kocku, ak prinesie domov guľu... No nepomáha to.

Sonička si žije vo svojom svete. Niekde tam hlboko má zapísané, že dospelí, aj keď sú blízko seba, kričia ako Huróni, keď sa chystali do boja proti nepriateľom.

Mala ešte len štyri, keď sa od nich ocko odsťahoval... a z času na čas jej preblesne hlavou, že je to preto, lebo neposlúchala, lebo sa „pocikala“ do postieľky, alebo preto, že cestou zo škôlky spadla do blata a ocko stratil nervy. Samú seba presvedčila, že musí byť dobrá, dokonalá, jednotkárka – jednoducho „naj“, a to len preto, aby sa jej nestávali zlé veci.

Vydrela si vysvedčenie i priazeň pani učiteľky. Aj lásku detí. A okrem iného, rada všetko požičiava a v podstate nevie povedať nie.

Za copatou usmievavou tvárou je však ukryté malé ustráchané vtáčatko. Škoda, že ho málokto zbadá...

Ďuro milujúci futbal, je iný už na prvý pohľad. Väčšinou špinavý. Ale to isté tričko nosí, nie preto, že by nemali doma pračku, ale preto, že je obľúbené a odmieta ho nechať doma.

Nemajú veľký dom. Iba jednu izbu, kuchyňu, chodbu a kúpeľňu. Býva iba s tatom, čo musí chodiť do roboty.

Poviete si: „Tento chalan – to je samý problém,“ no vo chvíli, keď sa k nemu priblížite a on zistí, že aj hranice sú dobré, začnú sa diať zázraky...

Konečne chápe, že písať úlohy je potrebné. A bez obáv pred vami otvorí svoj svet... Pridá k nemu zaujímavé otázky: „Myslíš, že mama tam pod zemou (v hrobe) vidí?“ „Ja viem, že sa brat utopil, ale hádam po mobil si príde, či?“ Odpoveď nepoznám, ale viem, že ho to zamestnáva... a keď zbadá krtinec, hneď myslí na tú, ktorá ho mala z ľudí najradšej....

Domov sa neteší. Nemá ani písací stôl, ani lampu, ani šuflík... a tak ho tato večer naháňa mobilom. Vraj, aby sa ponáhľal a prišiel za svetla.

Odkiaľ to viem?

Nejako sme si my dvaja padli do rany a už dva mesiace píšeme úlohy. Poviem vám, že to bol boj, kým to malé stvorenie pochopilo, že úlohy – sú vlastne jeho povinnosťou a že po dobre napísanej úlohe, prichádza odmena v podobe jednotky. Ale už to ide a teší sa.

Aj ujo zo sociálky, čo ich má na starosti bol u nich a spolu pozerali Edupage, bol naňho hrdý.

Keď počul, že sa so Soničkou rozprávame o vysvedčení, pridal sa: „Ja som sa polepšil,“ Nahodil široký úsmev. „Aj ujo ma pochválil. Povedal, že ak si zlepším matiku – a opravím si ju, budem mať prázdniny. Chápeš, prvé v živote. Počítal tam čísla a už aj ja viem zaokrúhľovať, takže možno budú prázdniny. Nie som dobrý len z matiky, ale to sa s tebou naučím...“ Usmiala som sa.

„Možno“ – je zázračné slovo. Tento šuhaj si konečne začína veriť. Veriť v tom, že niečo vie, že niečo dokáže... A aj keď je jeho dôvera krehká, modlím sa, aby našiel dospelákov, ktorí ju nezlomia, ale naopak – upevnia. Konečne pochopil, že je niečo, čo zvládne. Aj keď má trému...

Vlastné to je tréma láskavá. Lebo svojej pani učiteľke chce dokázať, že keď sa učil, tak to vie...

A potom sa tak sústredí, že sa mu to všetko pomieša a na edupage sa objaví guľa.

Nie, jeho známky neriešim.

 Vidím viac... Vidím jeho zápasy... a hľadám spolu s ním odpovede na otázku: Prečo? Sú chvíle, kedy je dole. A hoci má zošity v zakladači, nevytiahne ich... len preto, aby si ho pani učiteľka všimla, a je mu jedno, či naňho kričí, alebo nie. To povšimnutie je dôležitejšie....

 A potom príde presvedčenie, že ho nikto nemá rád... ani v škole, ani v triede, ani doma... a že nič z toho, čo robí... by nemusel a aj tak by to bolo rovnako.

No s futbalkou pod pazuchou bol iný... Hrdý sám na seba...

Bojím sa... Čo ak jeho vysvedčenie nebude také, ako si predstavoval? Aké otázky potom prídu? A ktorým smerom ho to posunie? Je naozaj priemer známok to, čo má zavážiť... alebo tam je ešte aj niečo iné?

Ak by mal „prázdniny“, tak som si istá, že bude chodiť s knihou a čítať...a bude sa učiť násobilku... a to s radosťou... Ak nie... prídu vlny... hnevu, rezignácie... strachu... Snáď nájdeme spôsob, ako znova naštartovať... Ale o tom, ak budete chcieť, vám môžem napísať v júli. Uvidíme...

Chcem veriť na zázraky...

Ešte iné dieťa sa chcelo pridať k nášmu rozhovoru. No  nie celkom sa mu pod podarilo. Bol to Oliver – drzý ako sa patrí... Posmieva sa... a decká ho nemajú radi... Netuší, že na chlieb s medom sa chytí viac múch, ako na sud s octom. Útočí... a ostatní od neho utekajú... Dieťa bez kamarátov, no múdre... vlastne sa ani neučí...dvojky mu stačia... A vysvedčenie? „Nech je aké chce! Konečne sa moji rodičia nebudú do mňa starať.“

Konečne???? Niekedy staranie, my dospeláci, obmedzíme na niekoľko viet: „Máš úlohu? Najedol si sa? Nemyslíš, že je čas, aby si sa šiel učiť?“...A presvedčíme samých seba, že kým „malí“ nerobia problémy, všetko je tak, ako má byť...

No je to naozaj tak...?

Deň predtým, ako som bola na ihrisku, sme odprevádzali kolegyňu.... Na cintorín... do hrobu.

Aj ona dostala vysvedčenie.. Iné, ako Ďuro, Oliver, či Soňa....

Bolo to vysvedčenie života. Písalo sa v ňom, čo v nás zanechalo stretnutie s ňou. Čo priniesla do našich životov. Čo dobré nám dala....

Boha nezaujímal priemer, ale šanca, ktorú využila, aby sme sa my mohli stať lepšími... aby sme si začali dôverovať... aby sme aj my, vďaka nej rástli v radosti, smiechu, v láske, v dobrej nálade... Áno, takto si ju budem pamätať... Ako starostlivú Zuzku, ktorá mi tanier nikdy nepodala bez dobrého slova....

Keď som pred niekoľkými mesiacmi dostala úlohu, aby som napísala niečo o tom, ako chcem, aby si ma pamätali ľudia po smrti, prevrátila som očami. (Ospravedlňujem sa Janke). Povedala som si, že je to hlúposť. Ale čím ďalej viac na to myslím, tak sa tá „hlúposť“ premieňa na „výzvu“.

Akú?

... Neškatuľkovať deti a dospelých do priemerov (či už tých na edupage alebo tých, ktoré dostávam prostredníctvom informácii o nich od iných). Práve naopak... Je to výzva poznávať ich príbehy. Ak treba prižmúriť aj oči, a pomôcť im, aby sa posunuli vpred, aby prekonali samých seba. Dať im dôveru, aj keď ma sklamú.... aj keď možno prídem o veľa.... Veď tam na druhej strane sa najviac zo všetkého cení úmysel... a je tu predsa Boh, ktorý to požehná... A to mi stačí...

Aj ja raz dostanem vysvedčenie, to nebeské...

a bude sa v ňom písať, že plačem s plačúcimi, lebo neviem, ako ich mám ochrániť pred „mocnými tohto sveta“.

... že márnim čas s tými, nad ktorými už iní zlomili palicu.... (lebo ešte stále si myslím, že ak vstúpili do môjho života, tak to má zmysel)

... že si žijem v komôrke svojho srdca, lebo neviem prekročiť bolesť, ktorá sa okolo nej usídlila. Bude to pravda... Je to tak.

A budem sa z toho tešiť. Veď viem, že iba Boh nám dá to pravé vysvedčenie – bez pohľadu na priemer... s pohľadom na príbeh...

Milí moji. Modlím sa, aby deti neboli rukojemníkmi učiteľov. Aby učitelia múdro riešili ich život, aby mali odvahu ich posúvať pred...

A modlím sa, aby každý z nás dostal raz krásne vysvedčenie... a aby v ňom bolo napísané, že sme iných posúvali vpred nie z povinnosti, nie z pýchy, nie preto, aby sme si dokázali, akí sme šikovní, ale z lásky....