Predvianočno - vianočné ob(j)avy

 

Je 23. december. Prípravy na Vianoce vrcholia. Už sedem rokov sú iné. S anjelom menom môj otec. Boh si ho povolal  niekoľko dní pred narodením Jeho Syna Ježiša.

Odvtedy robíme dvoje Vianoce. Jedny tie v dome a druhé „pozemsko-nebeské“ – na cintoríne.

 

Nebolo tomu inak ani tento rok. „Mami, oddýchni si, idem ešte obehnúť hroby.“ Balím sviečky a odchádzam na koniec ulice. Tentoraz pešo. Veď svietniky v podobe stromčekov, pred ktorými je Betlehem som tam zaniesla deň predtým.

 

A to „obehnem“ myslím vážne. Nemám  čas sa zdržiavať. Za duše zosnulých sa môžem pomodliť aj doma. Teraz ide o poriadok na hroboch.

„Ako dobre, že som šla pešo,“ usmievam sa, keď vidím počet áut na cintorínskom parkovisku.

Vládne tam život... Aj ostatní prichádzajú za príbuznými a zdobia ich hroby. S niektorými sa pozdravím a zaželáme si požehnané a pokojné sviatky.

Iní sa tvária, že ma nevidia. Nevadí mi to, ponáhľam sa za „svojimi“. Otcov hrob je v poriadku. Ešte babka a dedko. Pri nich sa spontánne usmejem. Nepoznala som ani jedného z nich no viem, že babka je svätá. Obetovala sa za život svojej dcérky a tak jej popri tom, ako zapaľujem sviečky rozprávam, čo mi napadne. Prestávam sa ponáhľať a na chvíľu ani nevnímam, čo sa deje okolo. Uvedomujem si, že to „načančané“ predo mnou – svetelno – stromčekové, nie je až tak dôležité, ako to, čo a za tým skrýva. Aj keď tento rok sa udalosti dejúce na tomto hrobovom mieste vymykali normálnosti a úcte voči zosnulým. Ale dnes, teda 23. decembra, to nebolo tak celkom dôležité. 

Neprekáža mi, že babka leží v hrobe, kde pred časom nejakí „dobrodejovia“ (alebo zlodeji) odstránili svietniky a odniesli ich do nenávratna. Je to to posledné, čo riešim.

Ponáram sa skôr do príbehu, ktorým moji starí rodičia zasiahli do života mojej dobrej mamy. Je logické, že nový pomník pritiahol k hrobu zlodejov.... Mimochodm tajne dúfam, že staršie hroby ich lákať nebudú.

Lúčim sa... "Babi, dedo, tak pekné Vianoce a vyproste aj nám nebo...."  V hlave listujem v zozname hrobov, pri ktorých sa mám ešte zastaviť.

Prejdem niekoľko krokov. Ešte teta Mara ostala, aj jej treba zapáliť sviečky. Nemala nikoho, kto by sa o ňu postaral. Nestihla sa vydať a pritom... vlastne mojej mame, keď ostala sirotou, robila opatrovateľku.... 

„Do kelu,“ obzerám sa okolo. Som si istá, že aj na jej hrob som dala vianočný svietnik s Betlehemom. Že by vietor? Alebo???

Začína mi svitať. Istota, ktorú som si vložila do hlavy pri „pokece“ s babkou, sa vytráca.

Hrob tetky Mary je pri chodníku. A „dobrodejovia“ zbadali môj svietnik.

Preberám sa do reality: Veď čože... všetko sa dá predať. A to nielen raz....

Začínam sa hnevať, ale v tom mi oči padnú na hrob ďalších príbuzných. Super! Mám záložný plán. Tetka Teluša a strýco Poldo (aspoň tak si pamätám, že sme ich volali, keď som bola dieťa), iste nebudú protestovať, a radi sa podelia. Veď na hrobe majú stromčeky dva.

„Chcem, aby si mala svetlo,“ šepkám, kým premiestňujem na Marin hrob svietnik. „Svetlo naveky. Svetlo lásky... a ak ho už máš, vypros ho aj tým „dobrodejom - zlodejom“, ktorým stačí pocit frajeriny či zábavy z toho, že ti vzali svietnik.“

Stojím ma a modlím sa. Nie za duše v očistci, ale za tých „frajerov“, čo zahrabali duše prítomnou chvíľkou a vlastným prospechom. Za ľudí, čo chcú byť „IN" za každú cenu, alebo za „podnikavejších“, čo sa držia hesla: predávaj-kradni- predávaj-kradni...., či vezmi - ukáž že sa nebojíš!!! 

A je mi ich akosi ľúto.... bohu - žiaľ - kradne sa aj na dedine. 

Len zlodeji sú slepí. 

Nevidia za obyčajným svietnikom s Betlehemom viac ako zopár eurí... 

 LENŽE vo chvíli, keď som ho položila na hrob, sa k nimi pridala  aj hodnota spomienok i lásky. A keď som zasvietila malé svetielko, Boh si všimol zašifrované prianie mojho srdca... Prosbu o nebo aj pre Maru.

 

23. decembra som bola poučená. 

Vianočné upratovanie „hrobov“ nie je iba o svietniku na nich – je to aj o prianí, aby svetlo vychádzajúce z neho, osvetlilo láskou dušu, ktorej telo, je zakopané v zemi.

Každé cintorínske svetlo je modlitba. A myslím, že ak je na mramorový kameň položené z lásky – je večná. Je to túžba, aby Boh odpustil duši hriech a jej nedokonalosť. Je to viac, ako sklený pohár v ktorom je sviečka.....

Na cintoríne môžeme veľa získať ale i stratiť.... Veď ak myslíme na duše v očistci, oni nám vedia svoju lásku vrátiť.

 

A tak som počas Vianoc viac myslela na „dobrodejov – zlodejov.“ A znova opakujem, je mi ich ľúto. 

Euráče získané na cintorínoch, nezalepia ich túžbu po láske. Ani zlodejina zmiešaná s frajerinou, že ich pri tomto skutku nik nechytil....

Šťastie a požehnanie treba hľadať niekde inde...

Možno aj v nemodernom, zastaralom kostole....

Bez slúchadiel na ušiach.

V tichu....

pri malom Ježišovi v Betleheme.

 

Viem, že tete Mare nepomôže svietnik na hrobe, ale láska, s ktorou tam bol položený...

A som si istá, že Boh má túto lásku pripravenú aj pre dobrodejov – zlodejov.

A prečo to píšem? Možno preto, aby, ak ich náhodou poznáte "dobrodejov - zlodejov," či ste ich stretli, aby ste im povedali, že aj ich čaká malé Dieťa v Betleheme, a že ich chce urobiť skutočne spokojnými.....(a to nielen na Vianoce, ale 365 dní v roku).

Boh nám žehnaj. A aj tým, čo nevidia neviditeľné. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pyšná pseudopravda

 

 

Každý deň sa pýtam, čo odo mňa chce Boh. Vyzvedám od Neho aj to, čo si prajú ľudia, ktorých stretávam  na potulkách životom. Potrebujem dávať otázky, aby som sa nestratila vo vlastnej schránke pyšnej preudopravdy.

 

Pred tromi rokmi som v tom mala jasno.

Ad 1: Moja rodina: značka: Plň si povinnosti. Slúž, pomáhaj, staraj sa....

 

Ad 2: Moja práca: Uč náboženstvo. Pripravuj sa na hodiny, hľadaj niečo, čo by decká zaujalo. Študuj, prehlbuj si ty sama vedomosti.

 

Ad 3: Ži s Bohom, rozprávaj sa s Ním a pomáhaj všetkým (no dobre, ak nebudú chcieť všetci, tak aspoň tým, ktorí budú o to stáť), ktorých stretneš: Ako? Slovom, skutkom, vypočutím, modlitbou... spôsob si nájdi sama.

 

V tom čase bol život krásny... nalinkovaný, pokojný a s odstupom času sa na to pozerám, že aj spokojný.

 

Lenže potom prišiel ten zvláštny čas. Covidový a je dodnes.

 

No napriek mojim hádkam, pýche, hnevu, strachu a neviem čomu to Boh to so mnou nevzdal. A ja som sa našťastie, neprestala pýtať.

Preto ma mohol naučiť, že mám robiť, čo vládzem, a čo nevládzem, to mu mám odovzdať. Mohol ma naučiť že má pre moju dušu pripravené nekonečné milosti, aj keď sú zatvorené kostoly.

Mohol ma sprevádzať, keď som občas prepadla panike... Keď som videla smrť v priamom prenose... keď na mňa doliehal strach z každej strany.

Nemyslite si, že to bolo ľahké: Uplakané tváre, negatívne statusy, hnev, beznádej a otázky: „Prečo toto Boh dovolil?“, vulgarizmy z každej strany... to všetko sa mi zarývalo pod kožu a hlboko do duše.

 

Vedela som, že mám dve možnosti. Bojovať na sociálnych sieťach s veternými mlynmi (pseudoodborníkmi) alebo bojovať o to, aby ľudia okolo mňa mali krajší, lepší, pokojnejší a spokojnejší život. Bola som zmätená, ale pomohli mi slová z Biblie: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“

 

Dnes viem, že Boh túžil po jednom: Aby som vstúpila do jeho školy. Aby som sa ním nechala viesť. Aby som odhodila strach, hnev a vymenila ho za dôveru. Aby som spoznala svoje hranice a venovala som sa tomu, čomu rozumiem a nemiešala sa iným do remesla.

A ak aj teraz bojujeme s Koronou – tak som presvedčená, že Boh má pre tento čas svoj dôvod.

 

Jedným z nich je aj to, aby sme vyšli z našich pyšných pseudoprávd a našli cestu k pokore.

 

Môžem sa na seba pozerať zo všetkých strán, ale nie som najlepšia vo všetkom. A hoci som päť rokov študovala teológiu, často na otázky žiakov odpovedám: „Neviem. Musím si to naštudovať. Porozprávame sa o tom nabudúce, dobre?“ Učím sa učiť. Čítam knihy z pedagogiky i psychológie... Ak chcem pomôcť deckám, viem, že musím vedieť stále viac a viac.

 

Boh mi v tomto čase dal lekciu: NEMIEŠAJ SA DO TOHO, ČOMU NEROZUMIEŠ!!!

 

Tak po prvé:

Nie som odborníčkou na medicínu. Neštudovala som ju, ani neviem ako funguje očkovanie, či neočkovanie. No Boh ma naučil dôverovať a načúvať študovaným. Tým, ktorí pracujú v nemocniciach a v týchto dňoch majú na čele vrásky. (Bohužiaľ mnohí aj na duši – veď rozhodovať o životoch nie je jednoduché).

 

Po druhé:

Ten hore ma naučil, že nemôžem (a nie je to ani mojou úlohou) riešiť veci z oblasti epidemiológie, či politiky. Nevidím tieto problémy do hĺbky, nepoznám mechanizmy....

Môžem však s pokorou načúvať múdrejším. Tým, čo teraz bojujú v prvej línii.

 

A po tretie: 

Pochopila som, že sa nemám dať opantať strachom a nedôverou, ktorá sa na mňa valí zo všetkých strán na sociálnych sieťach.  Viem, že som príliš „hlúpa“ na to, aby som pochopila, čo všetko covid, či postcovidový syndróm obnáša  alebo ako na ľudské telo vplýva očkovanie...

 

Jednoducho to nie je v mojej moci.

 

Ale som dosť „múdra“ na to, aby som dôverovala Bohu a žila z jeho Slova. Aby som dávala „cisárovi, čo je cisárovo.“ Aby som načúvala a najviac ako môžem aj pomáhala lekárom, čo bojujú o ľudské životy v prvej línii. Som si istá, že Boh to požehná.

 

Asi tušíte, čo teraz napíšem:

Som očkovaná (dokonca dnes môj organizmus upgreadovali 3x). Pretože viem, že chránim nielen seba, ale aj mojich blízkych, deti v škole, starých a chorých.

 

Mnohí mi vravíte: „Veď počkaj, uvidíš o niekoľko rokov, ako sa ti očkovanie vypomstí!.. Uvidíš vedľajšie účinky... uvidíš...“

 

Nie som zodpovedná za to, čo bude zajtra. Som zodpovedná za Božie DNES. Ak môžem pomôcť dnes, nemusím sa strachovať o zajtra.

A okrem toho, môj život, - ak to bude Boh chcieť -, sa neskončí, iba zmení.

Covid čas ma učí pripravovať sa na večnosť. Na stretnutie s Bohom, s mojimi blízkymi, ktorí ma tam predišli. Tak čo mám stratiť?

 

V podstate ide o to ľudské „TERAZ!“ -  urobiť dobro, na ktoré nebudem mať čas zajtra, a včera už bolo neskoro....

 

A teraz sa vrátim k tomu, čo ma bolí....

 

Smutné príbehy (malých i veľkých) detí, ktoré prichádzajú o svojich rodičov....

 

Je mi smutno, keď čítam príspevky tých, ktorí na 100% vedia ako fungujú vírusy... a posmievajú sa lekárom. (prepáčte, ale nie je mi známe, že by niekto z tých, ktorí tieto príspevky zdieľajú, mal vyštudovaný odbor, ku ktorému sa vyjadruje)

 

Bolí ma, ak pri prechádzke stretnem starkého, ktorý kráča domov z cintorína. Hovorí mi, že od minulého týždňa pribudli štyri hroby a v jednom z nich leží aj jeho „starká.“ A medzi iným dodá, že boli u nich na návšteve vnúčatá a deti. A niekoľko hodín potom, čo odišli, sa „babka Anička,“ ako sme ju familiárne volali, začala cítiť zle...

 

Jednoducho: BOLÍ MA DUŠA.

 

Jediné čo mi pomáha je otázka, položená v pokore: „Bože, čo odo mňa chceš? Daj mi poznať, k čomu sa mám vyjadriť a k čomu nie.“

 

A odpoveď? Dám vám takú, akú sa mi podarilo načítať, počas bezsenných nocí. Počas hodín, keď som sa cítila sklamaná z ľudí a opustená.

Vtedy som si toto napísala na nástenku:

 

Ak patríš Bohu, hovor o Ňom. Povzbudzuj Božie deti na ceste za Ním.

Ostatné nie je tvojou úlohou, a neprináša to pokoj ani tebe, ani im.

Nemýľ sa. Tvoja úloha je byť Božím svedkom, svedkom, ktorý očakáva Ježiša.

Tvojou úlohou je byť ako svieca, ktorá horí pre iných a ukazuje im svetlo, nádej, istotou, že Boh ich prevedie cez každú tmu.

 

Sme Boží princovia a princezné. Sme deti nebeského kráľovstva, ktoré majú dať Bohu to, čo je Božie a cisárovi to, čo je cisárove. (aj keď sa to volá ..............)

 

Píšem, lebo ma BOLÍ   ŽIVOT.

A modlím sa, za pomätených, arogantných, pyšných so slovníkom zo štvrtej cenovej. (Je to len obraz,  ale čím mám za sebou viac rokov na tejto zemi, tým viac pripúšťam, že človek sa poznáva podľa hesla: čo na srdci, to na jazyku), aby našli pokoj a odhodili strach. Aby prestali korunovať samých seba za odborníkov v oblasti medicíny, epidemiológie, či inej vedy, ktorú neštudovali.

A modlím sa aj za mojich bratov a sestry v kostole, ktorí si myslia, že si môžu robiť čo chcú... a pritom ohrozujú iných....

 

Je mi ľúto, že sa do našich vzťahov vkráda zodpovedná nezodpovednosť.

 

A modlím sa aj za vás lekári (Bohdanka myslím aj na teba) a je mi ľúto, že sme vám  takto nadelili práce.

 

Existuje cesta k víťazstvu

a ňou je pokora.

Pokora, ktorá je pravdou o každom z nás.

Je priznaním, že sa môžeme vyjadrovať len k tomu, v čom sme naozaj odborníci. Nie k tomu, čo nám podávajú médiá. Veď im ide o zdieľanie poloprávd a o to, aby sme im bezhlavo uverili a stali sa na nich závislí.

Modlím sa, aby sme sa nedali oklamať, a ak máme moc nad inými, aby sme neoklamali aj ich...

 

A modlím sa, aby sme dozrievali v zrelé ľudské bytosti. Aby mladí mohli byť hrdí na starších a zasa naopak. A tu je otázka: Ako vychovávať deti a mládež? Najlepšie osobným príkladom.

 

Tak poďme na to.... a odhoďme zlaté schránky našej vlastnej pseudopravdy.

 

PS: Lekári, zdravotné sestry, dobrovoľníci, vďaka že ste a že bojujete aj za nás.

 

 

 

 

 

Víchrica v mojej duši alias vyznanie

 

Včera to vo mne vrelo. Čo na tom, že sú Vianoce... Horúco vie byť  duši aj v zime.

 

Víchrica pocitov, hnevu, beznádeje vynárajúcej sa z udalostí predchádzajúcich dní a priznávam, že aj rokov.

Prišlo to znenazdajky. Akosi povolila „moja vlastná sila“ niesť a načúvať problémom iných. Nosiť si skryté príbehy a bolesti ľudí, ktorí v čase vianočnom i predvianočnom potrebujú povylievať, čo to zo svojich duší...Opantávali odchody blízkych ľudí do večnosti práve vo sviatočnom čase. A valcoval so mnou hnev, pretože boli príliš mladí, alebo bolo príliš skoro, aby odišli... (lenže oni mali svoju hlavu a svoju pravdu – a to už ostáva nezmeniteľné)

 

A do toho mi bolo pridané:

Obyčajný telefonát krehkého človeka. Budem ho volať Jožo (dúfam, že sa neurazí). Totiž on a ja – my dvaja niečo spolu máme. Poznáme sa už nejaký ten rôčik a vieme o sebe svoje. Nejako sa naše svety stretli vo viere... Je kňazom a .....

...bol vždy pri tom, keď som robila vážne rozhodnutia života. Načúval mi skôr, ako som ich vyplavila zo seba von. Bol pri tom, keď som robila hlúposti a pozná aj moje zlyhania....

 

V posledných rokoch sme sa však nestretávali. Spôsobilo to moje „presťahovanie sa.“ Telefonovali sme si akurát na narodeniny, meniny a tak... (To sme prekecali aspoň hodinu).

Ak sme však mali náročné obdobie a sypal sa na nás popol tohto sveta, ozvali sme sa znova. A tak sme akosi boli pri sebe. Navzájom blízko. Také to duchovné súrodenectvo, či ako sa to volá.

A keďže sa udalosti pomotali tak všelijako, bola som aj pri tom, keď Jožovi v jeden krásny slnečný deň oznámili, že sa stáva onko-logickým pacientom.

Bola to skúška pre nás oboch. Bolo jednoduchšie odísť, nepočuť jeho plač, bolestné ticho neistoty z toho, čo sa stane. Bolo ľahšie netelefonovať a nepočúvať o tom, že z  množstva priateľov ostali tí, ktorých možno zrátať na jednej ruke. Bolo jednoduchšie nepočuť o tom, že prichádzali za ním kajúcnici a vešali na jeho zlomené a ustráchané srdce všetky bolesti sveta a presviedčali ho, že to s ním nie je až také zlé.

Medicína však neklamala. Liečba bola jasne stanovená. Bolo treba vstúpiť do zóny strachu, neistoty, bolesti – a toto všetko malo zmysel len vtedy, ak sa to pretká nádejou a vierou. (Nemyslite si, že kňaz je mimo krízy viery. Bojuje rovnako ako my všetci.)

Po niekoľkých dňoch sme sa zhodli na tom, že síce nevieme, koľko času mu ostáva, ale že sa pokúsime ho využiť naplno – na život s Bohom i s ľuďmi.

Dávala som všetko. Moje plány a prestala som sa modliť za uzdravenie. Možno je to zvláštne, ale prosila som Boha viac o silu a odvahu prijať každý deň tak, ako príde. Aby som bola vnímavá na čas, ktorý nám ostáva spolu.

Prešlo niekoľko týždňov samoty. A v tom jeho priateľ zo zahraničia, ktorý sa dozvedel, že Jožo je onko-logický pacient, považoval za logické a prirodzené, aby si kúpil letenku a prišiel na štvorhodinovú návštevu. (Zopakoval to ešte niekoľko krát). Je to kňaz, ktorý s Jožom duchovne „súrodenčí,“ podobne ako moja maličkosť...

 

Prešli sme náročné obdobie a bolo fajn. Nádor bol preč. A my sme sa znova nadýchli. No na život sme sa začali pozerať inak. Veď koľko dní nám ešte ostáva, koľko stretnutí... a tak sa na každé oplatí tešiť a na každé si treba užiť...

 

Telefonovali sme už pomenej... veď mal „svoje ovečky“ a ľudí okolo... veď slúžil, ako mohol a ako vedel. Veď sa venoval tým, ktorí to najviac potrebujú...

 

No sú Vianoce a mne to nedalo... Aj som si predstavovala, že mu porozprávam o tom, čo bolí, páli. Že mu poviem o ľuďoch, s ktorými vediem vnútorné vojny, hoci oni o tom netušia. Aj...

 

A tak sme sa spojili – mobilom.

Jožo zdvihol... unavený.... no odhodlaný.

Onko – logicky sa vrátila bolesť.

Logicky to lekári nazývajú menom: recidíva...

Logicky ho znova čaká onko – logická púť.

Logicky tu máme Vianoce – nové narodenie Ježiša na túto zem.

A logické je aj to, že znova si viac uvedomuje, že neviem kedy sa skončí púť nášho duchovného súrodenectva.

 

Včera som nevládala. Bolo mi zle. Víchrica v duši mnou zmietala a napĺňala ma hnevom, beznádejou, zlosťou a neviem čím iným... Dnes je to lepšie.

No ešte stále nechápem, prečo chceme kráčať po cestách vlastnej pravdy...

Prečo nechránime najzraniteľnejších...

Prečo vidíme v iných nepriateľov a nešírime pokoj, radosť a lásku...

Prečo provokujeme a robíme sa vyššími a mocnejšími ako je Boh, ktorý nám dal svoje Slovo, že sa o nás postará za akýchkoľvek okolností...?

On nepotrebuje advokátov, ktorí ho budú obhajovať, ale potrebuje milované a milujúce deti, ktoré budú hovoriť a žiť jeho lásku...

 

Víchrica v mojej duši pomaly ustáva. Vločky snehu a písmeniek zamotaných do slov sa ukladajú na zamrznutú krajinu.

Jožo vie, že ostávam. A ak budete potrebovať a budem vládať, viete aj vy, že ma nájdete.

Žijem v nádeji, že keď príde v mojom živote niečo ťažké, neodídu všetci, ale nájde sa niekto, kto si kúpi možno aj letenku... veď viete.

 

Prestaňme byť prosím pánmi vlastnej pravdy. Tá naozajstná – je v jasličkách.

A zjavila sa „nevzdelaným“ pastierom a pokorným a študujúcim kráľom. Ostať a ponárať sa do tajomstva Betlehema je tá najväčšia múdrosť týchto dní...

A prijať príkazy hoc aj Herodesa, je len odvaha dôvery. Dôvery, že Boh sa o nás postará, hoc by sa celý svet aj na hlavu postavil.

Krásne sviatky priatelia..... Pamätajte. Žiadne obmedzenia, nemôžu obmedziť vnútornú slobodu Božích detí...

 

 

Keď Boh zatvorí závoru.

 

Z času a čas mám pocit, že si Boh v mojom živote robí čo chce. Občas odíde, potom sa vráti. A k tomu ešte mi pošle do cesty ľudí, ktorých by som radšej nevidela a nestretla.

 

Možno som ja tá „blbá“, ktorá chce pomáhať aj tým, čo o to nestoja. Čo sa boja priznať si, že majú problém. Čo vidia veci inak, aké v skutočnosti sú. A ak im to niekto predostrie čierno bielo, okamžite v ňom vidia nepriateľa, ktorý je proti nim a hrajú sa na obeť.

 

Niekedy, sa milý Bože, dostávam do situácii, v ktorých – ako to my pozemšťania hovoríme – sa nevyzná ani divá sviňa (a ja už vôbec nie.). Z tvojej strany v tej chvíli zaznie: Rekalama na ticho a do nej hlas, ktorý má vyvádza z miery. Vraj: „Marcela, čo panikáriš! Veď som svojim anjelom dal príkaz o teba, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“

 

No tak moment Bože! Tak po prvé: nie som si tým taká istá. A po druhé: Nie na všetky cesty ma tí tvoji anjeli /a podotýkam, že aj ty/ pustia.

Aby som bola konkrétna, tak počúvaj.

 

Príklad.

Vieš, že decká sú mojou srdcovou záležitosťou. Nemám svoje, ale tie v škole – poviem ti – stoja za to. Ich príbehy ma fascinujú, občas rozčuľujú, ale aj učia. A z času na čas ich bránim ako lev.

Túžim, aby čo najviac poznali teba /nie náboženstvo/ ale teba – dobrého Boha, ktorý sa k nim skláňa a odpúšťa im ich „lotroviny,“ no veď vieš.

A práve o ne išlo. Občas mi prezradili, čo ich trápi, čo sa deje, čo nechápu. A mňa išlo od hnevu roztrhnúť, lebo som nemohla do ich situácie zasiahnuť. No teda mohla, ale vyvolala by som vojnu medzi dospelákmi, a tak som sa snažila mlčať, potešovať a chladiť si hlavu, aby sa so mňa nestala sopka.

 

Vrešťala som na všetkých anjelov strážnych a keby som mala nebeskú píšťalku, iste by som ich postavila do pozoru a prikázala im, aby  (a teraz prepáč) istého človeka, ktorému si zveril „tak veľa“ vystrelili, čo ja viem kam: asi na miesto, kde by nemal strach pozrieť sa do zrkadla a uvidieť tam samého seba. (Vystreliť ho na Mars by bolo zbytočné)

 

Ty ako šéf si so svojimi anjelmi postavil predo mňa neviditeľnú závoru. Snažila som sa ju obísť. Najskôr pekným slovom, potom modlitbou a občas aj krikom... Všetko sa však len zhoršovalo...

Nakoniec, keď som videla, že sa zapaľujú fakle akejsi žiarlivosti, a že to všetko ide zvláštnym smerom, stiahla som sa z akcie. Prestala som hasiť, čo sa ma bytostne nedotýkalo, hoci mi to trhalo srdce.

Bože, ty vieš... sú to deti.

 

Znova som sa pustila do dialógu s tebou, Bože. Chcela som aby si mi vysvetlil, čo to má znamenať? Čo odo mňa chceš. Obviňovala som ťa, aký si nespravodlivý... Pýtala som sa ťa, ako toto môžeš trpieť a statočne som sa – ako to ľudské stvorenie vie – pohoršovala.

A ty? K tomu všetkému si na dialóg nepristal. Bol si ticho. Áno, v tom čase som ťa vyhlasovala za Majstra Ticha. Až do chvíle...

 

... keď ma v škole zastavili a povedali: „Budeš sa venovať deťom. Nie síce tým, ktoré poznáš, ale....“

 

Nechápala som, ale prijala som to. Ak treba pomôcť, tak som za. Závoru som nechala závorou a začalo sa moje „in“ prázdninové dobrodružstvo.

.

 

 

Budeme ho volať Filip (meno som si vymyslela, ostatné nie)

 

Keď som ho po prvý raz stretla, kukal na mňa veľkými hnedými očami. Čakala nás dôležitá úloha. Dotrénovať písmenká a čísla. Naučiť sa ako tak čítať a spraviť komisionálky.

A tak sa to začalo. Zo dňa na deň som sa o Filipovi dozvedala viac a viac. Ľúbil mamku a poslúchal ocka.

To čo tato povedal, to bolo sväté.

A poznávala som aj jeho obavy. „Ak nespravím tie skúšky, tak nebudem môcť ísť ani domov,“ vysvetľoval mi, keď sa mu pred očami mihali písmená a odmietali sa nastúpiť do slov. (ach tie dyslexie, dysgrafie, dysortografie...a pod. poruchy)

„Reku, chlape,“ venovala som mu vážny pohľad. „A čo spravíš?“

Chytil ma za ruku a vyhlásil: „Budeš potom taká dobrá? Môžem sa nasťahovať k tebe?“

Dohodli sme sa že to vyriešime, až keď taká situácia nastane. Dovtedy budeme bojovať s čítaním.

Podarilo sa.

 

Filip, čoraz viac pri našich stretnutiach rozprával o tom, ako si žije doma. O mame, ktorú bolia kríže. O mame, ktorá nemôže chodiť do školy, lebo nevládze. O mame, ktorú vzali do nemocnice, lebo potrebuje inklúzie (nie nepomýlila som sa. To Filip tak volal infúzie)

Koľko strachu a obáv bolo za jeho slovami, vie iba on....  (teda už aj ja – ale to sme museli byť na rozhovor sami dvaja)

 

Bolo mi smutno.. Filip je ešte dieťa a to čo sa dialo okolo neho vnímal po svojom. Vedeli sme, že jeho mama netrpí len na bolesť krížov, ale hlavne na bolesť duše.

Je to žena, ktorá na nesprávnych miestach hľadala lásku a hĺbku srdca. A teraz už nemala silu naštartovať. Začať inak.

No svojho syna milovala a sľubovala, že urobí všetko, aby jej ho nevzali do domova.

Bože, vedela som, že je to ľudsky zlé....

 

Minulý týždeň pršalo...

Filip si sadol ku mne na lavičku a spýtal sa:„Vieš čo sa stalo?“

Prikývla som.

Odpoveď si dal sám: „Moja mama zomrela.“

Hovoril to aj spolužiakom. A nechápal, prečo sa mu smejú. Veď nežartuje. Myslí to vážne.

Objala som ho.

 

Uveriť ľudským slovám je často ťažké. Bože, aj s nami ľuďmi je to náročné... Sme zbabelci, a nechceme sa postaviť zoči voči pravde, ktorú nosíme v sebe.... Premôž nás svojou láskou.

 

V tej chvíli som sa prestala ponáhľať.

Ostala som s ním. S malým Filipom. Nesmiala som sa. Po tvári mi skôr stekali slzy.

Rozprávali sme sa: o mame, o anjeloch.

I o tom, že aj mne odišiel tam hore do neba ocko.

„Aj teba to tak bolelo?“ spýtal sa a jeho hnedé oči spočinuli na mne. Prikývla som.

Odľahlo mu. „Som rád, že sa to nestalo len mne.“

 

Vybehol po peračník. „Tu budem nosiť mamu a takto si ju budem pamätať,“ šermoval fotkou. Ten obyčajný kus papiera sa preňho stal dôležitým, ba najdôležitejším v tej chvíli. No v srdci mu ostalo veľké prázdno.

 

Bože, ako ľahko je súdiť. Filip sa snaží byť medzi spolužiakmi veselý. Kope do lopty i do iných (len aby sa mu už nesmiali, lebo to bolí).

 

A potom?

Znova príde...

Posadí sa vedľa. Znova hovorí: o mame, o tom, čo zlé sa stalo.

So smútkom vyťahuje peračník. Potom fotku: „Tuto sa mi to odtrhlo. Vidíš, tento bok.“ Smutné oči prezrádzajú, že sa mu to nepáči.

„Požičiaš? Na chvíľu?“ vzťahujem po fotke ruku. Opatrne mi ju podá.

Vstávam. „Mám nápad. Vydrž!“ Laminatovačka to istí.

 

Vraciam sa späť.

„Tvojej mame na fotke sa už nič nestane,“ sľubujem. Prikyvuje a pritisne si ju k srdcu. „Budem ju chrániť a dávať na ňu pozor,“ dodáva.

 

V tú chvíľu mám chuť ti Bože, poslať reklamáciu a spýtať sa, či to náhodou nemá byť naopak.

Či mama nemá chrániť Filipa...

No v zápätí prichádza odpoveď. „Moja mama už nevládala žiť. A tak ju Boh zmenil na anjela. Nebude ma čakať doma v kuchyni, ale tam hore v nebi,“ hovorí si drobné chlapča asi len tak pre seba a mňa sa jeho slová dotýkajú viac, ako by som si priala.

Viem, že nemôžem od neho odísť.

Že budem akosi inak pri ňom. Či už v škole, či pri doučku, či v modlitbe....

 

Vynára sa mi spomienka na jeho mamu.  Na chvíľu, keď sa obávala sa, že jej ho vezmú. Že sa o neho nevie postarať. Že je príliš hlúpy na to, aby prechádzal z ročníka do ročníka.

 Hovorila otvorene: o ťažkom pôrode, o živote... a ja som mlčala.

Z úcty voči žene, ktorú svet veľmi rýchlo odsúdi. No jej skrytý príbeh má logiku. Má hlboké túžby srdca. Má guráž a veľa sklamaní. Len maličká chybička sa „vloudila“.

Pri tých sklamaniach prestala veriť, že aj ona má právo na Božie odpustenie. A tak si odpúšťala sama takým spôsobom, o ktorom mnohí z nás vravia, že je to: „metla ľudstva.“ Bola zranená a nevládala naštartovať svoj život inak. Aspoň nie ten pozemský.

 

A keď to tu píšem, Bože, konečne chápem, prečo si zatvoril pred prázdninami „závoru“ a ja som nemohla vykročiť na cestu, po ktorej som túžila ísť.

Verím, že Filipova mama má guráž a že raz bude žiť život nebeský s plnou nádržou – benzínu radosti, odpustenia a lásky. Že nájde to, čo tak veľmi hľadala.

 

Ak príde deň, keď mi Bože, zatvoríš závoru a nedovolíš mi urobiť to, čo chcem,

buď si istý, že budem frflať (veď ma poznáš, či nie?).

Znova to bude bolieť,

znova budem bojovať o to, aby som si vyvolila cestu pokory..

Ale niečo bude predsa iné...

Moja skúsenosť s Filipom... i jeho mamou.

 

Hoci to bude ťažké, Bože,

spokojne ma zavolaj, ak bude teba, opustiť známe deti, pred neznámymi.

Na mne nezáleží, dôležité je, aby boli oni spokojné a pokojné...

Daj mi silu, aby som ustúpila a odišla od nezmyselných hádok (veď kto nechce chápať, nepochopí), aj keď mi to bude trhať srdce.

 

Viem, že príde deň, keď ho zacelíš a zahojíš. Ako je aj tento.

Vďaka ti Bože, za Filipa.

 

 

 

 

 

Aj teba predstavili Pánovi

 

Perex

Dnes to malo byť o tých habitových. O tých, ktorí svoje srdcia dali Bohu. O tých, čo sa akosi vymykajú občas z predstáv „obyčajnosti“ a sú stavaní na vyššie, či bližšie k Bohu. Ale je to naozaj tak?

 

Text:

Dnes Mária a Jozef /aspoň tak som to čítala v evanjeliu/ prišli do Jeruzalema, aby malého Ježiša predstavili Pánovi.

A viete kde našli toho Pána?

V srdci starého Simeona.

Túžiaceho starca, ktorý dostal prisľúbenie, že nezomrie skôr, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.

 

Aj dnes sú ľudia, ktorí nosia v náručí Mesiáša.

Prechádzajú popri nás.

Sú (alebo by mali byť) živými svedkami toho, že Boh je blízko.

Kráčajú do neba a snažia sa (alebo aspoň by sa mali snažiť) žiť tak, ako to robil ich Majster Ježiš.

 

Sú tu.

No som si istá, že Boh v nich má rovnaké zaľúbenie, ako v mamách a otcoch, babkách i deťoch, v inžinieroch, i robotníkoch....

Boh túži bývať v ich srdciach naplno....

a nezáleží mu na tom, či sú tí ľudia „habitoví“, „reverendoví“ alebo len tak v teplákoch, či v rifliach...

 

Je preňho dôležité niečo iné.... „Túžiace srdce.“

 

Len sa tak pýtam....

Či sa Boh nezamiloval rovnako do mňa ako do teba...?

Či niekoho z nás stvoril s väčšou, alebo s menšou láskou...?

Či prebýva v srdci matky viac, ako v srdci kňaza, ak ho o to prosia z celej duše?

 

Nie je to len náš výmysel, že je Boh má radšej zasvätených?

 

Som si istá, že áno....

Ježiš nie je Bohom rozdielov,

či nejakých poschodí.

Nedelí ľudí na manažérov a robotníkov...

v každom z nás vidí svojho milovaného syna a milovanú dcéru.

Ba čo viac –hľadí na naše túžby a daruje nám všetky potrebné milosti, aby sme k nemu prišli.

 

Hoci každý inak:

Niekomu dá viac „benzínu a k tomu dobré terénne auto,“ pretože túži aby k nemu šiel po púšti ako pretekár.

Iného vyzbrojí ostražitosťou, lebo túži, aby sa vydal k nemu cestou záchranára....

Ďalšiemu dá trpezlivosť a lásku, a bude ho volať „rodič – otec, alebo mama,“ lebo si praje, aby priviedol k nemu svoje deti...

Inému dá dar načúvať druhým.... aby sa vďaka nemu cítili potrební a naplnení láskou....

 

Každý z nás dostane originálny plán na púť do večnosti.

Ale každý sa bude plaziť tým smerom s batohom nedokonalostí a hriechov...

Každý bude mať šancu, odovzdať ich Ježišovi pod krížom...

Každý z nás bude bojovať o priateľstvo i o vzťahy....

Každý – nielen zasvätení – bude stáť pred Pánom a účtovať mu svoj život.

Život daný v láske....

A každý človek má úlohu – túžiť po Bohu a zároveň ho nosiť vo svojom srdci...

 

Aj pre teba prišiel ten významný deň, keď ťa rodičia priniesli do chrámu a predstavili ťa Pánovi...

Aj teba vzal do rúk kňaz /ako kedysi malého Ježiša Simeon/ a predstavil ťa Bohu, ktorý ťa menoval za Božie dieťa.

Aj ty si vyvolený a posvätený...

Aj ty máš byť svetlom na osvietenie pohanov...

Aj ty môžeš ukazovať cestu pokoja a radosti tým, s ktorými žiješ (a prepáč, ale nemusíš pri tom nosiť habit, ani reverendu)

 

Dnes Mária a Jozef zaniesli malého Ježiša do chrámu, aby ho predstavili Pánovi.

Aj teba Pán pozná po mene.

Aj teba pozná po dychu...

A dokonale pozná tvoje srdce....

 

Ostaň s Ním. V Jeho prítomnosti. A poďakuj sa mu za lásku, ktorú nedelí medzi zasvätených i ostatných... jednoducho za to, že sme všetci jeho deti, aj keď k nemu kráčame inou cestou.

 

Prajme si teda navzájom: Všetko dobré od Dobrého

 

Ps.: Nezabudnime byť svetlom – nie umelým, ani umeleckým, ale ľudským, pokorným a prinášajúcim lásku. Vďaka, že ste.

 

Nehľadajte mŕtvoly

 

Perex

Nuž je to tak. Čo nehýbe rukami a nohami. Čo nežmurká, alebo nepreriekne počuteľne slovo, je mŕtve. A najradšej by sme vyhlásili za mŕtvych aj tých (teda aspoň občas), ktorí robia niečo iné, než si predstavujeme ako dobré.. Najjednoduchšia cesta, je predsa odpratať nepriateľov z cesty. Či nie?

 

Text:

Občas s vyššie povedaným aj súhlasím. Som iba človek a cestujem cestou života do večnosti.

Hľadám čo je správne a z času na čas nájdem aj „mŕtvoly.“

V posledných rokoch, a teraz v čase pandémie (spokojne si to nazvite sami ako chcete) je ich akosi viac.

Dokonca zmutovali. Hýbu rukami, nohami, hovoria ale ich slová skutky zapáchajú. Ako inak mŕtvolnou aroganciou, zradou, nevšímavosťou, pýchou, výsmechom, ľudskosťou - s predponou „anti“, a presvedčením, že všetko okolo sa dá napchať do vreca s názvom „celé zle.“

Keď čítam či počúvam ich slová – sú ťažké ako parný valec.

Keby som nevedela svoje –(a o tom mojom vám chcem porozprávať) nadýcham sa ich mŕtvolného postoja a som tam, kam nechcem prísť....

 

Nuž možno tento blog píšem aj preto, aby som tam neprišla.

A možno aj pre vás, ktorí ste sa „nadýchali“ a nechali ste sa nakaziť poučkou značky: „celé zle.“

A možno je to len tak, aby som sa vypísmenkovala...

No chcem vám povedať, že to najkrajšie a najlepšie, čo sa mi mohlo stať, nebolo v čase, keď som nemala problémy, ale vtedy, keď sa diali v mojom živote ťažké veci, keď som stratila priateľov (dnes viem, že to boli pseudopriatelia), keď sa duchovné vedenie menilo na manipuláciu, keď odchádzal môj otec, keď som bola obvinená z toho čo sa stalo a iba ja a Boh sme vedeli, že nič z toho nie je pravda, no dôkazy „mŕtvol“ boli presvedčivejšie ako červené ferari....

Bol to čas, keď ma Boh učil svojim cestám. A mocne ma držal, hoci som to vtedy nevedela a prišla som na to, až o niekoľko rokov...

A viem, že takýto čas je aj teraz... Je to čas Božej školy, ktorá nás má vytiahnuť zo smrti a previesť do života.

 

Uff, teológia (nechám ju radšej kňazom). To oni ju majú radi.

Raz dva tri.

Premením to na drobné a skúsim vám vysvetliť:

Napríklad:

Boh ma vťahuje ma do svojho Slova.

A keďže nič nie je také isté, ako bolo o tomto čase minulý rok, dokonca ani život v cirkvi, na ktorí sme boli zvyknutí, prichádza s novými ponukami.

 

No poviete si: „Počkaj, zvyk je železná košeľa, a sväté omše sú dobrý  zvyk, “ a teda aj Ten hore by mal „dobré zvyky – zachovať. To platí aj pre cirkev, či?“

„Nuž áno. Kňazi každý deň za nás obetujú sväté omše. Takže zvyk trvá... len sa realizuje inak.“

 

A keď sme už pri tých zvykoch.

Boh však má iné zvyky.

Myslím si, že jeden z jeho najviac preferovaných sa volá „prekvapenie.“

Neustále prichádza s niečím novým.

Provokuje a volá nás... (a teraz to hlavné) aby sme prestali hľadať mŕtvoly – a pach skutkov iných ľudí – a zamerali sa na Neho.

 

Ničí naše predstavy o Ňom a keby mohol (teda môže) a prospelo by nám to, tak by vzal kladivo a povedal: „Zobuďte sa!!! Ja nie som taký, za akého ma pokladáte!!! Ja nie som diaľnica, ktorá funguje mnoho rokov a vy si po nej môžete jazdiť kedy chcete a ako chcete. Oklieštil som pravidlá a vy teraz pištíte, že som vám ju zničil?... Prečo to robíte?“

 

...Nuž preto, že si myslíme, Bože, že ťa poznáme, a že sa ti naša „diaľnica“ páčila. A prepáč, naozaj sme sa snažili, takže by si mal byť s nami spokojný...

.... a preto že sme študovali teológiu (už zasa to slovo) a bibliu a presne vieme, čo nám chceš povedať....

....a buď rozumný Bože, predsa vidíš, že je okolo nás viac neveriacich mŕtvol, tak s nimi musíme niečo urobiť... či nevidíš, že sa to všetko obracia proti tebe? (pozor! proti Bohu sa neobracia všetko, ale iba konkrétny človek)

... a na dôvažok: robíme to preto, že s istotou vieme, že jediná a pravá cesta je tá, akú sme poznali. A že tí kto nám v tom zabraňuje sú (ne-múdri biskupi kývajúci ne-schopnej vláde na všetko, čo povie), tí darmožráči  okolo.

Preto že..... (doplňte si sami).....

 

Dosť.

Náš Boh to počul. Je tu. A nevysvetľuje.

Vidíte ho? Pozerá sa na nás a nič z toho, čo sa deje nemení...

 Žiadne naše „preto...“ ho nevyvádza z miery.

On v tom vidí zmysel.

A oveľa hlbší ako my...

Dáva nám ho spoznať v prekvapení... (na prvý pohľad nie vždy v radostnom)

 

Panna Mária to zažila na vlastnej koži. Bola obyčajné žieňa, ktorému nikdy ani len na um neprišlo, že by sa mohla stať Matkou Boha.

Izraelský národ mal na príchod Mesiáša jednoznačnú verejnú mienku: Záchranca sa narodí v paláci. Bude bohatý a mocný a vyslobodí – podotýkam – konečne VYSLOBODÍ – Izraelitov z pod vlády Rimanov (ach koľkí z nás by aj teraz chceli inú a lepšiu vládu však?).

...Koľko modlitieb do neba šlo na tento úmysel... Koľko sklamaní, keď sa narodil nejaký kráľovský syn, ktorý sa svojim správaním nedokázal „vpratať“ do predstáv Izraelitov... ktorí čakali (a čakajú aj dnes) svojho Záchrancu....

 

A Boh?

Na prvý pohľad sa zdá, akoby ich ignoroval, ale nebol to tak.

Počúval ich slová... Ich náreky... Ich žalmy, v ktorých mu pripomínali, aby nezabudol, na to, čo sľúbil, že sa narodí ich Záchranca... a že ak by ho mohli poprosiť, teraz (teda vtedy) keď je im ťažko, by to mohol aj naplniť.

 

„Keď naplniť, tak naplniť.“ povedal si Boh a my už vieme, že to urobil po svojom. Mária, ktorá sa teší zo svadby s Jozefom si myslí, že sa „zbláznila.“

Všetko čo si do chvíle, keď sa pred ňou zjavil anjel plánovala – bolo minulosťou.

A ten Gabriel bol tak vytrvalý, že nechcel odísť, kým mu nedá odpoveď: „Chceš prijať Božie poslanie? Chceš sa stať Matkou Mesiáša?“

Mária netušila, ako to vysvetlí Jozefovi.

Poznala ho, že je spravodlivý ale ak by počul, že stretla anjela, asi by si pomyslel, že jej preskočilo...

A ak by dodala, že dieťa v jej lone je Mesiáš –zapchal by si uši, lebo by to znelo ako rúhanie.

A ďalej poznala aj Mojžišov zákon, ktorý prikazoval, aby ženy, ktoré čakali dieťa (a nevedelo sa, kto je ich otcom), boli ukameňované... (Bude chcieť Jozef klamať a priznať sa, že má s jej Synom niečo spoločné?)

To čo videla Mária v tej chvíli, vôbec nedávalo zmysel...

Skôr reálnejšie bolo, že si Anjel zmýlil cestu. Mesiáš sa mal predsa narodiť v paláci. Najlepšie bude ak povie, že je to akési nedorozumenie a pošle ho hoc aj do Jeruzalema.

 

No anjel bol tam. Pozeral na ňu a pýtal sa, ako sa rozhodla....

A tak sa nakoniec rozhodla...

.... Pre dôveru, že Boh sa o ňu postará...

.... Pre pokoru, že prejde si v živote všetko, čo pre ňu pripravil

..... Pre otvorené srdce, ktoré bude načúvať Božiemu Slovu...

 

„Až keď dala odpoveď,“ tak hovorí Božie Slovo, „Anjel od nej odišiel.“

Nenasledovali chválospevy... nasledovala pešia púť k Alžbete, ktorá hoci bola vo veku starých mám – čakala dieťa.... Mária kráčala a premýšľala nad tým čo sa to stalo... Nerozumela tomu, vymykalo sa to logike, a tak sa rozhodla vsadiť na kartu pokory a dôvery v naplnenie Božích prisľúbení...

 

Všetko bolo zrazu naopak. Nič čo platilo dovtedy, nebolo také, ako predtým. Ani učenie v synagógach. Aj kňazi, veľkňazi, a všetci, čo sa akýmkoľvek spôsobom dopočuli o Ježišovi, boli zmätení a vykoľajení... Hnevali sa naňho a dohadovali sa o tom, ako ho dostanú do hrobu (samozrejme – predtým ho ukrižujú).

 

Už nebola žiadna „diaľnica“ a príkazy, ktoré by im zaručovali cestu do neba... Boli len pochybnosti, hnev na Ježiša, obzeranie sa po mŕtvolách... sklamanie, sebectvo... a vyhlásenie: „Toto isto iste nie je Mesiáš.“

 

Len tak, skúsme sa spýtať: „Prečo sa takto správali?“

Pre jednoduchý dôvod. Ježiš sa nedokázal „vpratať“ do predstáv zákonníkov ani farizejov.....

Oni videli len „mŕtvoly“ a nechceli načítať, samých seba v Božej Pravde. Nadýchali sa mŕtvolného zápachu a šírili okolo seba hnev a negativitu...

 

Bolo z nich cítiť to, čo rezonuje v mnohých z nás počas týchto dní....

 

Boh sa však nezastavil.

Dovolil ľuďom, aby si kopli do Krista, aby ho zbičovali, aby ho zlynčovali, aby sa mu posmievali, aby ho súdili... aby...

No veď viete, skončilo to hrobom.

 

A práve tam dali Ježišovo mŕtve telo

 

A naozaj sa objavili ľudia, ktorí sa chceli dotýkať mŕtvoly.

Boli to ženy. Uplakané, zničené, ubolené

V prvý deň týždňa, v dobrej viere niesli voňavé oleje, aby pomazali mŕtvolu.

Aby dlhšie vydržala a nezapáchala.

(aj my často mažeme klamstvo – aby sa stalo pravdou, sebectvo a pýchu – a premieňame ju za spravodlivosť, či poslušnosť voči (aj) duchovnej autorite)

 

Lenže Boh im to nedovolil!!!

Prvé čím ich zastavil bolo, že im ukázal, že prišiel čas vstúpiť do hrobu. Kameň bol odvalený a tak neexistoval problém....

A potom sa to začalo....

 

„Kde je mŕtvola?“ „Čo sa stalo.“

Tieto ženy mali reálnu predstavu o tom, čo treba urobiť.... a zrazu ani voňavé oleje – ani ich dobrý úmysel, im nebol na nič...

„Čo teraz? Musíme ho ísť hľadať? Niekto ho ukradol...“ premýšľali a možno sa prekrikovali medzi sebou...

 

Keď tu zrazu... rovnako ako pri Márii, zasiahol Boh.

Zjavili sa im dvaja anjeli a jednoducho sa ich spýtali: „PREČO? hľadáte živého medzi mŕtvymi. Niet ho tu.“

 

Ženy si uvedomili, že hľadali svoje predstavy: Mysleli si, že jediné a správne, čo môžu urobiť, je pomazať Ježišovo telo. A potom pokračovať vo svojom sklamaní a smútku

No Boží zásah mal za následok to, že sklamanie a smútok vystriedal pocit prekvapenia...

 

Boh prekvapení je tu a nenapĺňa naše predstavy, skôr nás „tlačí“ k tomu, aby sme očistili oči svojho srdca, a posunuli sa k nemu, k takému, aký naozaj je...

 

Ak vidíme viac mŕtvoly – teda zlo – tak je to preto, že mu nedôverujeme.... že nás ovláda duchovná pýcha a máme v sebe nejakú skrytú potrebu stále niekoho posudzovať a na niekoho útočiť (vláda, biskupi... atď.)

 

Otázka: Prečo to robíme? Prečo to hľadáme? Prečo nehľadáme život... je na mieste.

 

Možno je čas vstúpiť v tomto čase do Božieho Slova...

A spýtať sa prečo hľadám „mŕtvoly“ okolo seba...

Je čas vstúpiť do hrobu a v tme dovoliť, aby k nám prehovorili Anjeli.

Či odpovedať si na otázku: Prečo je môj život taký smutný? Prečo je moje srdce, také zdeptané a nespokojné? Prečo?

Prečo nepočujem anjelov...?

Nie preto, že by tu neboli...

 

Oni tu sú... sú s tebou, pretože Boh si to praje....

A je len na tebe, či budeš veriť verejnej mienke (že Mesiáš sa má narodiť v bohatej rodine)

alebo v hrobe stáť a držať voňavé oleje a nariekať nad tým, že nemáš nimi koho pomazať...

 

Ono je to inak...

náš Boh je Boh dynamiky...

náš Boh je Boh skutkov...

 

A ak ťa chce pritiahnuť... svoj spôsob si nájde a hľadá si ho aj dnes.

A robí všetko preto, aby si prestal hľadať, či nosiť v sebe mŕtvolný zápach...

Obracia ťa k anjelom...

Otvára ti uši...

Dovoľ mu to. (On vie, čo ti najviac sluší.)

 

PS. Ďakujem za tento čas, za možnosť online duchovných cvičení, i za to, že Boh to s nami nevzdáva ale prostredníctvom svojho Slova chce prehovoriť ku každému z nás. Držte sa. A nech Božie Slovo pretvorí váš život...

 

 

 

 

 

Celebrita, ktorá našla milosť

 

Perex:

Neviem, či niekedy niečo hľadala. Či túžila byť veľkou a známou vo svete. Či sa jej niekedy snívalo, čo ju čaká, keď bude dospelá... Keď sa rozhodne vstúpiť do manželstva.

Netuším... no myslím si, že skôr patrí medzi tých, ktorí nehľadajú a predsa nájdu.

 

Text:

Už niekoľko dní sa mi „pletie pod nohy.“ Vkráda sa do mojich myšlienok. Objavuje sa na ikonách (že Alenka), namaľovaných na spráchnivenom dreve a vyvádza ma do nadšenia.

Chcem jej tlieskať, tancovať s ňou, alebo jej len tak načúvať....

Mimochodom, tá Celebrita, o ktorej vám chcem dnes rozprávať má veľmi zvláštne spôsoby.

 

Do môjho života sa vkradla celkom nenápadne.

No som si istá, že sa v ňom usadila na trvalo. Bola to a verím, že aj je Kámoška môjho ocka. A viete ako to chodí. Jeho kámoši, sú aj mojimi kámošmi.

 

Aha, čo to hovoríte? Že je čas na nejaké pikošky.

Takže:

Obdivuje ju celý svet a myslím, že nikdy neprestane.

Z času na čas, sa niekde zjaví, (aspoň to mnohí hovoria).

Vtedy sa zdvihne vlna nadšencov a organizujú zájazdy tam, kde o nej „vedia viac.“ (aspoň to tvrdia)

 

Ja osobne nie som vyznávačka takýchto zájazdov za celebritami. Viem o nich svoje.

Celebrita, o ktorej vám píšem má svoje „maniere.“

Jej duch a prítomnosť je všade. Blízko mňa i teba. Možno ju objaviť v mojej minulosti, prítomnosti, budúcnosti a verím že aj vo večnosti.

 

Nepodáva interview a som si istá, že neobľubuje ani mikrofóny. Nevraví toho veľa a ani svoju mladosť nemala, ako sa vraví „in.“

Tak po prvé:

Bola jedináčik . Žiadni súrodenci s ktorými by sa hašterila a zároveň by dala za nich život. Iba starší rodičia.

Po druhé:

Chodila do obyčajnej školy. Myslím, že sa volala chrámová. Žiadna maturita a o vysokej ani nesnívala.

Po tretie:

Bola príliš chudobná na to, aby mohla snívať, že sa raz stane známou – keď už nie herečkou, tak aspoň Mamou. Kariéra „a-la svet“ jej v žiadnom prípade nehrozila.

 

A tak si žila si svojim tempom... svojim časom.... a nečakala nič...

Bola ako sivá myška medzi svojimi súkmeňovcami.

Ponuku, aby sa stala Celebritou, jej v konečnom dôsledku, podsunul niekto iný.

Nečakane...

Jedného dňa...

 

V zapadákove menom Nazaret, v jednom ničím nevynikajúcom dome sa otvorili dvere a ...

div sa svete... stál v nich anjel.

 

Ten šok si viete predstaviť. Ak sa niečo takéto stalo v Starom Zákone, bolo všetkým jasné, že človek, ktorý vidí Božiu bytosť je synom alebo dcérou smrti – v žiadnom prípade nie Celebritou.

Bolo len logické, že to jemné žieňa naplnil strach a panika. A mysľou jej prebehlo, že to, čo vidí je akýsi nelogický sen.

Našťastie anjeli vedia čítať nielen v knihách, ale aj v ľudských srdciach.

A tak ten, ktorého poslal Boh, sa rozhodol čo – to vysvetliť.

Vraj: „Neboj sa. Našla si milosť u Boha.“

 

Netuším, či Celebrita, ktorá mala v tej chvíli česť vidieť anjela, niečo hľadala.

Či po niečom túžila...

A ak aj áno, tak určite nie po tom, čo práve dostala.

 

Možno by bolo presnejšie, ak by anjel povedal: „Neboj sa, lebo Boh sa rozhodol, že ťa obdaruje.“

 

 

 

Nechápala, prečo sa Boh rozhodol, tak ako sa rozhodol. Mala nájsť milosť, ktorú vedome nehľadala. Prečo práve obdaroval ju. Veď bola spokojná s tým, čo má. Bola zasnúbená a pripravovala sa na svadbu.

 

Nepoplietol to ten anjel náhodou?

 

Nepoplietol. Ani náhodou.

Boh sa rozhoduje vždy právne. Nájde nás, aj keď ho my nehľadáme. Vidí ďalej ako my. A nezáleží mu na tom, či sami seba vidíme v okuliaroch hriechu alebo svätosti.

Či sme držiteľmi vlastnej pravdy, alebo plávame v mori života k tej Večnej.... Pozná nás.....a to mu stačí.

 

Myslím, že už aj vy poznáte meno mojej Celebrity.

Je to Mária.

Matka nášho Pána.

Matka môjho Pána

A som si istá, že ju poznajú ľudia v celom svete.

Že je to tá Žena, ktorá sa za nás prihovára u svojho Syna...

 

A dáva nám príklad, ako sa máme zachovať v tomto čase.

Ani ona ničomu nerozumela...

...Anjel ju svojimi slovami úplne domotal domotal. Vzal jej všetky pozemské istoty...

...Zrušil predstavy o tom, že Mesiáš /Pomazaný/ sa mal narodiť v bohatom paláci...

... a okrem toho dobre vedela, že ak ostane tehotná, tak Mojžišov zákon prikáže jej súkmeňovcom, aby ju ukameňovali...

... Nie, nespoliehala sa na Jozefa. Bola príliš čestná a za žiadnu cenu ho nechcela požiadať, aby klamal, že je otcom Dieťaťa, ktoré nosí pod srdcom...

... Nerozumela tomu, čo znamená, že ju zatieni Duch Svätý...

... Bola z toho na prášky...

 

... Ale niečo v nej zvíťazilo.

... Možno informácia o Alžbete o tom, že počala syna v starobe...

... a možno slová, že Bohu nič nie je nemožné...

...Riskovala smrť, odvrhnutie, nepochopenie.....

a urobila dobre.

Sama  za seba povedala: „Som služobnica Pána, nech sa mi stane, ako si práve povedal.“

 

Už končím:

Navonok sa nezmenilo nič.

Len Boh našiel tú, ktorej mohol dať plnosť milostí...

Urobil z nej Celebritu celého sveta...

Celebritu, ktorá nehľadala „status Matky Pána“, ale predsa ho dostala,

lebo dôverovala...

 

 

Možno aj my sme v podobnej situácii ako bola ona.

Zmätení... unavení.... prekvapení a znechutení slovami, ktoré sa na nás valia z každej strany

Nemáme pevnú pôdu pod nohami...

 

Ale to neznamená, že nemôžeme byť Božími celebritami...

Boh má aj pre nás pripravené milosti.

Aj na nás vzhliada s láskou a posiela nám svoje Slovo, ktoré nám pripomína: „Neboj sa, našla (našiel) si milosť u Boha. Môžeš pre tento svet „porodiť“ lásku, pokoj, radosť a dôveru...“

 

Je len na nás čo s tým urobíme...

Či budeme panikáriť, depkovať, nadávať...

Alebo... ako Mária....

Prijmeme aj to, čo sme nehľadali

a slobodne zašepkáme: „Prijímam tvoj dobrý plán pre môj, Pane.“

 

Nech nám Božia Celebrita menom Mária vyprosí od Ježiša milosti, aby sme paniku vymenili za dôveru. A aby sme sa aj v tomto zmätku mali odvahu postarať o tých, ktorí to potrebujú...

 

 

 

 

Rozprávka na poslednú nedeľu v Cirkevnom roku

 

Perex:

Prichádzajúc k deťom stále hľadám nové cesty, ako im podať Božie Slovo. Pýtam sa samej seba, čo by som chcela počuť na hodine, keby som bola dieťa.

A môj vnútorný človek má po ruke vždy to zázračné slovo: „rozprávku.“ a možno aj rozprávku o Kráľovi (nielen pre  - násť ročných, ale aj pre dospelákov).

Nech sa páči.

 

Text:

Kde je, tu je, tam je, ešte stále je, je jedno kráľovstvo, v ktorom vládne múdry, dobrý a spravodlivý Kráľ. Každý človek mu je blízky a nikdy ho nečastuje tým povýšeneckým menom: poddaný. Ľudia v jeho kráľovstve sú princovia a princezné. Čo na tom, že mnohí z nich nebývajú v palácoch, Kráľ ich má rád a to je podstatné.

Môžu si robiť čo len chcú, no iba vtedy, ak je to pre nich dobré.

A ešte jedna infoška, ktorú je dobre pripomenúť, ak chceme pochopiť Kráľa.

Na svoje princezné a princov sa nepozerá tak, ako to robia králi tohto sveta.

Nezaujíma ho ani to, čo majú oblečené, ani to, či majú na nose pehy, alebo okuliare, či sú veľkí, malí, tuční, alebo ako tintítka. Jediné, na čo sa pozerá, je ich srdce. A jediné, čo si praje, je to, aby bolo čisté a plné lásky.

 

Lenže... aj v jeho kráľovstve sú deti nezbedné a na poslúchanie hluché. Napríklad tie, čo chodia do školy.

Jedného dňa sa chalani z 3.D. sa posmievali Jankovi z 1.F. A to len preto, že bol od všetkých menší.

„S tým krpcom sa nebudeme hrať,“ vyhlásili tretiaci takým tónom, aby to počuli ostatné deti. „A kto by sa s ním hral, tak nech ani nejde na ihrisko.“

Deti sa samozrejme chceli hrať s tretiakmi a tak Janka nechali samého sedieť na lavičke pred panelákom.

O chvíľu sa pri ňom zjavil Dávid. Mal prezývku zlodej. A bol už piatak.

„Nerev,“ sotil do Janka. „Budem sa s tebou hrať, ale...“ obzrel sa okolo, „musíš ukradnúť nejaké eurá.“

„A potom sa naozaj budeš so mnou hrať?“ vyzvedal Janko a utieral si slzy. Bol rozhodnutý, že urobí všetko preto, aby aj on mohol povedať, že má kamaráta. A to nie hocakého! Ale rovno piataka! Mocného chalana, ktorý ho ochráni!

Niečo mu aj hovorilo, že by to nemal urobiť, že sa to nepatrí, ale čo tam po tom.

Dávid dostane peniaze a on bude konečne šťastný a hlavne nebude sám.

 

Keď bola vonku už tma a jeho rodičia pozerali správy, vykradol sa potajomky z domu. Otvoril susedné okno na prízemí, kde bývala babka Ľudka a potichu vošiel do kuchyne. Nepočula ho, bola hluchá. Vzal jej peniaze a ako prišiel, tak aj odišiel.

 

„Uf,“ vydýchol si, keď s úlovkom vošiel do izby. Akcia sa podarila. Dávid môže byť naňho hrdý. Desať Eur ho vo vrecku príjemne hrialo. Konečne aj on niečo dokázal...

 

Bol šťastný, no len do chvíle, kým mu mama nepopriala dobrú noc, nezhasla v detskej izbe svetlo a nezatvorila za sebou dvere. Všade sa rozprestierala tma ako v rohu.

 

Zrazu sa k Jankovi prihovoril neznámy hlas: „Tie eurá. To boli posledné peniaze, čo mala babka. Chcela si za ne kúpiť chlieb.“

Janko sa obzrel okolo. Rozsvietil malé svetlo, ale nikoho nevidel. „Asi sa mi to zdalo,“ pomyslel si a šťukol vypínač.

„Tie peniaze jej budú naozaj chýbať,“ ozvalo sa znova.

Znova zasvietil, nakukol pod posteľ, no ani teraz nikoho nevidel.

 „Mal by si ich ísť vrátiť,...“ dohováral mu ten neznámy hlas.

Janko si zakryl uši a hlavu strčil pod perinu. Nepomohlo to. Naopak. Hlas bol stále jasnejší. Dobiedzal a dobiedzal. A prvák mal pocit, že aj hryzie.

 

„Kto si?“ zašepkal Janko, keď videl, že mu nepomôže, ani to, že si zapchal uši.

„Som tvoj ochranca.“

„Aký ochranca? Žiadneho nemám a ani nepotrebujem.“

„Ale potrebuješ,“ povedal rázne neznámy hlas. „Poslal ma k tebe Kráľ, lebo videl, že tvoje srdce je v ohrození. A volám sa SVE-DO-MIE.

 

„Tak ak chceš, tak ma stráž,“ obrátil sa Janko v posteli na druhú stranu. „Ale už buď ticho. Chcem spať!“

Lenže svedomie je svedomie. To sa len tak ľahko nevzdáva. „To mi ani nenapadne. Nebudem ticho, kým svoj čin nenapravíš a nevrátiš peniaze, ktoré si ukradol.“

Janko sa okamžite posadil na posteľ a vypleštil oči. „A ty to odkiaľ vieš, há? Bol si pri tom?“

Svedomie sa uškrnulo. „Kráľ a my -  jeho poslovia, ktorých dáva ako dar svojim princom a princeznám, my vieme všetko. A urobíme všetko preto....“

Svedomie ani nestihlo dohovoriť a už mu Janko skočil do rečí s otázkou: „Prečo?“

„Preto, aby vaše srdcia boli čisté, a aby vás Kráľ, keď raz príde, mohol pozvať do kráľovského hradu. A aby ste tam mohli ostať navždy.“

 

„Navždy?“ Jankovi by sa páčilo, keby mohol bývať v hrade, ale nebol si istý, či by s ním bol Kráľ spokojný.

„Veru nebol,“ prečítalo mu myšlienky svedomie. „Len sa pozri do svojho srdca, čo tam máš. Koľko hriechu a špiny.“

 

Až vtedy, akoby sa Jankovi otvorili oči. Čo to robil? Prečo kradol? Vari aj on chce byť taký zlodej ako Dávid?

Nie, to v žiadnom prípade nechce.

Obrátil sa k svedomiu. „No dobre, keď si ty môj poradca, taký múdry, povedz mi čo mám robiť, aby som mal čisté srdce ako pred tým.“

 

„Poznáš cestu na zámok?“ ozvalo sa po chvíli svedomie.

„Poznám, ale...,“ Janko si domyslel, čo bude jeho ochranca od neho žiadať.

„Nemusíš sa báť. Choď ku Kráľovi a všetko mu povedz. O Dávidovi, i o tretiakoch, o tom, ako si bol sám... I o tom, ako si si zašpinil srdce.“

„A čo potom?“

„On ti už povie, čo máš robiť. Je predsa Kráľ a všetko vie lepšie ako ja. Ak chceš, odprevadím ťa.“

 

Janko prikývol. A zrazu videl, ako sa vznáša. Vyletel cez okno a už aj hopkal po chodníku k hradu, sprevádzaný svojim verným strážcom.

Kráľ sedel vo svojej sieni a zdalo sa, že Janka čaká. Ten vošiel a hlboko sa uklonil.

„Odpusti mi a prepáč mi, môj Kráľ,“ povedal. „Prichádzam, lebo moje srdce je špinavé a ja neviem, ako ho očistiť.“

Kráľ k nemu podišiel a objal ho.

„Som rád, že si tu. Prišiel si v čas. Dni môjho kraľovania sa napĺňajú. A keď príde ich plnosť, prídem medzi princov a princezné a nazriem do ich sŕdc. Tie, ktoré budú čisté a plné lásky, vezmem so sebou. Ostatné však budú smutné a už nikdy nebudú šťastné. V mojom hrade nebude pre nich miesta.“

 

Jankovi odľahlo. Po prvé preto, že ho Kráľ neodsúdil a po druhé preto, že vedel, že všetko, čo pokazil môže napraviť. Prišiel včas.

 

„Čo mám robiť, aby som mohol ostať v tvojom kráľovstve?“ zašepkal a pozeral sa do zeme.

Kráľ sa usmial. „To čo si ešte nerobil – skutky lásky. Raz som o tom už rozprával.

Vstal, otvoril veľkú knihu a v nej bolo napísané:

„Bol som hladný  a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som chorý a navštívili ste ma. Bol som pocestný a prijali ste ma do svojho domu. Bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

 

„A to stačí?“ vypleštil na Kráľa oči Janko.

Kráľ prikývol. „Svojim princom a princeznám dávam iba také úlohy, ktoré zvládnu.“

A Svedomie dodalo: „ Začať môžeš hneď ráno. Babka Ľudka je chorá a často býva hladná. Peniaze jej môžeš vrátiť aj potajomky.“

Janko sa usmial. Konečne ho jeho poradca prestal hrýzť. Ba dokonca mu pošepkal skvelú radu.

Hneď ráno sa vybral na návštevu. A veru stálo to za to. Odvtedy už nebol sám. Babka Ľudka mala naňho vždy čas a vôbec, bola to nielen skvelá babka ale aj kamarátka.

Naplnila jeho život niečím, čo sa volá láska....

 

A to je všetko. To je to podstatné. Ešte máme čas... ešte stále nám svedomie vraví, čo máme robiť... ešte stále sme princami a princeznami... ešte stále sme na ceste do nebeského kráľovstva. Je na nás, či dovolíme Kráľovi, aby nám odpustil a aby nám dal silu konať dobro, alebo budeme klamať sami seba a budeme si myslieť, že to zvládneme sami.

Požehnanú – rozprávkovú – nedeľu, priatelia.

 

Tajomstvo Kráľa, ktorý sa pozerá do ľudských sŕdc

si pripomíname na Nedeľu Krista Kráľa.

Ježiš je Kráľom našich sŕdc a On na konci sveta príde

a vezme k sebe tých, ktorí budú mať čisté srdcia.

 

 

 

 

 

 

O kaktusoch, ostňoch a svätom Pavlovi

 

Perex

Priznávam hneď na začiatku. Som nepriateľ pichliačov a ostňov. Neobľubujem ich na ružiach, ani na kaktusoch.

No napriek tomu môžete v mojej zbierke nájsť minimálne dvadsať kaktusov. Sú skvelé. Až na to ich sťahovanie z misky do misky. Presádzanie ma jednoducho nebaví.

 

Text

Ich ostne, pichliače, či to malé, pomaly neviditeľné, čo nosím na mikine, rukaviciach i pod kožou vo chvíli, keď sa ich dotýkam, ma vyvádza z miery.

Samé „Au, au,“ a „Do kelu....“

Hoci sa po tejto „akcii“ utekám prezliecť, garantujem vám, že ešte tri dni na to sem tam, nájdem v prste, či na koži tie malé ostnaté potvory...

 

A predsa som si pri tejto „pichľavej“ a „šomravej“ aktivite niečo objasnila.

Tak po prvé:

Každý z nás má svoje pichliače alebo ostne, a bolo by fajn, keby to boli len „ostne“ kaktusové.

No my ľudia, máme aj iné „ostne.“

Také na ktoré vôbec nie sme hrdí a z času na čas ani nevieme, ako by sme sa ich zbavili. Nedá sa pred nimi ujsť a nepomôže nám, ani keď zmeníme prostredie. Či použijeme nový parfém.

 

Po druhé: Nepanikárme – stalo sa to aj svätému Pavlovi:

V posledných dňoch ma prenasleduje to, čo hovorí apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom. Musel si prejsť vo svojej duši riadnou „búrkou“ či „víchricou“, keď v pokore píše, že mu bol daný do tela osteň. Že to, čo tak nazýva, ho bije po tvári, aby sa nevyvyšoval.

Naozaj som mu vďačná, že sa nehral na dokonalého. Jeho priznanie sa pre nás stalo poľahčujúcou okolnosťou.

 

Keby dnes žil medzi nami, novinári by sa ihneď za ním vybrali a priali by si, aby pomenoval svoj „osteň“ konkrétnejšie. Tí čo s ním žili, vedeli o čo sa jedná. A my? Môžeme sa v tomto slove nájsť sami.

 

 

Tým ostňom môže byť hocičo: choroba, vzhľad, hriech utajený pred ľuďmi, alebo skúsenosti a sklamanie. Môžu to byť vnútorné boje človeka o to, aby znova začal dôverovať iným, alebo výčitky, že nemôže zmeniť to, čo už zbabral. Môže to byť strach, neistota, hnev i viera vo vlastné názory bez Boha (lebo s Bohom, ktorého sme si vymaľovali podľa vlastných predstáv)

 

V každom prípade, je to – ako hovorí Pavol – satanov posol.

Niečo, čo nás vyrušuje.

Niečo, s čím si nevieme dať rady. Nad čím šomreme, pretože chceme, aby bolo všetko v našom živote tip – top.

Niečo čo chceme zakryť vlastnou múdrosťou, len preto, že je naše vnútorné „ja“ ponorené do strachu z budúcnosti.

Niečo, o čom nechceme rozprávať, lebo sa bojíme, že ak to povieme navonok, ľudia si z našich slabostí a ostňov spravia verejné tajomstvo...

Niečo... (doplňte si sami)

 

Existuje riešenie?

Samozrejme. Hneď niekoľko. Ako vravel istý jezuita: „My ľudia, sme také zázraky. Riešenie máme hneď po ruke.“ Či už však správne, alebo nie... O tom by sa dalo diskutovať. Ale aspoň takto v skratke.

 

Múdra obeť na úteku

Hoci sme vo vnútri naplnení hnevom, strachom – teda všeobecne – cítime bolesť z ostňa, rozhodneme sa pre útek.

Hľadáme pseudo prorokov, ktorí nám v „Božom mene“ tlmočia, že to čo bolí, to nie je náš problém.

Že sme len nejaké ovce, ktoré sme dovolili, aby nám iní ublížili.

Že konečne sme dospeli k múdrosti, k vlastnej spravodlivosti, uvedomili sme si svoju hodnotu a zastávame pravdu.

Sme obeťou svetovej veľmoci a o moci politikov, už ani nehovorím...

Sme jednoducho najmúdrejšie stvorenia tohto sveta. A nikomu nedovolíme, aby nami manipuloval...

 

Nuž toť: satanova politika – v plnej paráde. Egoizmus, na úkor iných. Presvedčenie, že osteň je niečo vonku a nie vo mne...

Ale uznávam, riešenie to naozaj je.

 

Bojovníci s ostňom

Mať „osteň“ je mimochodom viac menej normálna vec. Je to znak, že sme na ceste do večnosti.

Že nie sme anjeli, ktorých nič nebolí a ktorých sa nič nedotýka.

Je to dôkaz že sme ľudia, ktorí sa trápia a majú srdce.

Že sme tí, ktorí túžia po tom, aby ho dokázali aspoň ako tak niesť.

 

Mať osteň a vedieť si ho pomenovať je vlastne výsada.

Je to objav, že máme svoj vnútorný svet.

Je to presvedčenie, že aj keď budeme používať oplzlý slovník, protestovať, či nahodíme na seba nový image, vnútorná bolesť nezmizne. Možno sa na chvíľu stratí, ale on sa vráti (aj keď v inej podobe)

Je to istota, že ani dobré skutky, ani úsmev pre iných, ani infošky na sociálnych sieťach o tom, ako pomáhame iným (a v istom zmysle utekáme sami pred sebou) nám nepomôžu, pretože to bolestné a ostnaté je v nás. Každý z nás v istom čase príliš dôveroval a preto je zranený.

Bojovníci s ostňom prijímajú fakt, že majú svoj vnútorný ring. Miesto, kde sa bojuje o dušu. O dôveru a o vieru. O to, že Boh je stále s nami. A že v nás,  napriek tejto bolesti,  niečo nové tvorí. Je to miesto kde sa rodia skvelé veci... Aj keď často v našej beznádeji, tme a slabosti.

 

Sedenie na kôpke nešťastia

Osteň je tu. Vnímame ho a chceme ho nájsť v kope minulosti. Máme potrebu ho vytiahnuť ako ihlu z kopy sena, pretože si s ním nevieme dať rady.

Nevieme ho však presne nájsť. Ponárame sa od vôd paniky, hnevu a zúfalstva.

Aj vy sa pýtate: „Prečo sa to stalo práve mne? Prečo som stretol takýchto ľudí a nie iných?

chvíle, kedy si naozaj s vlastným „ostňom“ nevieme dať rady. Ovláda nás strach a panika. Prečo musím bojovať s týmto hriechom? Prečo som prišiel o prácu? Prečo ...

Je to neudržateľný stav. Dávame príležitosť ostňu, aby nás pri každej príležitosti „pichol“ a pripomenul nám, akí sme v skutočnosti nešťastní a zúfalí.

Treba vstať a ísť. Hľadať nové možnosti a príležitosti, ako si s danou situáciou poradiť.

Smerové tabule

Ak už vieme, že máme osteň. Ak už vieme, že nás bolí. A ak aspoň tušíme, že si s ním nedáme rady sami, máme niekoľko možností – smerových tabúľ

 

Tabuľa prvá:

Môžeme hľadať ospravedlnenia, že my vlastne za nič nemôžeme, že to je voči nám krutý svet (a možno aj Boh). Že sme sa narodili v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste.

 

Ale ak skončíme pod touto tabuľou, tak sa pýtajme, kde zastala naša viera. Či Boh nie je Pánom nášho života? Či s nami nemá plán? A ak veríme, že je stále s nami, skúsme sa na to pozrieť z druhej strany: Sme s ním aj my?

 

Tabuľa druhá: Cvengot v Božích ušiach

Modlime sa. Prosme Pána o otvorené oči. Aj Pavol v tomto dostal príučku.

Prosím Pána, aby mu vzal osteň, aby ten osteň odstúpil od neho.

Ale Boh mlčal. Neodpovedal mu. Akoby bol hluchý...

 

Každý z nás má zrejme skúsenosť s nevypočutou modlitbou. Niektorí si povieme: „Načo sa modliť, aj tak sa nič nezmení. Aj tak tá bolesť ostane. Aj tak mi Boh nepošle človeka, ktorý by ma vypočul, ktorý by so mnou prešiel kúsok cesty vnútorného života bez odsúdenia.“

 

To nie Boh je hluchý, ale my. Pretože sme si poplietli prosbu z modlitby Otče náš: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“ – a my by sme si priali, aby Boh chcel to, čo chceme my. Nemá to byť náhodou naopak?

 

Tabuľa tretia: Stena viery a závislosti

Ak existuje nejaká povolená závislosť – je to závislosť nášho „vnútorného človeka“ na Bohu.

Keď sa apoštol Pavol v zúfalstve z „ostňa“ modlil – a nie raz -  modlil sa najmenej tri razy, tak narazil na stenu viery.

Prišiel do bodu, kedy musel uznať, že sám si so svojim problémom značky „osteň“ neporadí. Môže nadávať, šomrať, hlásať svoju pravdu, ale nič mu to nepomôže... naopak. Prinesie to len príval strachu a hnevu...

Bol si istý, že toto nie je Božia cesta. A že jediný, kto ho môže ako tak postaviť na nohy je Boh.

Možno bol zo svojich vlastných riešení tak unavený, že mu neostávalo nič iné, iba sa započúvať do Ježišových slov:

„Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“

 

Nie je to len o Pavlovi. Je to aj o tebe aj o mne.

Osteň v nás ostáva

Bolí a pichá.

Ale Boh má s ním plán...

Pre niečo nám ho dal...

Nemá zmysel klamať samých seba a utekať pred ním.

Hľadať pseudoprorokov, ospravedlňovať sa...

A ukazovať prstom na vinníkov...

Aj s ostňom – satanovým poslom – sa má kráčať do neba.

 

A tak aj v tento čas...

Hovorím Pánovi o našich ostňoch...

Prosím o milosť... aby som vedela, čo mne i vám chce povedať....

Kam nás chce previesť....

Aby som videla cestu, ktorá nám pomôže mu nanovo dôverovať...

a zbaviť sa strachu....

 

Nepoznám síce celú pravdu,

ale viem...

že ak si pomenuješ „osteň“ Boh vstúpi nanovo do tvojho života.

... nadviaže s tebou vzťah dôvery...

... prevedie ťa cez bolesť a bude s tebou v čase smútku, tmy, strachu i obáv...

... a možno ti pošle človeka, ktorý sa ťa ujme aspoň na kúsok cesty...

... možno ti dá silu, aby si sa k tomu človeku doplazil sám.

....možno nájdeš silu pri čítaní knihy....

...možno vstúpi do tvojho života nevysvetliteľný pokoj v modlitbe

...a možno skončíš na terapii, kde pochopíš svoje človečenstvo....

 

Možno.

On je Boh.

A on si v každom čase hľadá cestu k nám – aby sme sa „nezbláznili“ a aby nás „satanov osteň“ nezničil.

 

Boh má tisíc spôsobov, ako do nás vliať milosť...

Stačí – ak nám bude stačiť. Ak nebudeme hľadať vlastnú pravdu....

 

Pavol to počul jasne: STAČÍ   TI   MOJA   MILOSŤ!!!

 

Naozaj nám stačí???

 

Ostne, ťažkosti a problémy sú potrebné...

Rovnako ako ostne na kaktusoch...

Čo z toho, že pichajú...

Že ich cítiť a to nielen pri presádzaní...

Hlavné je, čo sa stane potom.

Mimochodom, skúste sa dnes zahľadieť na rozkvitnutý kaktus...

 

Kým rozkvitol... prešiel si ostnatú cestu.... Rovnako ako my...

 

Požehnanú nedeľu. Nechcime byť dokonalí, buďme však Bohu dôverujúce Božie deti.

Veď viete čo nám stačí... Spoľahnime sa Otca.

 

 

 

 

 

 

 

Môj oheň

 

Občas sa trápim. Život nejde tak ako chcem. Riešim veci, ktoré nie sú v mojej moci. Nechám vojsť do srdca more urážok a v duchu si vravím: „Ako sa tento človek mohol takto ku mne správať, keď...“ Pokračujem vo svojich očakávaniach, no sú to len prázdne slová pôsobiace ako ozvena.... Som to jednoducho ja.

 

Aj vám sa stáva?

Aj vy máte chvíle, keď bojujete o nádej vo svojej duši? O olej, ktorý patrí do lampy, aby mohla svietiť?

Aj vy ste sklamaní z toho, že si ľudia o vás utierajú ústa krčmovým slovníkom a presviedčajú vás, že vlastne vás to má tešiť, lebo sa pred vami na nič nehrajú?

Aj vy máte dni, keď prechádza jeden kopanec za druhým a zdá sa vám, že olej v lampe nádeje, ktorý máte mať zapálený, pomaly zhasína?

Aj vy v duchu túžite po prítomnosti človeka, ktorý sa spýta: „Ako sa máš?“ alebo vás chytí za rameno a povie: „Neboj, spolu to zvládneme?“

Ak to však nepríde, máte „pocit“ a z času na čas vás to prevalcuje ako realita, že na vás nikomu nezáleží a že „olej nádeje“ sa vám úplne minul?

 

Nuž, aj takéto chvíle sú.

Práve vtedy sa sťahujeme do svojich ulít.

Mysliac si, že najlepšie riešenie je, ak nikomu nedovolíme, aby sa dotýkal našich životov a bolestí.

Prestáva nám záležať na „oleji nádeje“ a hoci vieme, že ho veľmi potrebujeme, ostávame stáť, a čakáme, že keď Ježiš príde a bude chcieť, aby sme mali lampy života duše rozsvietené, tak to nejako dopadne....

 

Aj to je jeden z ľudských postojov.

Čakať, že nám niekto podaruje olej nádeje do našej duše...  Že príde „princ na bielom koni“ a povie, neboj sa, ja ťa vysekám z tohto hriešneho sveta a ty pôjdeš na hostinu, ktorú ti pripravil Ženích...

Lenže to nejde tak ako by sme chceli. Ježiš v nedeľnom evanjeliu hovorí o pannách, ktoré si v poslednej chvíli chceli ísť olej kúpiť, ale na hostinu sa už vrátiť nestihli... Čakanie na spásu nie je výhrou ....

Výhrou je bojovať zo všetkých síl o olej nádeje. O olej lásky v našich dušiach. O trošku snahy, ktorá nás pohne, keď aj pre nás zaznie hlas: „Ženích prichádza! Vyjdite mu v ústrety!“

 

Teoreticky každý človek vie, čo má robiť. ako má získavať oheň pre lampu svojej duše.

Prakticky však sú chvíle, kedy prekonáva prekážky a aj tie mu prinesú len kvapky oleja.

Veď aj olej vzniká z bolesti z pučenia a mletia zŕn... z akéhosi odumierania samého seba.

Ono ísť za Ježišom na svadbu je jednoduché...

Ale mať vtedy pri sebe to čo potrebujeme,  to si vyžaduje námahu.

 

Možno aj vy chcete mať ružový život s Kristom. Život zázrakov. A nejako obchádzame tajomstvo kríža, krížovej cesty a trojdňovej posmrtnej tmy..

Nie, bez nej to nejde....

Ak chceme mať olej nádeje, potrebujeme milosť. Božiu milosť. Aby sme napriek našim vnútorným tmám, sklamaniam, depresiám, smútku, bolesti, mysleli na Toho, ktorý prichádza, na Ženícha, čo v jeden deň povie: „Poď a ostaň v mojom svetle.“

 

Sú dni jednoduchšie, i zložitejšie.

Smutnejšie i radostnejšie.

No ich cieľ je ten istý....

Zbierať olej do nádoby duše, ktorý pomôže zapáliť svetlo...

A to platí za každých okolností...

V prítomnosti ľudí z krčmovým slovníkom alebo egoistov...

Vždy....

Aj keď je to ťažké...

 

A tak sa v túto noc modlím a pozerám do plameňa zapálenej sviečky.

„Pane, daj aby svetlo mojej lampy nikdy nezhaslo. Daj mi odvahu aj napriek ťažkým skúsenostiam s ľuďmi, ponárať sa každý deň vždy znova a znova do služby. Nauč ma čerpať olej na tých správnych miestach a pomôž mi Pane, ak chceš, aby som bola svetlom pokoja, pokory a lásky pre iných. Amen. “

 

A možno že pocítite v sebe túžbu, aby ste zbierali olej nádeje spolu s inými, aby ste im načúvali aj napriek ich zraneniam a bolesti...

Je to jedno. Olej nádeje pre svoj život sa dá zbierať vždy a všade...

Dôležité je iné: Nájsť spôsob, akým to máme robiť....

 

PS: Pamätajte. Sú okolo nás ľudia, ktorí sú zlomení bolesťou, hoci na tvárach nosia úsmev. Čo tak sa ich spýtať: „Ako sa máš,“ a počkať si aj na odpoveď....

 

Múdre panny mali toľko oleja, koľko potrebovali.

Nebol odmeraný...

Preto ho zbierajme najviac, ako môžeme....

A to aj cez pomoc iným...

Nemusí ísť o veľké veci, niekedy naozaj stačí málo.

 

 

 

 

 

 

Bez – kalendárni svätí

 

Na tvoj hrob padajú listy. Nie také, na ktoré sa dá písať. Iba obyčajné zo stromu.

No napriek tomu, ma pohľad na ne privádza k listom z papiera. Veď nimi sa to všetko začalo

Máme ich odložené. Teda mamina, a z času na čas, si ich číta, aby si....

 

Aby si pripomenula tvoju lásku. Tvoju snahu napísať jej čo najviac.

No a čo, že si písal z chybami, a že vybrané slová neboli tvojou silnou stránkou. Na tom vôbec nezáleží. Záleží na inom. Na tvojich snoch, ktoré sa časom stali skutočnosťou. I na tom, že si sa o ne delil, plánoval budúcnosť, ktorá nemohla byť bez mamy.

 

No dobre, doplním to. Nemohla byť ani bezo mňa.

V jednom liste si písal, že raz budete mať malé dievčatko a budete ho volať Marceluška. Asi si mal v tú chvíľu dar proroctva, len si nenapísal, že tá Marceluška raz vyrastie a bude tu o tebe vyzrádzať to, čo malo ostať skryté.

 

Ale teraz je to už jedno. Si tam hore a ja viem, že mi nemôžeš dať po prstoch.

Si na mieste, kde láska chápe.

Láska miluje a dodáva silu.

Silu na každý deň.

 

A ako to robí?

Odkedy si odišiel, a len my dvaja vieme, čo sa dialo pred tým, sa v mojom živote veľa zmenilo.

Stihli sme si povedať všetko. Prosiť o odpustenie, modliť sa a ešte aj žartovať. Bolo to vtedy, keď si mi tvrdil, že „kladu hore pre teba ešte neotvorili, ale že už sa to blíži.“ Neviem, či sa na to dá zabudnúť...

Tvoj pohľad medzi nebom a zemou mám stále pred očami. Ako veľmi duša túži odísť, a ako sa bojí stratiť svoju istotu v tele.

 

A predsa prišiel tvoj deň „D“. Boli sme spolu len chvíľku. Vnímal si náš príchod. A modlili sme sa... Tvojimi slovami... Bola to modlitba svätého Bernarda, a bolo v nej asi toto: Panna Mária, keď budem odchádzať, a bude to musieť byť bez ľudí, ty buď so mnou.

Koľko rokov si opakoval tieto slová? Najmenej šesť. Odkedy sa ti po mozgovej príhode vrátila reč. Denno denne. S ružencom v ruke. ... Oplatilo sa.

 

Na pohrebe mi niekto do ruky dal knihu. Myslím že sa volala: Pohľad na duše z očistca. Prvé na čo som sa pozrela, či má cirkevné schválenie – mala.

A to druhé? Zrak mi padol na odstavec, v ktorom sa písalo, že po prvom vatikánskom koncile, mimochodom bol to deň tvojho odchodu do večnosti, cirkev slávila sviatok, kedy Panna Mária odprevádzala duše z očistca do neba.

 

V tej chvíli mi to bolo jasné...

 

Síce si odišiel, ale iba zo svojho tela.

 Iné sa nezmenilo.

Odvtedy sa rozprávame inak.

 Dohovárame sa a ja viem, že tam hore mi „vybavuješ kšefty.“

Také obyčajné. Dalo by sa povedať, že aj nekresťanské.

Napríklad pri mojej neobľúbenej činnosti s názvom parkovanie. Zapištím, prevrátim oči a zaskučím: „Ocííí, prosím!“ a v tom sa ukáže predo mnou voľné miesto, alebo nejaký šofér sa práve v tej chvíli rozhodne vyparkovať. O tejto tvojej schopnosti sa presvedčili neraz aj moji spolujazdci a dýchali z hlboka tiež.

 

Pred niekoľkými týždňami si však podal originálny výkon.

Bola som zúfalá. Mala som nájsť v cudzom meste tlačiareň, v ktorej som nikdy nebola a v ktorej sa pracovná doba končila o dvadsať minút.

Cesta do toho mesta mi tiež niečo trvala. Navigácia vypovedala službu. Ľudia, ktorých som prosila, aby šli so mnou, nemali čas. S hnevom som nasadla do auta a vyrazila do terénu.

Celú cestu som ti, tati, pílila uši. Najskôr že na všetko som sama. Potom, že keby aspoň si spojazdnil navigáciu a potom?

Potom som to vzdala. Veď vieš, moje slzy.

Je to ten môj stav, keď jazdím a nič neriešim. Vchádzam do ulíc, ktoré vidím prvý raz v živote. Točím volantom do prava a potom zasa do ľava. Také tipos – bingo.

 

A vtedy sa to stalo. Vo chvíli, keď som to chcela vzdať, som akoby počula hlas: „teraz vpravo.“ Zahla som. A objavila som sa tam, kde som mala byť.

Rozosmiala som sa. Aj keď ťa nevidím, aj keď sa bojím, aj keď občas frflem, ty si so mnou. Chápeš, nesúdiš, miluješ a rozdávaš lásku. Si jednoducho ocko....

 

Nie neboj, nebudem prezrádzať ďalšie tvoje nebeské čísla. Nechám si ich pre seba.

 

Len, som ti chcela napísať a podeliť sa o tvoju lásku. Vlastne dnes začíname sláviť tvoj sviatok: Všetkých svätých. Teda nielen teba a preto...

...prosím pozdrav tam hore babky a dedkov, a samoška že aj tých, ktorých si nepamätám. A  nezabudni na Mirka (ani toho od nás z dediny, ani z Ilavy) a ešte tety a ujov...

Veď ty vieš.

 

Želať vám tam hore dobro, milí moji svätí,  v dnešnú noc, nemá zmysel.

To už máte. A nenachádzam v ľudskej reči niečo, čo by ste nemali.

 

A tak želám sebe i všetkým ľuďom na zemi, aby mali odvahu myslieť na svojich „svätých“, aby si spomínali na všetko, čo s nimi prežili, a aby ich prosili o príhovor. A možno im aj napísali listy.

 

Nie hroby sú dôležité. Ale test z lásky. A tým si naši zosnulí prešli. A ako hovorí Božie slovo dnešnej nedele: umyli sa v Baránkovej krvi. Prijali do svojho osláveného tela, Ježišovu krv.

 

Čo je dôležité?

Naše otvorené srdcia. Aby sme im dovolili prihovárať sa za nás a prihovárať sa k nám.

Možno to bude bolieť, lebo strata bolí. Možno to nebude jednoduché a nebude to bez sĺz.

Nevadí.

To všetko patrí k testu z lásky.

 

Píšem o tebe ocko, lebo mi chýbaš, ale to už vieš.

A píšem pre teba: Vlastička a Miňko, ktorí ste stratili dve deti, pre teba Peter, Janka, Ľubočka, pretože vám odišla tam hore mamina, pre vás decká v škole, ktoré chodíte za svojimi rodičmi na cintorín... pre vás, ktorí ste stratili v tomto čase priateľov a blízkych.... pre každého, kto mal v pláne ísť zapáliť sviečku na cintorín, no pre dobro všetkých by tam ísť nemal. ..

 

Ono, život sa na zemi nekončí.

Život sa v poslednú chvíľu na zemi, len zmení.

A bolesť a smútok k tejto zmene patria.

Treba nimi prejsť. A otvoriť sa pre novú nádej.

Príde deň, keď tí, ktorí nám tak chýbajú, budú zasa s nami.

Možno bez slov, iste bez sĺz, a ponorení v láske.

 

Nájdite v dnešné dni svojich svätých, ktorí nie sú v kalendári. A prihovorte sa im. Oplatí sa to.

 

Môžete im napísať aj listy, alebo nájsť tie, ktoré oni písali vám...

Požehnaný čas so všetkými svätými a zvlášť s tými vašimi.

 

 

 

 

 

Boh, ktorý nás z času na čas „vystraší.“

 

S Božím Slovom máme dohodu. Občas sa v ňom „rýpem“ a ono mi to vracia. „Rýpe“ do mňa, usvedčuje, potešuje ale aj pomáha vydržať. V posledných mesiacoch je Biblia mojom priateľkou, a zdá sa mi, že vie o mne všetko. A nielen o mne... ale môžem spokojne povedať, že vie všetko o nás.

Napríklad toto:

 

Keby apoštoli tušili čo sa bude diať, ak zanechajú siete a povedia Ježišovi „áno,“ myslím, že by si to dobre rozmysleli.

No našťastie ich túžba po Mesiášovi a po slobode v nich zvíťazila a tak nič neriešili a opustili všetko. A zo začiatku im naozaj bolo super. Videli zázraky, ba dokonca aj to, ako Ježiš odvrával farizejom a zákonníkom. Zvíťazil nad nimi a pomenoval ich hlavný problém. Jednoducho Ježiš bol niečo ako „Jednička.“

 

Postupne si zvykli si na modlitby, ktoré prednášal. Bolo pre nich samozrejmosťou, keď rozprával o Bohu ako o Otcovi, keď im vysvetľoval podobenstvá a Slovo Zákona.

 

Boli spokojní a hrdí sami na seba. Dúfali, že sa stane to, čo už dávno pred tým mali jasné. Príde Mesiáš. Konečne nastolí kráľovstvo a vymaní ich s pod nadvlády Rimanov. A oni budú toho svedkami. Práve oni. Oni mu budú pomáhať, keď bude robiť poriadky s Rimanmi a Ježiš sa im za to isto iste poďakuje a čo bolo pre nich hlavné – dá im dôležité miesto v jeho novom kráľovstve.

 

Aspoň si to tak mysleli. Veď si to zaslúžia. Zriekli sa predsa rodiny, domu a mnohého iného. Idú proti prúdu. Nasledujú potulného učiteľa a hltajú jeho slovo, ako najviac dokážu.

Robia všetko, čo treba. Tak prečo by im nemal dať odmenu?

 

Lenže Ježišova odmena je iná, ako tá, čo sa skrýva v predstavách učeníkov. Je ustráchaná a boľavá...

V jeden večer ich nechal samých. Nech sa plavia. Nech prejdú cestou, ktorou spolu s nimi prechádzal mnoho krát. Z jednej strany jazera na druhú. O neho nech sa nestarajú, On už niečo vymyslí. Len nech ho poslúchnu.

 

Ježišova požiadavka pre nich nebola ničím nezvyčajným. A tak nastúpili do loďky. Veď čože sa im môže stať? Poznajú hĺbku jazera, vyznajú sa v poryvoch vody, veď všetko je tak ako to má byť. Až...

.... Až na tú mátohu, ktorá sa pred nimi v noci zjavila. Kráčala po vode. Nepotopila sa. A čo bolo najhoršie, namierila si to práve k nim.

 

Táto situácia nikomu z učeníkov nenapadla ani v najhoršom sne. Možno sa chvíľu každý nehybne pozeral na ten prízrak. Nemali odvahu pohnúť ani veslom. To čo videlo ich naplnilo strachom, ktorý ich paralyzoval. Na jazyk sa im vydralo len jedno slovo: „Mátoha.“

 

Keď už ich adrenalín a strach dosiahol maximum, mátoha menom Ježiš prehovorila.

Ba viac. Dovolila Petrovi, aby vystúpil z loďky. Aby prešiel niekoľko krokov bližšie k nej. Aby v tom, koho sa ešte pred chvíľou bál, spoznal Spasiteľa a Mesiáša.

 

Kým sa naňho pozeral, bolo všetko v poriadku. Krok za krokom sa posúval pred. No len čo pozrel okolo a videl búriace sa vlny, začal sa topiť a volať o pomoc.

 

Našťastie, Mátoha – v tej chvíli už očami učeníkov videná ako Ježiš, mu podala ruku a on sa jej chytil. Bol zachránený.

 

To bola odmena... jedna z najväčších odmien, ktorú dal Ježiš najbližším. V jednej chvíli im vzal to na čo boli zvyknutí. Vzal im istotu ich viery. Premenil sa pred nimi tak, že ho nepoznali a pozerali sa naňho očami strachu, ako na mátohu.

A potom? Ich naučil kráčať po vode. Dal im poznanie, že ak pôjdu za ním v akýchkoľvek podmienkach, on bude s nimi. Stačí len jedno. Nestratiť ho zo zorného uhla pohľadu.

 

Ježiš nás nemusí vždy učiť v podobenstvách, nemusí v našej prítomnosti robiť zázraky. Občas nás potrebuje vystrašiť! Zatriasť našou vierou, stereotypom, presvedčením, že ho poznáme.

 

A to robí práve teraz

Aj my sme si zvykli

... na sväté omše

... na spovede

...na prijímanie

... na adorácie

... na modlitby.

Aj my sme si z času na čas hovorili, že Ježiš je s nami spokojný. Že keď príde a my budeme odchádzať z tohto sveta, tak nás pochváli, lebo sme zachovávali jeho zákon, jeho prikázania i cirkevné nariadenia. A dostali sme sa do štádia, kedy sme presvedčili samých seba, že nemusíme meniť našu vieru, že nemusíme v nej „rásť“, lebo sme už „vyrástli.“.

Rovnako ako si aj kňazi zvykli, že to čo robia, je to správne...

 

A zrazu sa to na nás zosypalo. Naplnil nás strach... akási Mátoha... akési obavy z nepoznaného... Akýsi odpor.... Neposlušnosť voči rozhodnutiu biskupov... šomranie na miestach, kde by sme mali povzbudzovať.

 

No pozor!

Ježiš neodišiel. Ostal a je tu. Ukazuje nám iný a nový spôsob prežívania viery... Bez stereotypu. S novou výzvou, aby sme ho nasledovali, aby sme sa ho pýtali, čo od nás chce. Aby sme ho poznávali... Nanovo a ešte hlbšie.

 

Myslím, že Peter nikdy nezabudol na chvíľu, keď sa začal topiť, ani na to ako machroval a povedal Ježišovi: „Pane ak si to ty, rozkáž mi, aby som k tebe prišiel po vode...“ A to z jednoduchého dôvodu. V tej chvíli na vlastnej koži zakúsil, že Ježiš má na každý problém riešenie. Stačí, ak mu my – topiaci sa – podáme ruku.

Čo na tom, že voda pod nami je hlboká? Studená? Nepoznaná? Že je všetko zamotané? Že média si píšu, čo sa im páči.

To nie je podstatné. Podstatné je iné. Podať ruku Ježišovi. A hľadať ho...

Teraz...

... pri čítaní Písma....

... pri četovaní s priateľmi....

...pri modlitbe pred ikonou, alebo sochou Panny Márie...

...pri čítaní knihy...

... pri písaní si denníka...

...pri povzbudzovaní....

 

Ono tá „Mátoha“ v podobe Covid-19, nás mohla vyplašiť, aj učeníkov vyplašila.

No potom prišiel čas, keď v nej spoznali Božiu cestu pre svoj život.

A aká je?

Jednoduchá: Povzbudzujme sa navzájom a pomáhajme si žiť vzťahy s upretým pohľadom na Ježiša, ktorý nie je trochár, ale dáva z plnosti. Stačí, ak tú plnosť chceme prijať. Hoci aj na rozbúrenom mori bez istoty, že sa život vráti do starých koľají.

 

PS. Buďme vynaliezaví v láske.