SklamAnie a Betty

Betty má niečo po štyridsiatke. Pomáha kde môže a snaží sa neustále sa vzdelávať.

Má za sebou všeličo. Nedôveruje ľuďom, pretože, ako sama hovorí „sa to neoplatí.“ Vo vzťahoch je opatrná. A viac menej, si vyberá tých, ktorým o sebe niečo „vyzradí.“ Je predsa jednoduchšie uzatvoriť sa do svojej ulity, ako ísť s kožou na trh.

Už dávnejšie urobila rozhodnutia, ktoré jej pomôžu – aspoň to tak tvrdí – „prežiť“ a nestrácať energiu. Čo na tom, že ju v istom zmysle robia navonok tvrdú. Boh vie, čo sa odohráva vo vnútri jej bytosti a vidí aj jej prebdené noci.

Je žena a tak sa za tie roky naučila ovládať svoj „cyklus“ – ako hovorí: veselé i smutné dni, ale ja tie, keď si sto krát za deň opakuje: „Nerieš – tvoje hormóny ti bránia pozerať sa na svet normálnymi očami.“

Snaží sa byť ľudská a čo je „najhoršie“ (pri tom by to malo byť najnormálnejšie) – to isté očakáva od iných.

Dnes sme sa stretli... Len tak, pri prechádzke so psom.

Najskôr na mňa zazerala, ale potom sa prihovorila. Vraj sa chce porozprávať o cirkvi, farnosti a tak..., že by už bolo treba zmenu... že čo ten biskup to nevidí....

Jednoducho mala svoj „nemornálny – hormonálne rozbitý deň“.

Počúvala som...

 Jedna historka, za druhou.

Chcela byť dobrá ako maslo na chlieb, ale zrazu zistila, že za svoju ochotu dostala len výsmech a ponižovanie.

Že láska a dobro nie sú tam, kde by ich očakávala a dokonca, ani v srdci tých, ktorí sa nazývajú „Božími služobníkmi.“

Bola vyvedená z miery, keď spoznala, že kňaz, ktorý hlása Božie slovo, je „mimo.“ A že si jeho kázne, číta deň vopred na internete. To je naozaj taký lenivý, že si ich nedokáže napísať sám?

Bola presvedčená, že  všetko, čo dáva a túži dávať pre iných, sa akosi stráca.... v nenávratne.

Bolo mi jasné, že sa pred mojimi očami odohráva scéna s názvom „Sklamanie.“

Chápala som ju, veď koho tento „fenomén dnešnej doby“ obchádza?

Neraz nad tým premýšľam a tak som sa s ňou podelila s tým na čo som prišla:

Po prvé: Máme právo byť sklamaní

a po druhé, sme povolaní, aby sme objavili, čo všetko toto slovo v sebe skrýva:

S –klamanie

Sk -  la(á)manie

Sklama – nie

Prechádzať sklamaním – či klamaním – znamená lámať svoje predstavy o niekom, či o niečom.

Je to výzva na zamyslenie, v ktorej oblasti života máme povedať „áno“ a ktorej „nie.“

Je to objav, kde zrazu vidíme, že sú miesta, udalosti a možno aj služba, kde musíme a máme odstúpiť, lebo ich už obsadili iní...

Sklamanie bolí.

Ale je potrebné. Odhaľuje vám hĺbku vzťahov.

Dáva odpoveď na otázky, či sú ľudia, ktorým dôverujene skutoční priatelia, alebo si vláčia so sebou tiché a skryté „pseudo.“

Dokonca sklamanie môže dať odpoveď aj na to, či Boží služobník je iba právoplatne vysvätený kňaz, alebo muž milujúci Boha a túžiaci v pokore a v pravde šíriť Božie kráľovstvo...

Betty počúvala. A bola vďačná. Nepočula kázeň...

To sme len spolu hľadali odpovede na „sklamanie“ i na to, čo s ním robiť, keď príde.

A viete čo jej pomohlo?

Že som jej ja „cirkevne habitová“ povedala, že:

....neverím kňazom, ale Bohu...

... že lámanie /sklamanie/ sa nevyhýba ani mne...

... že aj ja s ním bojujem a učím sa, odchádzať z miest a služieb, kde ma iní nahradili...

... že to robím pomaly, postupne, v tichu a v modlitbe, aby mi Boh ukázal, novú cestu...

... že aj dnes som sa „sklamala“ a že to nesiem vo svojom srdci a vôbec ma to neteší, pretože to bolí.... a jedinou nádejou pre mňa je, že to nie je koniec....

Betty si vydýchla.... Pochopila, že aj o tomto je život.

Že nás sklamú len tí, od ktorých niečo očakávame.

Možno chceme vo farnosti pomáhať, ale sú situácie, kedy to nejde...

No Boh na nás ani vtedy nezabúda...

Má pre nás pripravené niečo iné.

Nedajme sa zlomiť. Premôcť smútkom, rezignáciou a vnútornou bolesťou...

Boh nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí...

No zachrániť nás môže len vtedy, ak sa neuzatvoríme do seba...

Som rada, že mám psa a môžem s ním chodiť von.

Prevetrám si hlavu...

Popremýšľam.

Občas dovolím môjmu srdcu, aby sa „vzbúrilo“.

Je to čas, kedy hovorím s ľuďmi... ale i s Bohom.

O sklamaných deťoch, ktoré to už so svojimi rodičmi vzdali. Ktoré nosia na ušiach slúchadlá, keď sa mama háda s otcom a presviedčajú sami seba, že to nie je pravda, že je u nich doma všetko OK.

Hovorím s Ním o mamách, ktoré robia veľa iných vecí, no pritom zabúdajú na svoje ratolesti.

Spomínam si aj na otcov, ktorí utekajú z rodín nielen za prácou, ale aj za inými ženami...

Pokecáme aj o farnosti, o kňazoch, o tom čo sa deje... A prosím o pokoru.

O to, aby som mala odvahu čakať dobré len od Boha a nie od ľudí...

Ak je niečo, čo potrebujem v sebe zlomiť, nech to urobí...

A nech je moje srdce také, aké má byť...

Veď za svoj život i za to, aký má vzťah s Bohom, je človek zodpovedný sám....

Snáď som vás  nesklamala...

A ak áno – tak možno len preto, že ste čakali odo mňa niečo iné...

Nuž je čas, aby ste začali čakať všetko – od Boha J