Pre Magdalény, Magdalénky, Lenky a pre teba....

Dnes je ten veľký deň, kedy  môžeme závidieť prostitútkam – teda jednej – menom Magdaléna. Žene, ktorá žije v každom z nás. Žene, ktorá túžila po láske a nech sa snažila ako najlepšie vedela, podarilo sa jej šliapnuť skoro vždy vedľa.

Nik s ňou nebol spokojný. Vyčítali jej, že je nemravnica, že sa môže hanbiť, keď zvádza mužov. Napomínali ju, aby začala robiť veci inak a dávali jej aj jasné pravidlá – chceli ju totiž pretvoriť na svoj obraz.

Dnes som to zažila tiež. To pretváranie. Že by som mohla robiť veci takto a takto... že by som sa mala radšej venovať tomu a tomu a nie tomu, čo práve robím... a bolo to také intenzívne, že som sama seba na chvíľu presvedčila, že asi naozaj by som mala ísť inou cestou a urobiť niečo preto, aby boli iní so mnou spokojní.

A vtedy sa vkradla do môjho srdca otázka: Prečo to robím? Mám silu to robiť inak? Zastavila som sa? Alebo v túžbe po tom, aby stále viac a viac milovala (ľudí a ) Boha, to mám robiť inak?

A dala som si odpoveď: Robím tak, ako sa to má robiť v mojom originálnom životnom príbehu. Pomáham tak, ako sa má pomáhať v mojom – nikdy neopakujúcom sa živote. Som tu a teraz, so svojim srdcom, ktoré je prítomné a zodpovedné za aktuálne rozhodnutia dnešného dňa. Som v boji... o tú pravú lásku.

... a znova ma akosi začala učiť tá prostitútka z evanjelia. Či nebola na tom tak isto? Či nebojovala aj ona o naplnenie svojho vnútra? Či nevchádzala večer k mužovi (možno aj s modlitbou na perách), v nádeji, že on je ten pravý a že ju urobí šťastnou?

Aké hlboké bolo jej sklamanie, keď sa ráno prebudila s niekoľkými drobnými a sama? Ako ťažko sa jej vstávalo, keď za dverami domu na ňu ľudia pokrikovali, že je pobehlica... a že si zaslúži, aby bola ukameňovaná?

Myslím, že mala depresiu ako vyšitú. Lavírovala medzi zúfalstvom a nádejou, že ďalší v poradí prichádzajúci v prítmí bude ten pravý, ten, ktorý do jej života prinesie lásku... Nebol.

... Magdaléna bola žena plná nálepiek. Niečo ako jasný prípad zrelý pre peklo...

A to len z jediného dôvodu... lásku hľadala u ľudí... Počúvala, čo od nej chcú a bolo jej zle z toho, že nedokáže naplniť požiadavky vtedajších Židov...

Dialo sa v nej niečo ako vyhlásenie rozsudku: „Žena, ktorá nie je na nič súca.“ Nestretávajte sa s ňou, lebo vás zvedie... aj deťom povedzte, aby ju na ulici  nepozdravili, lebo ich naučí iba to, čo sa nemá ....

...A zrazu tu máme Magdalénu – ženu ponorenú do samoty a hriechu – ktorá trpí. Hoci navonok sa snaží nosiť krásne šaty a používať drahé voňavé oleje.... A predsa trpí...

A jej jedinou výhrou je, že neprestáva túžiť po láske. Že ju hľadá. Že sa pýta na pravú lásku.

Jediný problém v živote je, keď presvedčíme sami seba, že poznáme pravú Lásku. Že ju vlastníme. Že sa jej dotýkame, že máme právo a povinnosť jej učiť aj iných....

To sa našťastie o Magdaléne, prostitútke nedá povedať... Ona hľadala a nezatvárala sa pred inými. Nežila dvojaký život. Netvárila sa, že má skvelú rodinu... Nie... žila ako slabá prostitútka, ako niekto, koho všetci súdia... – ani po mnohých zraňujúcich slovách, či skutkoch – si nezatvorila svoje srdce....

Aký rozdiel – ak nám niekto ublíži – riešenie máme hneď po ruke... „Už mu nič nepoviem.“ „Nezaslúži si to.“ „Stratil akúkoľvek moju dôveru.“ „Hauk. Stačí. Nenechám si zo seba robiť handru.“

A nech si vraví kto chce, čo chce Mária Magdaléna bola handrou, túžiacou po láske... a to ju zachránilo.

            Možno Ježiša počúvala odniekiaľ spoza stromu a jeho slová si získali jej dušu... Priznala si pravdu o sebe. Je hriešnica. Je  prostitútka. Je..... ale aj tak chce prísť do neba.... A tak za Ježišom zašla. ....

Nevyznávala mu hriechy... len plakala a počula ako mnohí iní: „Veľa sa ti odpúšťa, lebo veľa miluješ...“

A o tom to je.... O Magdaléne v nás....

O tom, že môžeme milión krát padnúť na ústa, keď hľadáme lásku a pochopenie u ľudí...

Ale ani to nie je dôvod, aby sme hrali divadielko a tvárili sa, že sme lepší, než v skutočnosti sme...

Aj my sa spoliehame na mienku, či pomoc ľudí... rovnako ako ona... aj my zažívame chvíle „ranného precitnutia“ a vidíme, len pár drobných mincí – ako odplatu za to, že sme obetovali všetko...

Nuž je to tak... to nezmeníme...

To, čo môžeme zmeniť je, že sa neuzatvoríme pred tými, ktorí nám ublížili...

To, čo môžeme zmeniť je, že prídeme za Ježišom a povieme mu o všetkom.... a hlavne od neho neodídeme, ale počkáme, kým sa nás dotkne a objíme nás....

Aj o tom je dnešný deň.

Ak hľadáte Pána a jeho Lásku – verte, ľudia, ktorých stretávate a o ktorých vravíte, že sú vaši blízki – s vami prejdu len kúsok cesty k tej pravej Láske. Potom príde samota a sklamanie.... A to len preto, že to stretnutie FACE TOO FACE sa dá absolvovať len vo dvojici....

.. Prajem vám i sebe, aby sa nám veľa odpustilo (veď nie sme anjeli)... a to len z jedného dôvodu – len preto, že stále viac a viac ĽÚBIME TOU PRAVOU LÁSKOU