Aj dnes som stretla ľudí.

Aj v dnešný večer si nesiem v srdci ich radosť i bolesť; nezáujem i pochybnosti; smútok i strach; chaos i beznádej.... a dávam to Bohu. „Ty vieš, že to môžeš premeniť na to, aby to bolo fajn,“ vysvetľujem mu a prosím Ho, aby sa dotkol všetkých, hoci len tak „náhodne“ prešli popri mne. A aby v modlitbe, ako sa hovorí, reč nestála, pripomeniem mu niektoré konkrétne mená a ľudské príbehy, do ktorých som sa zaplietla.

„Bože, vieš na prvý pohľad som predpokladala, že sú minimálne v takej pohode-nepohode, ako ja... Až potom, neskôr som za ich úsmevom, zbadala smútok. Za ich nadutosťou, strach, že ak nebudú navonok silní, odhalí sa ich prázdnota.... Za ich „nechce sa mi,“ – slovo „nevládzem.““

Žasnem. Každý ten človiečik má iný príbeh – inú minulosť, prítomnosť i budúcnosť. A ja sa môžem pozerať na jeho cestu, ktorá je neporovnateľná s tou mojou.

Neviem, ako by som zvládala životné situácie a „kopce“ iných....

To čo je pre mňa samozrejmé, je pre nich nesplniteľná túžba...

To čo ja zvládam „ľavou zadnou“, môžu byť pre niekoho nezdolateľné „Himaláje.“

„Bože, čo s tým?“ Hneď sa mi objavujú v hlave riešenia. A nie jedno.

Môžem sa pohoršovať, že „dotyčný“ má naviac.... a nevyužíva svoje talenty.

Že je – ako sa hovorí v rozprávke – „neokrôchaný“ a drzý...

Alebo môžem povedať: „Pane, som tu. Ak chceš, aby som s ním prešla kúsok cesty...  Som tu. Ak chceš, aby som poznala jeho príbeh... Som tu... Použi si ma... a mysli na to, že ani ja nie som dokonalé Ferrari, ale len obyčajný hriešnik, šplhajúci sa na svoje „Himaláje“.“

Je to na mne....

Dnes som stretal dieťa. Zmätené. Stojace pred končiarmi vlastných „Himalájí“ života. Hnevalo sa a plakalo... Naučilo sa „tajne“ nenávidieť. Navonok sa hrá na dobré, ale samo uverilo, že je – podľa dospelákov – „sprosté“ a „na nič súce.“ A tak sa vzdáva.... Nevládze bojovať o zmysel „detského bytia.“

Ono samo nemôže za to, že sa dostalo do situácie, v akej je a čo je to „naj“, ani len netuší, ako zdolať výstup na svoje „Himaláje.“

Nie je pri ňom nik, kto by s ním vykročil na cestu hore kopcom...

nik, kto by s ním trávil čas,

nik....

Ale sudcov a mávačov typu: „Jednoducho je také“ ... je milión.

Keď som sa s ním stretla po prvý krát, pamätám si jeho vyplašené očká.... Boli zvedavé. Dnes už nie sú. Za smútkom je v nich prázdno. Ale verím, že aj on je v Božích rukách a dobrý Boh sa môže dotknúť jeho srdca -  a možno aj cez nás dospelákov.

Môj otec bol múdry. Pripomínal mi, aby som sa pri jazde autom pozerala dopredu i do späťáku. A v podstate to isté mi šepká Boh....

Nie v aute... ale na ľudských cestách života.

Pri pohľade  „vpred“ stretávam ľudí s ich príbehom.

S ich možnosťami. S ich nastavením chápania či darovania lásky.... 

S ich vnútornými zraneniami.... s ich plnosťou času.

Majú niečo za sebou, a určite nie to isté, ako ja.

Nemusím ich za to „tlačiť“ do zeme a tĺcť im po „hlave“ kladivom odsúdenia.

Stačí, ak im budem načúvať....

Pri spomienke na vlastné „Himaláje“, a na to, ako ťažko sa na nevystupovalo,

ich môžem sprevádzať na ceste do ich vlastného kopca...

V tichu, v modlitbe, či v pochvale... alebo v skutku.

Nemusím pozerať na bilboardy – ktoré mi pripomínajú, čo mám robiť, a čo si kúpiť, aby som bola „in“.

Nie! To je len vonkajšia krása, ktorá odíde. No to čo ostane, je dobro v mojej duši. A to je podstatné....

Božie diela dozrievajú v tôni kríža... v prekonávaní Himalájí... v sprevádzaní iných na ceste života.... v dôvere v sprevádzateľov....

Tak mi Pán Boh pomáhaj....