Je načase zrušiť „manželskú povinnosť“

Zákon má odstrániť akúkoľvek predstavu a nárok sexuálnej povinnosti v manželstve. Na prvý pohľad ide o ochranu pred sexuálnym násilím. V skutočnosti však ide o ďalší krok v kultúrnej a právnej premene toho, čím manželstvo je. A nejde len o Francúzsko. Na riziká s tým spojené sa pozrieme v tomto blogu.

O čo ide?

Čo presne návrh požaduje? Zapísať do zákona vetu, že spoločenstvo života „nezakladá žiadnu povinnosť manželov mať sexuálne vzťahy.“ Národné zhromaždenie ho schválilo koncom januára tohto roku, Senát ho prijal 9. apríla 2026 pomerom 209 hlasov za a 2 proti, pričom 122 senátorov sa zdržalo (a 15 chýbalo). Po senátnych úpravách sa text vrátil späť do Národného zhromaždenia. Ešte nie je ruka v rukáve, ale vzhľadom na poslaneckú podporu z rôznych strán a absenciu opozície predkladatelia dúfajú v jeho schválenie pred letom 2026.

A teda - ak zákon prejde v súčasnej podobe – a vy by ste sa chceli vo Francúzsku zosobášiť, je celkom možné, že hoci ste vstupovali do manželstva aj s vidinou pravidelného intímneho spolunažívania (vy nehanebná domýšľavá zver!), nebude vylúčené, že ste akurát vstúpili do celibátu. Všetko bude závisieť od veľkorysosti vašej druhej polovičky. Ak sa tá rozhodne, že s vami nikdy nebude mať sex, nemôžete s tým nič urobiť.

Aby ste na to v tej svojej temnej patriarchálno-stredovekej gebuli nezabudli, povinne vás na to upozorní aj oddávajúci starosta počas svadobného obradu - v tej najpríhodnejšej chvíli vám plesne medzi oči vetu, ktorá sa prijatím návrhu automaticky stane súčasťou každého civilného sobáša vo Francúzsku: „Toto spoločenstvo života nezakladá pre manželov žiadnu povinnosť mať sexuálne vzťahy.“

Lepšie školenie o bezpečnosti práce počas jedného z vašich najkrajších dní v živote ste si ťažko mohli predstaviť. V danom momente by možno aj galský kohút na veži radnice od hanby radšej zniesol vajce. A na rozdiel od niektorých zákonodarcov – tento kohút aspoň vie, kde je sever.

Sexuálne násilie v manželstvách je vážna vec

Hovoríte si - no a? Veď hádam tu nikto nechce spochybňovať, že sex v manželstve musí byť vždy dobrovoľný a so súhlasom!

Samozrejme, o tom niet pochýb. A aby sme sa vyhli predbežným a celkom neopodstatneným odsúdeniam zo strany čitateľa - treba hneď na začiatku povedať, že sexuálne násilie nie je ničím ospravedlniteľné. Nikdy nie je prípustné a musí byť potrestané.

Manželská intimita má byť vždy vzájomným slobodným rozhodnutím. Autorke textu sa veľmi prieči aj prax, keď žena mužovi vyhovie len zo strachu pred následným terorom, ktorý by po odmietnutí „manželskej povinnosti“ nastal. To nech sme si úplne na istom.

Hlavná predkladateľka návrhu, Marie-Charlotte Garinová, sa venuje obetiam sexuálneho násilia, a preto je na túto oblasť obzvlášť citlivá. Stretla sa s reálnym utrpením žien, ktoré je potrebné chrániť. Historicky totiž existovali situácie, kde manželky nemali možnosť odmietnuť sex a sexuálne násilie v manželstve nebolo trestné. Dôležitosť tejto témy teda nikto nerozporuje.

Problém je s navrhovaným riešením, na aké sa podujali francúzski poslanci - z právneho rámca manželstva odstraňujú akýkoľvek sexuálny záväzok, hoci sexualita bola tradične chápaná ako jeho konštitutívna súčasť. Je to niečo podobné, akoby chcel niekto vyriešiť svoju bolesť hlavy tým, že si tú hlavu proste odreže. Namiesto toho, aby sa poslanci viac zamerali na konkrétne riešenia daného problému (lepšia dostupnosť krízových centier, vyššie trestné sadzby pre páchateľov či zjednodušené nahlasovanie...), „zarežú“ samotnú ustanovizeň manželstva.

Už sme sa trochu dotkli toho, prečo autorka tohto blogu vlastne „vyšiluje“. Viac to rozoberieme za chvíľu.

Najprv si ešte v krátkosti povedzme, kde sa toto iritujúce slovné spojenie „manželská povinnosť“ vzalo a akými peripetiami prešlo vo Francúzsku, kým nenarazila kosa na kameň.

Pôvod „manželskej povinnosti“

Korene tohto výrazu a súčasného francúzskeho manželského práva v oblasti „manželskej povinnosti“ (devoir conjugal) siahajú hlboko do biblickej tradície. Už svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom (7, 3–5) píše, že manželia si navzájom „dlhujú“ svoje telo a nemali by odmietať intímny život bez vážneho dôvodu.

Tento text zdôrazňuje vzájomnú povinnosť sexuálneho spolužitia ako ochranu pred hriechom a ako súčasť manželskej jednoty. Samozrejme, bez násilia a neprimeraného nátlaku - vždy sa má brať ohľad na druhého manželského partnera. A ten zas na toho prvého :).

Keď Napoleon Bonaparte v roku 1804 zaviedol svoj Code civil (občiansky zákonník), sekularizoval manželstvo, ale mnohé prvky kresťanskej tradície zachoval. V článku 212 stanovil, že manželia si navzájom dlhujú rešpekt, vernosť, pomoc a asistenciu. Článok 215 hovorí o vzájomnej povinnosti spoločného života (communauté de vie). Hoci slová „sexuálna povinnosť“ v zákone nikdy neboli explicitne napísané, francúzske súdy donedávna tieto články interpretovali tak, že spoločný život zahŕňa aj „spoločnú posteľ“ (communauté de lit). Dlhodobé a úmyselné odmietanie sexu sa preto považovalo za vážne porušenie manželských povinností a mohlo viesť k rozvodu pre vinu (divorce pour faute).

Ešte v roku 2019 súdy vo Francúzsku v prípade známom ako H.W. verzus Francúzsko pripísali žene výlučnú vinu pri rozvode za to, že so svojím manželom dlhodobo odmietala sexuálne žiť. Práve tento prípad bol aj spúšťačom celej lavíny, výsledkom ktorej bol návrh zákona o zrušení manželskej povinnosti vo Francúzsku.

Rozhodnutie ESĽP ako vlajková loď pre Garinovú

Tí, ktorých zaujíma širší kontext, nájdu podrobnejšie vysvetlenie celej situácie v pripravovanej druhej časti blogu. Tam sa čitateľ bude môcť dozvedieť, ako sa prípad H.W. v. France dostal až pred Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), akú úlohu v tom zohrali feministické organizácie a ako z rozhodnutia ESĽP predkladateľka návrhu zákona o zrušení manželskej povinnosti, Marie-Charlotte Garinová, urobila vo svojej krajine precedens.

Tu si len pre kontext uveďme:

Žena zo spomínaného prípadu H.W. v. France — H.W. sú iniciály sťažovateľky — vo Francúzsku vyčerpala všetky dostupné právne prostriedky. Snažila sa dosiahnuť, aby jej pri rozvode nebola pripísaná výlučná vina len preto, že dlhodobo odmietala sexuálne žiť so svojím manželom. Keďže francúzske súdy rozhodli v jej neprospech, s podporou feministických organizácií sa obrátila na ESĽP.

ESĽP v januári 2025 jednomyseľne rozhodol, že Francúzsko porušilo článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, teda právo na rešpektovanie súkromného života. Problémom nebolo to, že manželstvo má intímny rozmer, ale to, že francúzske súdy použili odmietanie sexu ako dôvod na pripísanie výlučnej viny pri rozvode.

Súd zároveň zdôraznil, že súhlas s uzavretím manželstva nie je automatický a trvalý súhlas so sexuálnymi vzťahmi v budúcnosti. Inými slovami: štát nemôže ani nepriamo vynucovať sexuálne spolužitie tým, že človeka za jeho odmietnutie právne sankcionuje. Takto chápaná a súdne vynucovaná „manželská povinnosť“ podľa ESĽP nie je zlučiteľná so sexuálnou slobodou, telesnou autonómiou a povinnosťou štátu chrániť jednotlivca pred sexuálnym násilím.

Toto rozhodnutie ESĽP dalo vietor do plachiet niektorým francúzskym poslancom (najmä Marie-Charlotte Garinovej a Paulovi Christopheovi), ktorí následne s argumentom - zosúladiť štátne právo s rozhodnutím ESĽP - predložili návrh na zrušenie manželskej povinnosti v Občianskom zákonníku. 

Manželstvo pre všetkých

Kým prejdeme k pomenovaniu hlavných problémov návrhu, je dobré si všimnúť, že to, čo dnes vidíme vo Francúzsku, nie je izolovaný jav. Je to dôsledok dlhšieho procesu, v ktorom sa manželstvo postupne zbavovalo svojho prirodzeného obsahu.

Redefinícia manželstva v krajine galského kohúta začala už roky dozadu. Francúzske Národné zhromaždenie 23. apríla 2013 schválilo zákon známy ako „Mariage pour tous“ (manželstvo pre všetkých). Tým otvorilo možnosť uzavrieť manželstvo a adoptovať si deti párom rovnakého pohlavia. Manželstvo sa stalo genderovo neutrálnym – rovnaké pravidlá pre hetero aj homo-páry. Francúzsky ústavný súd v roku 2013 vyhlásil zákon za súladný s Ústavou – čím dal zákonodarcovi voľnú ruku predefinovať manželstvo ako zväzok dvoch osôb bez ohľadu na pohlavie.

Tento zákon bol, okrem iného, prirodzeným dôsledkom toho, že manželstvo vo Francúzsku nebolo právne orientované na plodnosť. Logika bola jednoduchá: ak sa manželstvo právne oddelí od komplementarity muža a ženy a od prirodzenej orientácie na plodnosť, niet dôvodu, prečo by ho nemohli uzatvoriť aj páry rovnakého pohlavia. A následne sa potom ľahšie otvárajú ďalšie otázky - aké prvky ešte k manželstvu patria nevyhnutne — vernosť, stálosť, telesná jednota, exkluzivita? Jedna redefinícia otvorila dvere ďalšej.

Na Slovensku je situácia zatiaľ iná. Náš zákon o rodine hovorí jasnou rečou. V § 1 priamo definuje: „Manželstvo je zväzok muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni... Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“ A v § 18 dodáva, že manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, pomáhať si a starať sa spoločne o deti.

Slovenský zákon o rodine síce nikde nehovorí, že manželia sú povinní mať sex, zároveň sa však netvári, že manželstvo je právne uhladené spolubývanie dvoch autonómnych jednotlivcov, ktorí si delia kuchyňu, hypotéku a heslo od Netflixu. Celá jeho štruktúra predpokladá, že manželstvo má aj telesný rozmer. Preto rieši vek snúbencov. Preto zakazuje manželstvo medzi blízkymi príbuznými. Preto vyžaduje, aby snúbenci poznali svoj zdravotný stav. Preto kladie dôraz na vernosť, spoločný život a založenie rodiny. Tieto pravidlá nedávajú zmysel pri obyčajnom spolubývaní dvoch kamarátov. Dávajú zmysel práve preto, že manželstvo zákon chápe ako osobitné životné spoločenstvo muža a ženy, ktoré má aj sexuálny a potenciálne plodivý rozmer. Sexualita tu nie je vymáhateľná služba, ale vnútorný rozmer samotnej inštitúcie.

Francúzsky Občiansky zákonník je oveľa skúpejší. Hovorí len o povinnostiach manželov — rešpekte, vernosti, pomoci, výchove detí, spoločenstve života — ale samotné manželstvo nedefinuje cez jeho zmysel a účel. A teraz, po zákone Garinovej, sa z francúzskeho zoznamu povinností vyšmykne aj sexualita.

Hlavné problémy návrhu

Pomenujme si teraz zopár sporných bodov:

1. Nadpráca francúzskych zákonodarcov

Pre objektívne posúdenie návrhu zákona o zrušení manželskej povinnosti je dôležité všimnúť si zásadný posun, ktorý v prípade H.W. v. France nastal. Problémom nie je veta, že sex v manželstve nesmie byť vynucovaný. To je samozrejmosť. Problémom je skok od ochrany súhlasu k právnej téze, že manželské spoločenstvo života už nevytvára nijaký osobitný sexuálny záväzok.

Kľúčové je teda rozlíšiť, čo riešil ESĽP a čo následne urobili poslanci vo Francúzsku.

Po rozhodnutí ESĽP malo Francúzsko povinnosť upraviť prax tak, aby k podobným rozhodnutiam - ako v prípade H.W. v. France - nedochádzalo (že sa výlučná vina pri rozvode pripíše manželskému partnerovi, ktorý odmietal sex).

Rozsudok ESĽP teda riešil hranicu štátneho zásahu – chránil jednotlivca pred tým, aby bol k sexu nepriamo nútený. Hovoril, že sex sa v manželstve nedá vymáhať a musí byť vždy prítomný súhlas. Nezaoberal sa tým, čo tvorí obsah manželstva ako takého.

Zákon z dielne Garinovej však išiel výrazne ďalej - medzi tvrdením „manželstvo neoprávňuje k nátlaku“ (rozhodnutie ESĽP) a tvrdením „manželstvo neobsahuje žiadny vlastný sexuálny rozmer“ (Garinová) je zásadný rozdiel. To je úplne iná téza.

Pritom stačilo spresniť, ako súdy posudzujú rozvodové konania – zatvoriť jednu konkrétnu dieru v súdnej praxi. Zákon nemusel byť — stačila zmena judikatúry. Namiesto toho sa prebúrala celá stena. A búracie kladivo mala v rukách Garinová.

2. Francúzske kázanie o tom, čo je manželstvo a roztrhnutie brehu

Základná slabina tohto návrhu je v tom, ako sme už v krátkosti vyššie spomínali, že z manželstva odstraňuje jeho špecifický telesný obsah. Keď zákon povie, že manželské spoločenstvo života „nevytvára žiadnu povinnosť mať sexuálne vzťahy“, nerieši už len hranice násilia, ale zároveň signalizuje, že sexualita nepatrí k vnútornej štruktúre manželstva. Nejde už teda len o úpravu rozhodovania súdov, ale o zmenu toho, čo má manželstvo obsahovať. Z jedného konkrétneho prípadu sa stáva nástroj pre širšiu zmenu, ktorá posúva samotnú definíciu.

Nová legislatíva tak neprináša deklarovanú ochranu pred násilím – tá už v zákone bola. Francúzske právo uznalo znásilnenie v manželstve ako trestný čin už v roku 2006. Zákon Garinovej robí niečo iné: obsah manželstva redefinuje. O tom, že to bolo cielené, sa viac dočítate v druhej časti.

Túto interpretačnú líniu navyše sami poslanci v debate čiastočne potvrdzovali, keď hovorili o potrebe „predefinovať manželstvo“ na zväzok založený na rešpekte a vzájomnom súhlase. Tým sa, samozrejme, otvárajú ďalšie okná, z ktorých poľahky ako prvý vypadáva zdravý rozum.

3. Oslabenie argumentu proti polyamórii a otváranie ďalších okien

Jedným z takýchto „okien“ môže byť pokus o širšiu akceptáciu polyamórie (vzťah viacerých sex. partnerov). Pretože, ak manželstvo nie je nič iné ako slobodná dohoda súhlasiacich jedincov, čo potom bráni tomu, aby do neho vstupovali traja alebo viacerí? Prečo práve dvaja? Pri takto chápanom manželstve nie je otázka polyamórie provokácia, ale logický dôsledok. Ako príklad, hoci nie z Francúzska (Nemecko má však podobnú definíciu manželstva ako Francúzsko), si môžeme uviesť reklamu na antikoncepciu od najväčšej zdravotnej poisťovne v Nemecku - AOK , v ktorej sa prezentuje sex v trojici pod hashtagom #AllesOK. Agentúra, ktorá reklamu vytvorila, to komentuje slovami, že AOK ukazuje mladým ľuďom, že ich všetkých akceptuje a chápe - vrátane tých, ktorí žijú v polyamorických vzťahoch.

Česká Aliancie pro rodinu na svojej FB stránke k tomuto reklamnému spotu nedávno citovala Rafała Dorosińského, poľského advokáta a riaditeľa Centra rodinnej politiky a vzdelávania Inštitútu Ordo Iuris: „V Německu se už otevřeně propagují polyamorní vztahy. To je jeden z důsledků změny způsobu chápání manželství...“

Najprv sa povedalo, že sexualita nemusí byť spojená s plodením. Potom, že manželstvo nie je viazané na muža a ženu. A teraz sa hovorí, že manželstvo nemá ani žiadny vlastný sexuálny obsah.

Mimochodom, po prvýkrát sa plodenie od manželskej sexuality právne oddelilo legalizáciou potratu v roku 1920 sovietskym Ruskom. Ako vidíme, so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!

Ak si niekto myslí, že toto Overtonovo okno je otvorené už dokorán, bude sklamaný. Hoci bolo ťažko predstaviteľné, ako by vykrádanie obsahu manželstva mohlo ešte pokračovať, niektorí francúzski poslanci boli tak pri chuti, že dokázali prekvapiť...

V rozprave okolo zákona sa otvorila otázka, či nezasiahnuť aj ďalšie „klasické“ prvky manželstva. Niektorí poslanci navrhovali vyškrtnúť z článku 212 Občianskeho zákonníka aj povinnosť vernosti (fidélité) s argumentom, že aj tento pojem môže byť interpretovaný ako forma kontroly nad telom druhého. A v modernom práve, ktoré stojí na absolútnej telesnej autonómii, nemá čo hľadať ako zákonná povinnosť. 

Sama Garinová s revíziou pojmu vernosti sympatizovala. V tomto návrhu však jeho vypustenie nepodporila — nie preto, že by vernosť považovala za nedotknuteľnú, ale preto, že by to otvorilo širšiu debatu a ohrozilo priechodnosť návrhu.

4. Patríš sebe a si to, čo prežívaš

Táto logika – že každý záväzok je podozrivý, každá povinnosť potenciálne násilie – nie je náhodná. Má svoj filozofický základ, ktorý pomenoval americký sociológ Philip Rieff. Ten analyzoval prechod k tzv. terapeutickej kultúre - moderná spoločnosť sa presúva od poriadku založeného na normách, ktoré človeka formujú, k spoločnosti, v ktorej sa normy prispôsobujú jeho vnútornému prežívaniu. Carl Trueman, americký teológ, historik a autor knihy The Rise and Triumph of the Modern Self (Vzostup a triumf moderného ja), tento vývoj opisuje ako posun k chápaniu identity, kde rozhodujúce nie je to, čo človek je, ale to, čo prežíva.

Rieff a Trueman opisujú civilizačný posun, v ktorom sa presúvame z objektívneho poriadku k vnútornému prežívaniu, autenticite a psychologickému sebachápaniu. Právna definícia inštitúcie sa potom odvodzuje viac z individuálnej skúsenosti a menej z ontologickej štruktúry manželstva, teda z toho, čím manželstvo zo svojej podstaty je.

Aldous Huxley bol britský spisovateľ a mysliteľ, ktorý v roku 1932 napísal dystopický román Brave New World (Nový nádherný svet). S desivou presnosťou v ňom predstavil spoločnosť, ktorá dosiahla dokonalé šťastie – tým, že zrušila všetko, čo ľudí zaväzovalo k niekomu inému. Rodina zmizla. Manželstvo zmizlo. Monogamia sa stala spoločenskou deviáciou. Deti sa rodili v laboratóriách. Huxley to napísal ako varovanie pred totalitou, ktorá ľudí neovláda strachom, ale pohodlím. Zdá sa, že niektorí to čítali ako návod.

Americká autorka, Mary Eberstadt, tvrdí, že život podľa kréda „patrím sebe a nikomu inému“ je „epitafom lásky“ a spôsobil obrovské utrpenie: „Daň, ktorú si vybrala modla autonómie, možno nájsť všade: v zástupoch dnešných nevyrovnaných mladých ľudí, v množstve psychických problémov, v akademických štúdiách o osamelosti, v čoraz väčších prejavoch smútku vo svete, ktorému chýbajú deti.“ Svoju výpoveď však končila optimisticky, keď povedala, že život podľa hesla - autonómia na prvom mieste - má také ničivé účinky, že si to začínajú všímať čoraz viacerí naprieč názorovým spektrom a uznávajú, že žiť podľa „nepatrím sebe“ dáva človeku väčší zmysel a šťastie.

5. Logická slabina

Francúzske právo dnes ponúka tri formy partnerského spolužitia: manželstvo, PACS – akúsi ľahšiu zmluvnú formu partnerstva zavedenú v roku 1999 – a voľné spolužitie bez zmluvy. Každá z nich sa líši mierou záväzkov a právnej ochrany.

Keď však zákon z manželstva odstráni aj jeho telesný rozmer, manželstvo sa začne obsahovo približovať k logike zmluvného partnerstva: spoločné bývanie, vzájomná podpora, právne záväzky — len s väčšou slávnostnosťou a ťažším zrušením.

A tu vyvstáva nepríjemná otázka: prečo by mal štát naďalej osobitne chrániť a zvýhodňovať inštitúciu, ktorá sa obsahovo stala takmer nerozlíšiteľnou od jednoduchšej zmluvy? Ak manželstvo nie je vnútorne viazané ani na sexualitu, ani na plodnosť – čo vlastne štát chráni?

Logicky, štát by mal mať záujem chrániť zväzok medzi mužom a ženou - lebo prináša nejaké dobro, niečo výnimočné, čo iné zväzky nemôžu - deti, alebo ekonomicky vyjadrené - nových daňových poplatníkov. Ako argumentujú autori knihy Čo je to manželstvo? (Obhajoba zväzku muža a ženy) Sherif Girgis, Ryan T. Anderson a Robert P. George - manželstvo medzi biologickými rodičmi naprieč kultúrami bolo vždy považované za  „najefektívnejší spôsob, ako vychovať zdravé, šťastné a integrované deti.“ A keďže zdravie a poriadok v spoločnosti závisí od takýchto detí, „zákon by mal uznávať a podporovať (takéto) manželstvá.“

6. Pedagogická funkcia zákona

Samotní predkladatelia zákona otvorene priznali, že ich cieľom nie je len právna zmena. Garinová v rozprave vysvetlila, že zákon má „hlbokú pedagogickú a kultúrnu funkciu". Preto sa veta o „neexistencii manželskej povinnosti“ bude čítať pri každom sobáši.

Ale zákon nielen zakazuje a prikazuje – formuje aj to, ako spoločnosť rozumie inštitúcii, ktorú upravuje. Ak štát manželstvo medzi mužom a ženou prestane zvýhodňovať (čo, samozrejme, nie je diskriminácia, pretože spravodlivosť znamená pristupovať k rôznemu rôzne a dať každému, čo mu patrí), a redefinuje ho, odrazí sa to aj vo vnímaní manželstva v spoločnosti.

Ako argumentujú autori spomínanej knihy: „Zákon má tendenciu formovať naše názory a názory majú tendenciu formovať naše správanie...“ A tak „nesprávny zákon o manželstve splodí mylné názory - nielen o manželstve, ale aj o rodičovstve...“

Mohli by sme to ilustrovať na príklade, kedy v budove knižnice začnú predávať kvety. Človek stále vstupuje do budovy, ktorá má na sebe nápis „Knižnica“, ale jej obsah bude úplne iný. A tak tam, samozrejme, človek nedostane to, po čo prišiel.

7. Filozofický problém

Z napísaného je evidentné, že tu existuje konflikt dvoch predstáv toho, čím manželstvo zo svojej podstaty je. To nás vedie k položeniu si zásadnej otázky, ktorá je pre riešenie celej situácie kľúčová: „Čo je to vlastne manželstvo?“

Mohli by sme sa na chvíľu zahrať na filozofických majstrov sveta a ísť k podstate, k jadru veci, k teleológii (teda k otázke účelu - k čomu je vec svojou podstatou určená).

Odpoveď nám ponúka prirodzený zákon, ktorý tvrdí, že aj ľudská prirodzenosť má svoj účel. A morálne normy by mali z tohto účelu vychádzať. V tomto rámci - sexualita má za cieľ reprodukciu a jednotu. A manželstvo je inštitúciou, ktorá to usporadúva, garantuje a chráni.

Tradičné verzus moderné chápanie manželstva

Rysujú sa nám tu teda dve hlavné koncepcie manželstva.

Výborne sa na túto tému píše v už vyššie spomínanej knihe Čo je to manželstvo?

Autori tu opisujú dva pohľady na manželstvo:

-      tradičné (snubné), a

-      moderné (revizionistické).

Tradičné manželstvo definujú ako trvalý zväzok muža a ženy, ktorí majú úplnú jednotu - jednotu vôle a jednotu tela, a sú prirodzene orientovaní na rodinu a deti. Respektíve, je to zväzok, v ktorom je „nerozlučný súvis tejto inštitúcie s prokreáciou.“ Takúto jednotu dokážu medzi sebou vytvoriť iba muž a žena, pretože iba ich telá sú navzájom usporiadané k spoločnej biologickej funkcii - reprodukcii. A len z takejto jednoty môže vzniknúť nový život.

Autori používajú analógiu, v ktorej hovoria, že ako je oko na videnie, manželstvo je na plodenie. „Manželstvo ako chránená právna inštitúcia existuje primárne kvôli hodnote pre spoločnosť, ktorá súvisí s rozmnožovaním ľudského rodu.“ A ak je manželstvo spojením, ktoré je orientované na deti a deti potrebujú stabilitu, potom je jasné, že manželstvo má byť trvalé, verné a exkluzívne (iba „ty“).

Historicky bolo manželstvo v Európe chápané najmä ako spoločenská inštitúcia orientovaná na rodinu a deti, so silným dôrazom na záväzok.

Od druhej polovice 20. storočia sa postupne presadzuje model: manželstvo ako partnerský vzťah založený na osobnom naplnení. Britský sociológ Anthony Giddens to nazval „pure relationship" (samoúčelný vzťah) - vzťah, ktorý trvá len dovtedy, kým prináša uspokojenie obom partnerom. Čiže:

Moderné manželstvo - je v podstate emocionálne partnerstvo dvoch autonómnych osôb bez ohľadu na pohlavie.  

Aby sme si lepšie vedeli predstaviť, o aký typ manželstva ide, uveďme si príklad, ktorý autori knihy Čo je to manželstvo?uvádzajú: spomínajú príbeh dvoch spriatelených manželských párov zverejnený v New York Times. Tieto manželstvá sa rozpadli kvôli „iskre“, ktorá preskočila medzi mužom a ženou z druhého páru. „Namiesto toho, aby zapreli svoje city a žili v neúprimnosti, rozhodli sa opustiť svojich manželských partnerov a deti.“ Pominula emócia, pominul dôvod k záväzku.

Pre podobné prípady nemusíme chodiť ďaleko. Nedávno sa rozpadol vzťah našej známej sympatickej herečky, matky štyroch detí. Ak budete mať chuť si tento príbeh prečítať, dýchne na vás to, čo sa myslí pod moderným chápaním manželstva. Vernosť záväzku akoby prestala mať váhu, ak sa niekto silno emočne naviaže na iného partnera.

Ale ak je manželstvo „vo svojom základe záležitosťou emócií, manželov bude stále viac ovládať tyranská nestálosť citov. Keďže neexistuje dôvod, prečo by emocionálne zväzky mali byť permanentné či obmedzené na dvoch, budú normy manželstva dávať stále menší zmysel.“ A tak sa ľudia budú cítiť menej zaviazaní žiť podľa nich.

Možno už máme dočinenia s právnym atomizmom - čo je stav, kedy sa spoločnosť rozpadá na izolovaných jednotlivcov (atómy), ktorí majú len práva a žiadne záväzky voči celku (v tomto prípade voči rodine).

Keď galský kohút kikiríka nad hrobom manželstva

Asi už máme tip na to, ktorú z týchto dvoch predstáv o manželstve si zvolili vo Francúzsku...

Mohli by sme si pomyslieť, že veď čo už od tých Francúzov môžeme čakať, keď sú schopní do ústavy vedľa seba postaviť právo na život a právo na potrat. A vôbec, prečo by nás malo zaujímať, čo robia Francúzi?

Tak v prvom rade - Francúzsko je príkladom toho, čo sa stane, keď vyprázdnime pojem „manželstvo“. Otvorí to dvere prijatiu iných „foriem manželstva“ a neskôr sa to posúva ešte ďalej. To následne vo verejnosti ovplyvní vnímanie toho, čo manželstvo je. Čo zas má za následok zmenu správania u jednotlivcov, ale aj párov.

A v druhom rade - aby sme boli ostražití v prijímaní podobných zmien v zákone, hoci sa nám na prvý pohľad zdajú ako bojujúce za správnu vec.

Krása tradičného manželstva na záver

Dianie vo Francúzsku nám nedáva len dôvod na ostražitosť. Dáva nám príležitosť znovu si položiť jednoduchú, ale zásadnú otázku: ako chceme vnímať manželstvo u nás na Slovensku?

Tradičné manželstvo nie je sexuálnou služobnosťou, ako sa nám dnes často podsúva. Je to tajomstvo jednoty — miesto, kde sa dvaja ľudia stávajú „jedným telom" a kde sa jeden môže druhému darovať celý, telesne aj duševne. Práve preto, že je tento zväzok chránený záväznosťou a vernosťou, učí sa tu láska byť verná aj v únave, v chorobe, v zlyhaní. Je to miesto stability, kde ani jeden nemusí žiť v neustálej obave z opustenia — keď zostarne, stratí krásu, nebude veľa zarábať... lebo vie, že ten druhý myslel svoj záväzok vážne. Rovnako ako on. A táto stálosť chráni aj prirodzené plody manželstva — deti.

Ak z manželstva odstránime všetko, čo presahuje okamžitú vôľu jednotlivca, nezostane sloboda. Zostane prázdnota. Lebo manželstvo nikdy nebolo o tom, že si dvaja ľudia nič nedlhujú. Bolo o tom, že sa rozhodnú jeden druhému patriť. Nie ako vlastníctvo, ale ako dar.

Práve v tom je jeho krása: že láska nie je len pocit, ktorý prichádza a odchádza, ale rozhodnutie, ktoré človek nesie aj vtedy, keď mu to „nesedí". Že moja intimita, môj čas a moja prítomnosť sú darom, ktorý som sa slobodne rozhodol dať druhému — „v dobrom aj v zlom".

Naozaj chceme žiť v spoločnosti, kde je manželstvo vnímané ako dočasné spojenie dvoch autonómnych individualít, ktoré spolu bývajú, kým je to výhodné — a ktorých telá sú od seba právne izolované bariérou neustáleho overovania súhlasu? Keď štát z manželstva vyberá sexualitu, vernosť a obetu, nevytrháva len „staromódne povinnosti". Vytrháva z neho dušu. Zostáva potom už len romantická zmluva, ktorú možno kedykoľvek vypovedať, keď „iskra" zhasne alebo keď sa niekto cíti „neautenticky".

A problém tejto logiky je v tom, že môže začať podozrievavo hľadieť aj na obetu z lásky. Ak sa manžel alebo manželka rozhodne vyjsť druhému v ústrety aj vtedy, keď to nie je pohodlné, tradičné chápanie v tom vidí dar. Terapeutická kultúra však môže takýto dar veľmi rýchlo čítať ako tlak, nerovnosť alebo stratu autonómie. Tým sa však stráca tmel, ktorý drží spoločnosť pohromade — ochota vyjsť druhému v ústrety nad rámec svojho „ja".

Ale krása manželstva spočíva práve v tom, čo tento zákon popiera – v radikálnom odovzdaní sa.

Ak obsah manželstva vyprázdnime, nevyprázdnime len inštitúciu — vyprázdnime aj budúce generácie, ktoré v nej majú nachádzať istotu, lásku a domov.

A o to sa oplatí zápasiť.

PS: Zaujímavosť na záver - autorka tohto blogu sa o rozoberanom návrhu zákona dozvedela z FB stránky občianskeho združenia Fórum života, ktoré ho privítalo ako pozitívny krok. Je to dobrá pripomienka, ako silne dokáže rétorika „boja proti násiliu“ ovplyvniť aj tých, ktorí inak tradičné manželstvo podporujú.

(Všetky obrázky z https://pixabay.com)