Hromničná sprcha - potrebujete nás vôbec?

Nemé tváre žijúce vo svete škandálov a čerpajúce informácie z médii na mňa meravo pozerali. Mali v tom jasno: Ak sa niekto stane farárom, tak je to preto, lebo nie je v poriadku. Ak mníškou, tak nemôže mať deti. Alebo sa sklamala v láske, alebo....

„Toto si fakt myslíte?“ „Skutočne nás nepotrebujete?“ – vyhŕklo so mňa....

Ale hej... veď sa chceme sobášiť v kostole. A farári aj pochovávajú.... A vy ste tu, aby ste učili.... A za kým by chodila moja babka, keď potrebuje ísť na spoveď..... A kto by nám robil Vianoce a tradičnú polnočnú.... Otvárala som oči. Vlastne farári sú niečo ako slabý vianočný odvar supermarketov a ligotavých svetielok spojených so santa Clausom. A vôbec, môžu byť radi, že ich štát platí.

Nasledovali aj iné dôkazy o zasvätenej „nenormálnosti.“ Škandály, zneužívanie, požehnávanie homosexuálov, chorý pápež, čo nevie rozmýšľať..... psychické poruchy kňazov....

Vysypalo sa to tam, ako piesok z vlečky. Padalo to ako lavína z vysokej hory.... až konečne to dopadlo do bodu, kedy aj mladým dochádzajú argumenty a chcú počuť, že sa idete brániť.

V ich očiach sa objavilo niečo ako: „Nuž, aj ty si mníška! Tak sa bráň.“

Nebránila som sa. Napadlo mi, že nie sú pripravení pochopiť to, čo im chcem povedať. A tak som im porozprávala príbeh o cudzoložnici, ktorú priviedli pred Ježiša. Spravodliví farizeji, zákonníci a starší mali v rukách kamene, veď ju chceli poslať na druhý svet. Veď si to zaslúži... No len čo sa ozval Ježiš svojim: „Kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň,“ opatrne sa stiahli, a odchádzali... Žena ostala – vedomá si svojho hriechu... tú poslal preč až Pán.

A tak som tých mojich „spravodlivcov a mudrcov“ poprosila o odpustenie. A dovolila som im aj kydať na nás zasvätených, ale len vtedy, ak budú bez hriechu, ak budú dokonalí, ak nás budú poznať.

Prepáčte,

Aj my máme dobré a zlé dni. Sme len ľudia, často unavení a ponorení do samoty. Kým vás doma čaká rodina, nás čakajú len problémy ľudí... lebo veď: farár a mníška musia mať vždy na čas na iných...

Aj my bývame chorí a potrebujeme pokoj. Aj smutní a potrebujeme teplo vášho priateľstva. J my máme svoje limity a hranice. Aj my často padáme a bojujeme s hriechom. Aj my....

Aj my – hoci chodíme v reverendách a habitoch – sme len ľudia so svojim príbehom.

Aj my – rovnako ako vy sme na ceste za Pánom – tam do Božieho kráľovstva.

Len jedna prosba – taká hromničná. Neverte všetkým hromom a bleskom, ktoré objavíte smerom k cirkvi v novinách a na internete....

Ten príbeh zasvätenia sa začína v nás.... A nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou.... Ak chcete, dovolíme vám, aby ste doň vstúpili...