Cez najdôležitejšiu bránu musíš prejsť sám

Možno sám Ed. Starý Vrčnoun, ktorý sa už niekoľko rokov bije s tetou rakovinou. Na chvíľu sa skamarátia a ich „hra“ je v remíze. A potom sú aj také chvíle, keď tá dáma začne vyhrávať. Ale objavia sa aj také, kedy Ed položí kartu navrch. A tak to ide dokola...

Bolo mi jasné, že Ed netuší, že nevládzem ani dýchať. Že aj aj mám svoje dni,  kedy prosím dušu, aby dobehla telo. Kedy ma Boh ponára do samoty vo svete. Nie, nevyčítam Mu to. Som za to vďačná, lebo viem, že tam niekde nad priepasťou mi hodí záchranné lano. Ale až nad priepasťou, keď sa lúčim so všetkými a so všetkým, o čom som si myslela, že je potrebné pre môj život.

Áno. Až potom ho hodí.  Ale možno ono je tam, to len ja ho až potom zbadám....

No som si istá, že to záchranné lano vždy príde. Môžem sa ho chytiť a zhlboka sa nadýchnuť. Aj Ed má podobnú skúsenosť. Keď sa vzdá a myslí si, že už prehral, začne víťaziť. A tak sme si v tomto nejako blízko.

... Vzala som znova kľúče od auta. Akoby aj jeho benzín pochopil, že ide o niečo ťažké a možno aj posledné. Na palubnej doske sa rozblikala ikona s názvom „rezerva“. Nevadí, doplniť benzín je oveľa jednoduchšie, ako dotlačiť vlastné plány do ľudskej duše.

Bola som nervózna. Čo chce vlastne Ed? Keď sa chcel stretnúť, tak sme sa mohli dohodnúť na víkende, alebo....? Chce aby  som mu nakúpila? Potrebuje nejaké vyšetrenie, na ktoré nemá peniaze? Praje si, aby som mu venovala čas?

No nič. idem do toho. Ja, čo som sa v tej chvíli cítila unavená a prázdna, som hľadala ešte zvyšky sily, aby som pomohla.... urobila niečo pre iného... Bezhlavo som sa rútila do „služby tela a ducha“, ktorú som doteraz vo vzťahu s Edom poznala.... Ani mi vo sne nenapadlo, že...

...Dvere na jeho byte vŕzgali ako vždy. Dnes nebol sám. Vítala ma jeho sestra. „Vravela som mu, že máte toho veľa, ale nedal si povedať. Necíti sa dobre. Nemyslím....“

„Neklebeťte!“ ozval sa Edov chrapľavý  hlas. Bolo mi jasné, teta rakovina doplnila do hry jeho života nejakú – pre ňu dobrú kartu.

„Marta,“ zatvor dvere a nechaj nás. „Viem, že mi povieš, že ti zasa rozkazujem. Ale nechaj nás.“ Znelo to ako ozvena v sude. Tie slová som počula niekoľko krát, ale teraz boli predsa iné...

Ani Marta neoponovala. Bez slova odišla.

„Ed!“ Chcela som ho objať. No keď som videla jeho tenké ruky, niečo ako kosti obtiahnuté kožou, zmohla som sa len na ich pohladenie.

 „Ed.“ Pozerala som sa mu do očí. Hlboko sa zaborili do očných jamiek, no aj napriek tomu nestratili detskú radosť. Akoby sa v nich zastavil čas.

„Ed,“ vyhŕklo so mňa tretí raz, lebo som nevedela, čo mám povedať.

„Sadni si,“ povedal ticho a zdvihol ruku, „Prosím ťa neľutuj ma. Cez najdôležitejšie brány života, musí človek prejsť sám.“ Zatínal zuby. Chcel byť hrdinom ako to robieval vtedy, keď sa rozhodol, bojovať o lepšiu kartu v hre života. Keď pozbieral sily, aby znova porazil tetu rakovinu (tak ju volá).

Jeho slová sa ma dotkli. „Ešte dva mesiace, možno tri a možno len jeden a potom mi Boh otvorí tú bránu o ktorej sme sa občas spolu rozprávali.“ Pozeral do okna. Jeho hlas cvendžal v ušiach ako bumerang. „Pôjdem cez tú bránu sám. Tak ako som tu bol sám. Keď sa ma aj týždne a mesiace nik nespýtal ako sa mám. Vieš, ono je to tak. Deti sú súcitné, dospelí majú k súcitu dlhý kábel a kým cezeň prejde elektrika, tak im to trvá... Iba sa hrajú na súcit...“

Prikývla som. Aj ja som bola preňho dospelá s dlhým káblom... Mlčala som. „Pochopil som, prečo Ježiš hovorí, že máme byť ako deti. Kým dospelí premýšľajú ako zariadiť, aby si ešte chvíľu bez nich vydržal, dieťa pribehne a podá ti pohár vody, pretože vie, že si smädný.“

Ticho. Pozrel sa na mňa. „Rozhodol som sa, že zavolám každý deň niekoho, kto mi pomohol, keď som sa ponáral do smútku a prechádzal bránou samoty. Kto ma počkal na jej druhej strane, keď som uveril, že som nadbytočný na tejto zemi a pomohol mi, aby som sa znova nadýchol. A tak si tu a vieš všetko. Ja prejdem ešte cez jednu bránu. Najdôležitejšiu. Tam, kam ty teraz nemôžeš.“

Do kelu! Toľkokrát som sa ubránila slzám. No teraz bez úspechu. A čo bolo pre moju pýchu horšie, že aj bez slov. Boli sme tam: obnažení v bolesti a v pravde. V istote, že cez Bránu s veľkým „B“ sa vchádza po jednom. Bez priateľov, bez nepriateľov, bez ľudí, bez prikrášlenia a aj bez výhovoriek....

Otázkou je: Ako naplniť čas, kým sa pre nás otvorí?

„Ešte ti chcem povedať, že ťa mám rád.“ Ed sa dotkol  mojej dlane. „A mal som ťa rád, aj keď som ti fŕľal, aj keď si mi vravela, že som „Vrčoun“, lebo si mala pravdu... No niesť seba samého je to najväčšie umenie, ktorému sa treba učiť, a asi... aj celý život.“

Objala som ho. Aj napriek bolesti, ktorú cítil... Aj napriek tomu, že som jemne mohla zrátať všetky stavce na chrbtici. A bolo mi jasné, že naše duše hovoria inou rečou... a istotou, že samota prináša niečo hlbšie, krajšie, hodnotnejšie, a to aj za cenu, že sa vás nik nespýta ako sa máte. Za cenu, že stratíte všetkých priateľov.... Za cenu sĺz i hriechu...

„Ak neprídeš, počkám ťa za poslednými dverami tohto života,“ šepkal cez slzy. „A budem dávať na teba pozor. Nakupovať pre teba lásku, pokoj, rozvahu a ak Boh bude chcieť aj skutočných priateľov. Odplatím tvoje nákupy chleba, mlieka a sladkostí.“

„Okej, budem ti každé ráno posielať nákupné zoznamy. Lebo ako ma poznáš, nič nestíham...“ usmiala som sa... Boh dovolil a my sme prešli na inú „nôtu“... Pokojnú a spokojnú...

Akoby sme v tú chvíľu vedeli, že to čo sa deje, je v jeho pláne. Že tie Dvere samoty sú potrebné, aby dozreli vzťahy, ktoré majú dozrieť.... a stratili sa tie, ktoré sa na „vzťahy“ iba hrajú...

Myslíte si, že by som teraz mala častejšie navštevovať Eda?

Nie. Len ak ma zavolá. Verím, že každý deň príde niekto s ním. na pokec. Dovtedy, kým mu Boh neotvorí posledné dvere.

A prečo to píšem.... Lebo je Deň detí.... buďme ako deti... bez káblov, ktoré spomaľujú cestu lásky... Nehrajme sa na súcit. Ale buďme súcitní.... A ak chcete, myslite aj na tých, čo bojujú ako Ed.... a ozvite sa im len tak.... možno len preto, aby ste im zapriali pekný deň a povedali, že sú pre vás dôležití.