List do neba

List do neba

Mala som ti napísať, však?

No viem, že nemusím. Si tu. Aj keď je moje srdce a pery ďaleko od tónov tvojho hlasu. Od tónov, ktoré vďaka tvojim prstom vydáva starý, niečo už pamätajúci organ.

Spievaš a hráš pre Pána. Tam na mieste, kde, ako to my pozemšťania vravíme: „Už nič nebolí.“ Dal by dobrý Boh, aby to platilo pre všetky duše.

Pamätám si na tú chvíľu, keď sa tvoj pozemský talent a radosť zo života, predpoveď skvelej profesorskej budúcnosti, v jednom okamihu rozlynula ako púpava, čo odkvitne. Jej snehobiele padáčiky sa rozpŕchnu okolo, aby v plnosti času sa znova premenili – aj oni na ďalšie púpavy.

Pamätám si, ako som jemne klopala na bránu neba a prosila, aby ju zatvorili pred tebou. Veď si mal menej, ako ja. Veď aj zázraky sa majú diať, a keď mali na ne právo tí v evanjeliu, prečo by si naň nemal právo ty – alebo lepšie povedané – aj my s tebou.

Bol to boj... Aj uši som si zapchávala. Nechcela som počuť, že nie si okej, že tvoje telo prestáva bojovať....

Ozaj, ako si to zvládol? Prišiel si o hlas, ktorý chválil Pána. O ľudí, ktorými si bol obklopený, o radosť, čo prýštila z tvojho života? 

Nebál si sa odísť? Dovolil si si riskovať vieru a dôveru v Boha tých, čo sa za teba modlili? Keď si odišiel, nikdy som si pri tvojom hrobe neodpustila otázku: „Bože prečo? Či si nás nemohol posilniť zázrakom vo viere?“

Dnes viem, že mohol... Ale chcel mať z teba púpavu, z ktorej padáčiky sa rozletia do sveta. Svedectvo tvojich dní sa zapichne do života mnohých...

Odišiel si, keď ON – Boh, ktorému si povedal: „Urob, ako to bude dobré,“ vystupoval do neba. Odišiel si, keď som prijímala Krista. Cez svätú omšu, na ktorej som pôvodne nemala ani byť, ale povedala som si, že tam idem, lebo sa chcem modliť za tvoje uzdravenie....

Či ma Boh nepočul? Počul. A nie len tak päťdesiat na päťdesiat. Ale sto na sto.

Uzdravil ťa celého. Vzal si ťa k sebe.  Aby si hral a spieval pred Jeho tvárou. Aby si vymenil svoju profesorskú kariéru za dar lásky a nazerania. Za dar spoločenstva svätých....

Dnes si sa mi priplietol do spomienok.... tichých a smutných... no nie slzavých. Lebo už aj ja tuším, že môj VYKUPITEĽ žije a že aj Ty žiješ s Ním. Že dávaš na mňa pozor a chrániš ma, aby sa ma nedotkla ruka Zla.

Si tam... s mojim ockom, babkami, dedkami, Mirkom.... a s tými, čo svoju lásku rozdávajú ďalej...

Si tam aj tu. Ondrej, o ktorom píšu dejiny mnohých ľudských sŕdc. Vďaka za to, že si.

Veď nepíšem tebe, ale tým, čo cítia  tvoje... PA-DÁ-ČI-KY z púpavy