Nie každý nám musí rozumieť.

Žijeme v dobe, kedy sú na naše výkony kladené vysoké nároky, alebo si mnohí dávame veľké ciele. 
Ak sa rozhodneme splniť si náš sen, začína sa pre nás nový život. Podriadime tomu všetko. Čo nás baví, mnohé stretnutia a návštevy odsunieme, aby sme sa mohli venovať tomu, čo je pre nás najdôležitejšie. Hoci sme priateľskí a máme radi ľudí, vieme sa zatvoriť doma do svojich pracovní a našou spoločnosťou sa stanú iba tí najbližší s ktorými zdieľame domácnosť.

Svoj vzácny čas rozdeľujeme najlepšie ako vieme a dávame ho tým, ktorí sú v našej blízkosti. Manželovi, deťom, ktorých ľúbime a vďaka ktorých podpore sa môžeme venovať tomu, na čom nám záleží. Pritom zostávame žiť v komunite ľudí, ktorou je naša rodina a pár priateľov, čo je prirodzené. Ak sa cítime s týmito ľuďmi dobre, je to v poriadku. Ak je to na oboch stranách úprimné a od srdca, naše stretnutia majú zmysel. Ak je to však povrchné a ich slová sú nám často nepríjemné skúsme to zmeniť.
Keďže máme slobodnú vôľu, je na našom rozhodnutí, či budeme pokračovať v tomto stereotype napriek tomu, že nám niečo nevyhovuje.

Ak sa necítime dobre v prítomnosti tých, s ktorými často trávime svoj čas,  skúsme to obmedziť. Hovorí sa, že niekedy je dobré obmeniť ľudí s ktorými sa stretávame. A ušetrený čas venovať niečomu inému, čo je pre nás prospešnejšie. Zacvičme si, hocikam sa vyberme radšej sami, kde môžeme niekoho náhodne stretnúť a len tak prehodiť reč. Je to vždy lepšie, ako počúvať stále dookola rovnaké reči ktoré nás nebavia, alebo sa nesmiať, keď sa ostatní smejú. Nie je to preto, že sme nudní, smutní, alebo nevďační, ale preto, že naše vnútro nám hovorí, že máme byť niekde inde a s niekým iným. S hocikým, pri ktorom máme pocit, že pri jeho úsmeve a rozprávaní hoci aj o počasí sa usmejeme aj my.

Poznáme vetu: Dopraj a bude ti dopriate. Ak sa toho pridŕžame a prajeme ostatným, vyžadujme to aj od iných. Nič sa však nedá vynútiť. Preto majme k sebe úctu a vážme si seba. Ak nám niekto nepraje a iba kritizuje to, čo robíme a čomu sám nerozumie, nemusíme mu nič vysvetľovať, ani sa obhajovať. Prečo robíme to, čo nás baví, čomu veríme, aj keď sa vymykáme z radu a púšťame sa do niečoho, čo je možno riskantné, ale pre nás jedinečné. Kritiku prijímame iba od tých, ktorí robia niečo podobné ako my. Ktorí sú profesionáli a my sa od nich učíme a čerpáme poznatky. 

Veď svoj život je v našich rukách a to, nad čím niekto krúti hlavou má pre nás nevyčísliteľnú hodnotu. Jediný, kto nám môže dať naozaj pravdivú spätnú väzbu je Boh. V našich modlitbách, prosbách a rozhovoroch s ním nemusíme nič vysvetľovať, lebo nám rozumie.

Všetko, čo robíme s láskou, s dobrým úmyslom a tým, že chceme ľuďom niečo odovzdať má zmysel. Dôverujme si, že naše snaženie, náš čas, naše zapretie prinesie zaslúžené ovocie. 
Nepotrebujeme od nikoho, aby nás potľapkal po pleci, ak to dokážeme. Ľudia vedia oceniť každého snahu a prácu až vtedy, pokiaľ človek dosiahne úspech. Ale ak niekto na našej ceste, ktorá je náročná a ťažká nebol, alebo nám hádzal pod nohy polená posmeškov a nedôvery, načo potom to tľapkanie.

Naša samota a to, že sa ani nemôžeme podeliť hoci o malé úspechy, ktoré rastú a ktoré nás formujú hovorí o tom, že sme na správnej ceste. Nezáleží, ako dlho bude trvať, ale akými ľuďmi sa pritom staneme. 
 

Ľuba Struková