Slovenská mystička sestra Blanka (R. I. P.)

Kongregácia Dcér Božskej Lásky na Slovensku pôsobili od roku 1892. V danom roku zakladateľka rehole Františka Lechnerová osobne založila prvý kláštor na slovenskom území, konkrétne vo Veľkých Levároch na Záhorí. Práve v tomto kláštore žila najstaršia obyvateľka obce Veľké Leváre, ktorá nás dňa 29. apríla 2026, v sto piatom roku života, predišla do večnosti uprostred komunity svojich spolusestier. Rehoľníčky kongregácie v súčasnosti pôsobia na troch kontinentoch: v Európe, v Amerike a v Afrike, v 20-tich krajinách. Na Slovensku pôsobia na týchto miestach: Veľké Leváre, Bratislava, Ivanka pri Dunaji, Trnava, Prievidza, Košice.

Po boku Titusa Zemana

Terézia Balonová sa narodila 24. mája 1921 v Bohuniciach (farnosť Pruské).Bola najmladšia z desiatich súrodencov rodičov Štefana a matky Apolónie, rodenej Tomášovej. Do rehole vstúpila 30. novembra 1939 a prvé sľuby v Kongregácii dcér Božskej lásky (marianky) skladala 20. augusta 1942 v Trnave. Prijala rehoľné meno sestra Blanka.Študovala štyri roky chrámovú hudbu a spev v Ružomberku.Večné sľuby skladala do rúk Mons. Jozefa Minárika za prítomnosti dnes už blahoslaveného Titusa Zemana v roku 1948. Charizmu rehole vystihujú tieto slová: „Ako Dcéry Božskej Lásky si chránime apoštolského ducha, keď sme otvorené svetu, stojíme uprostred života a sme ochotné podeliť sa s bremenom chudobných.“

Patrila medzi rehoľníčky, ktoré prežili násilný útlak počas komunistického režimu, a ich životné peripetie a silu ducha zachytávajú autori publikácie Mystičky. 

Násilnú likvidáciu reholí zakúsila v Trnave 29. augusta 1950. Rozkaz „neznámych chlapov“ (príslušníkov ŠtB) znel: „Zbaľte si osobné veci. Musíte ísť s nami!“ Sestričky Kongregácie dcér Božskej lásky v tichosti nosili najpotrebnejšie veci k bráne kláštora a cestou zavše odbočili do kaplnky, kde „prosili Pána Boha o pomoc Božiu a ochranu Panny Márie“. Opúšťali nielen svoj rehoľný dom, ale aj siroty, ktorým sa dovtedy venovali. Nasledovala cesta do sústreďovacieho kláštora v Ivanke pri Nitre a neskôr do vyhnanstva za hranicami domoviny – do Čiech. Na stránke TK KBS čítame:"Sestra Blanka spolu so 120 spolusestrami pracovala na poliach pri zbere úrody v okolí Nitry. Dňa 12. 10. 1951 boli všetky sestry do 45 rokov vyvezené na ťažkú prácu v textilných továrňach v severných Čechách. Komunistický režim chcel, aby zanechali rehoľný spôsob života a vrátili sa domov v civilnom oblečení. Sestry tak neurobili. Postupne ukončili prácu v továrňach a štátny systém im určil prácu v sociálnych zariadeniach pri deťoch a dôchodcoch. Sestra Blanka pracovala v továrni do roku 1959, potom ako ošetrovateľka v Domove dôchodcov v Újezdci u Klatov do roku 1969."  V dokumentoch Ústavu pamäti národa sa o mieste internácie uvádza: "Od 29. augusta 1950 Ivanka pri Nitre. 11.10.1951 až 21.9.1956 Libeč-Texlen. 22.9.1956 - 24.10.1960 Benešov n/Pl.-Benar."

Pohľadom sestričky Blanky

„Chceli sme si svoje dodržať,“ takto aj po rokoch sestra Blanka hodnotí neúčasť na prácach vo vyhnanstve počas sviatku Božieho tela a na Nepoškvrnenú (8. decembra). Iste, neostalo to bez hnevu súdruhov. A nielen to. Z dokumentov vieme, že zámer režimu bol ešte brutálnejší a zákernejší. Kňaz František Xaver Šanc, ktorý pôsobil v blízkosti mariánok v Čechách, zanechal toto svedectvo:„V Akčním výboru KSČ byla dohodnuta a slíbena odměna tomu, kdo při noční směně znásilní některou z vás. Ještě v ten den v nočních hodinách bylo zazvoněno na faře, byl jsem s celým hrozným plánem seznámen s prosbou, abych okamžitě vaši Matku přestavenou včas varoval. Což jsem zařídil a hned v ranních hodinách matku Alexandrinu se vším seznámil a dohodli jsme se, že na noční směnu nebudou sestřičky chodit jednotlivě, ale vždy celá směna. Takto bylo rozhodnuto a vše dobře dopadlo.“

Od roku 1959 pracovala sestra Blanka v domove dôchodcov. Práca bola náročná, nočné služby veľmi ťažké. Sestričky sa starali o chorých a starých jemne a s úsmevom.

Jeseň Pražskej jari

Stále mám v živej pamäti dialóg s tajne vysväteným biskupom Petrom Dubovským SJ. Hovoril mi, ako sa práve na jeho odporúčanie slovenské rehoľníčky v roku 1968 vracali na Slovensko. Iste, niekedy sa vracali do zdevastovaných budov a opúšťali aj pracovne vľúdnejšie prostredie, no na pozadí ich nevoľníckeho vzťahu ku komunistickým režimom ovládanému štátu ako lúč svetla svietil kontakt s mladými ľuďmi, ktorí tajne kráčali po ceste svojho duchovného povolania. Tajne. V ilegalite. Vďaka tichej prítomnosti „mystičiek“. Z celkového počtu 138 rehoľníčok v roku 1950 (v šestnástich domoch), v roku 1990 pôsobilo na Slovensku 92 rehoľných sestier mariánok v ôsmych domoch. 

Aké boli jej miesta pôsobenia po roku 1969?Od roku 1969 pôsobila v komunitách Malženice pri Trnave, Ladomerská Vieska, Krupina, Rúbaň, Prievidza, Dolná Krupá, Bratislava, Podolie. Sestra Blanka si spomína na obdobie v Ladomerskej Vieske. Starala sa tam o duševne chorých pacientov. Z láskou na ňu spomína jej kolegyňa Helena Urgelová, ktorá so sestrou Blankou a sestrou Anzelmou Cibíkovou (zomrela 13.1.2025) pracovala v Ústave sociálnych služieb pre dospelých chlapov. Terka Škriniarová napísala:  "Ďakujeme za všetky roky, ktoré ste prežili u nás v Ladomerskej Vieske. Váš hlas a hra na organe v našom chráme nám zostanú navždy v spomienkou."

Od 1. júla 2009 pôsobila v kláštore vo Veľkých Levároch, kde do svojho 98. roku doprevádzala liturgiu hrou na organe. 

Svoje spomienky v publikácii Svedkyne viery a vernosti (SSV, 2020) ukončila sestra Blanka slovami: „Pán nám pomáhal. Čím sme sa viac obetovali pre dobro blížnych, tým viac sme sa duchovne posväcovali. Vďaka Pánu Bohu za jeho pomoc a ochranu. Za všetko nech je zvelebený trojjediný Boh!“  

Odvážne rehoľníčky

Rehoľníčky v čase normalizácie neboli len poslušnými, tichými Božími služobníčkami. Vedeli sa aj jasne ohradiť a ozvať. Dňa 30. júla 1970 žiadali predstavené viacerých reholí zrušenie Smerníc MK SSR č. 546/1970. Slovenské ministerstvo kultúry sformovalo smernice pre spôsob života, ubytovanie a činnosť rehoľníčok. Štát rozhodoval o všetkom. Rehoľníčky mali zakázané vyučovať náboženstvo. Nariadenia ministra kultúry SSR pod taktovkou básnika Miroslava Válka sa čím ďalej viac stupňovali. Zákaz dostávať a rozširovať literatúru zo zahraničia (č. 4525/1971), „numerus clausus“ pre študentov teológie, ďalšie sústreďovanie rehoľníčok atď.

Rehoľníčky písali Generálnej prokuratúre: „Ústava aspoň nehovorí, že by rehoľné osoby boli vyňaté spod občianskych práv a slobôd.“Provinciálna predstavená Milosrdných sestier sv. Vincenta dokonca napísala: „Nie sme ani choromyseľné alebo nejak inak imbecilné. “Provinciálna predstavená Milosrdných sestier satmariek dňa 26. júla 1971 adresovala list právnemu odboru Federálneho zhromaždenia: „Máme za to, že ak sa smernice nemôžu zrušiť, potom by sa mali zrušiť niektoré zákony zakotvené aj v ústave...“V ďalšom liste sa píše: „Ide nám len o to, požiadať Vás, aby sa s nami zachádzalo v SSR tak, ako sa zachádza s inými občanmi, ktorí sa všemožne pričiňujú svojou prácou o budovanie socialistickej spoločnosti, a aby nijakej inštancii nebola daná nad nami taká moc, ktorá môže robiť zásahy a obmedzenia, ktoré iným občanom nik nerobí.“

Sarkastická poznámka slovenského ministerstva kultúry

Ministerstvo kultúry SSR odmietlo sťažnosti rehoľníčok s dovetkom, že veď im nik nebráni vyznávať vieru alebo chodiť do kostola. Na čo rehoľníčky reagovali:„...avšak náboženská sloboda zaručená Ústavou nepozostáva iba v týchto dvoch formách.“

Obmedzenia vydané slovenským ministerstvom kultúry boli namierené proti nim len preto, lebo boli členkami rehoľných spoločenstiev. Neskôr, ešte počas komunistického režimu (!) mohli napr. rehoľníčky Matky Terezy pôsobiť na Kube či v ZSSR, no v našej krajine nikdy – až kým nepadol komunistický režim v roku 1989.

Uprostred zápasov

Uprostred veľkých stretov a zápasov, no rovnako aj v čase návratov reholí k slobodnému prežívaniu svojej charizmy, sestra Blanka, ako aj mnohé ďalšie rehoľníčky, žila svoju charizmu obety a služby. V čase, keď sa z rehoľníc stávali aj „TOP manažérky“, ktoré sa pustili do obnovy kláštorov, budovania siete cirkevných škôl a charitatívnych diel, ostávali v pozadí „mystičky“, ktoré tvorili zázemie a domov mladým rehoľníčkam. Aj sestra Blanka sa venovala mnohých profesiám: vychovávateľka, katechétka, ošetrovateľka, talentovaná organistka. 

Aj v posledných rokoch života vedela sestra Blanka upriamiť pozornosť na dôležité veci. Mesiac pred odchodom na večnosť kňazovi donovi Jozefovi Luscoňovi ďakovala za jeho službu. Historikovi vedela povedať: „Ja vám prajem, aby ste boli pre svoje deti dobrým oteckom.“ Svoje „slovko“ mala pre každého. Spolusestru i biskupa. Jemne zakývala pri odchode návštevy, poďakovala za návštevu.

Dňa 5. mája 2026 (utorok) bude o 12 hod. slúžená zádušná svätá omša v kostole Mena Panny Márie vo Veľkých Levároch za sestru Blanku.

Namiesto záveru

Aký bol život sestry Blanky? Jej život bol darom, jej utrpenie posvätné, jej slová pečaťou,
jej pokoj nebom, jej vernosť inšpiráciou, jej modlitba skutočným dialógom, jej povolanie službou. A v týchto dňoch je jej život životom večným, stretnutím.

Na konferencii o Silvestrovi Krčmérym sa herec Matej Marušin pýtal sám seba: „Ako je možné, že som sa nikde s menom Silvester Krčméry nestretol? Azda som sa obklopoval nesprávnymi ľuďmi? Málo som sa zaoberal problematikou budovania skrytej cirkvi a aktivít v období tzv. normalizácie? Bol som málo rozhľadený? Prečo sme sa o ňom neučili v škole? Nepoznal som striktne život, ktorý je schopný akceptovať človeka, akým bol Silvester Krčméry, či posolstvá, ktoré zdieľal, pokoj a lásku, ktorú vyžaroval? Alebo som, jednoducho povedané, nemal šťastie?“

A možno podobná otázka by mohla zaznieť aj v nás. Prečo sme sestru Blanku nestretli. Prečo nepoznáme slovenské mystičky? Ak by sme ich poznali, objavili by sme viac pravdy o seba, vlastných dejinách. Hrôzach režimu neslobody, no rovnako aj výzvu pre dni každodenné a odvahu vykročiť do neznáma, ktoré nám sprostredkoval sestričky Blanky: „Čím sme sa viac obetovali pre dobro blížnych, tým viac sme sa duchovne posväcovali.“

František Neupauer

Foto: archív kongregácie a autora.