Hodina kolotočov (i konšpirácií)

V posledných dňoch sa do éteru dostala kauza štátom platenej influencerky. A okrem uzamknutých článkov tak vhod prišiel aj rozhovor v Aktualitách, kde si Miriam Šramovú pozvali - pochvala teda slúži tam, kde rozum nepustil vôľu, ego a kroky človeka iba po agresívny článok. 

Každý, kto nabral odvahu a pozrel si rozhovor, klobúk dolu. Zniesť tú hodinu bolo ťažké a ja to chápem. Nie je teda dôležité, čo sa v ňom odohralo, skôr - prečo vznikol. 

“Alternatívna” scéna nevznikla tak dávno. Orientačný bod by mohli byť protipandemické opatrenia počas vlády v rokoch 2020-2023. A dôležité je si povedať, prečo vôbec vznikla. Samotná obhajoba alternatívy je postavená na dvoch pilieroch: zlé proticovidové riešenia a vypínanie webov. A je jedno, kto ich robil, podstatné je, že tu boli a teda sa toho ktosi chytil. 

Dovolím si však kúsok zakonšpirovať. A to konkrétne v otázke, prečo alternatíva vznikla. Pretože nesúhlasy tu boli odjakživa, aj počas Ivety Radičovej boli nesúhlasy s Eurovalom a SaS akosi nedokázala vo vláde zamestnať influencera na ministerstvách. Ba naopak, sama bola iniciátorom vypínania “alkáčov”. Čiže to nie je tematický nesúhlas, ktorý tvorí opačný breh - čo to potom je? 

Človek je objektívne vždy subjektívny. Pretože má emócie. Čiže - nie je možné dosiahnuť stav objektivity. A teda - keď sa spýtate Veroniky, aký by mal byť rozsudok medzi Rišom a Igorom, objektívna nebude. Povie vám rozsudok a ak to cítite s ňou, bude to podľa vás objektívne rozhodnuté základe reálne podložených skutočností a ak nesúhlasíte, bude to pre vás zaujatosť. Prezradím vám - ani súdy nie sú absolútne objektívne. Vždy je rozhodnutie poskytnuté na základe emócií sudcu, či poroty s predpokladom, že ich emócie sú v súlade s normatívnym zriadením spoločnosti, kedy vieme väčšinovo povedať, čo je dobré a čo zlé. Teda - vieme väčšinovo povedať, že lúpež je zlá, ale čo ak je lúpež spáchaná, pretože zlodejom je matka, ktorá potrebuje nakŕmiť hladné deti? Objektívne je iba to, že rozhodnutie sudcu by malo byť vykonané na základe jeho svedomia, pri ktorom je, ešte raz, predpoklad, že je v súlade so spoločenským normatívom, ergo, čo považujeme za horšie - lúpež bez komentára, či hladujúce deti. 

S týmto vysvetlením by sme sa teda mohli dostať k premise, že ani noviny nie sú stopercentne objektívne. A tam nastáva bod, ku ktorému sme sa chceli dostať. Hneď vysvetlím. Skúsme to…príbehom:

Dokázali sme si, že človek vo svojej podstate nie je objektívny. Sú len rôzne snahy o objektivitu. Dokázali sme si aj to, že sa tento stav nedá dosiahnuť. Vieme sa teda asi dohodnúť na tom, že ak si redakcia, či skupina nájde ľudí s podobnou subjektivitou (rozumej nemajú radi na základe cca rovnakých dôvodov Moniku, alebo Miša), všeobecná redakcia bude nejakým spôsobom zameraná. To je pomerne logické. Čiže - ak si denník SOM zamestná ľudí, ktorí vo všeobecnosti inklinujú k Mišovi a Moniku nemajú radi, budú šíriť tzv. “protimonikovskú” reč. A ak si denník SOM nájde šťastie a náhodou bude dajme tomu prvé na mediálnej scéne - teda bez konkurencie - bude úspešne šíriť spomínanú protimonikovskú rétoriku. No a teda dajme tomu, že sa postupom času vytvorí len pár ďalších portálov, ako denník M, alebo portál Najnovšie, ktoré (keďže nemajú premeraný trh a jeho dopyt) budú pokračovať v tejto protimonikovskej rétorike. 

Lenže - postupom času začne ich preferovaný Michal robiť chyby. Ale nie každý ich ešte vidí. Očakávalo by sa teda, že denník SOM, M, Najnovšie budú oznamovať svetu jeho chyby. Pretože by sa očakávalo, že sa ich subjektivita zmení, keďže to, čo Michal robí, je normatívne naladené v spoločnosti ako nesprávne. No lenže - Michal vo svojej podstate nerobí nič, na čom je spoločenská zhoda, že je nesprávne, a preto najpopulárnejšie denníky a ich redaktori nepíšu o tom ako o niečom zlom - pretože sami veria tomu, že to zlé nie je. 

Lenže - každá väčšina má i svoju menšinu. Nejdeme si to matematicky dokazovať, ale empiricky to tak je. A napriek tomu, že Michalova väčšina s tým súhlasí, tá Monikina nie. Monika začne protestovať. Ale dlhoročné, čítané denníky jej veľa priestoru nedávajú. Čo ostáva Monike a jej podporovateľom? Kde si môžu prečítať tú pravdu, ktorú nesie ona? Lebo čítajú len o tej Michalovej, no sú presvedčení, že ju má Monika. Kde teda je a prečo nie je taktiež videná, ako Mišo? “Monikovci” sú teda nespokojní. Sú unavení z velebenia Michala a slepého lokajstva. Chcú tiež denníky, kde bude aj Monika. Michal nemusí, on má svoje plátky, ale ona nie. A tak príde Monikina kamarátka, Mima. Mima si založí portál, kde dáva slovo Monike. Verí jej a úprimne žije túto jej pravdu. A tak má priestor Monika, Mima a ich podporovatelia. To sa ale začne nepáčiť “Michalovcom” a označia Mimu za DEZINFLUENCERKU. Napriek tomu, že obidve strany nevedia, aká je pravda, označujú sa tak. Skrátka, veria svojím pravdám a nemyslia si, že tá druhá strana má pravdu. Pozor - Mima je však len jedna, čiže oproti všetkým denníkom - stále je v menšine. A tak sme sa dostali k vzniku “DEZINFOSCÉNY”. Pripomína vám to niečo?

Je to odpoveďou na otázky dnešných dní. A úprimne - je to odpoveď na ďalšie roky. Prečo sa proti dezinfoscéne zbrojí a prečo tu vôbec je. Prečo sú ľudia, ktorí to čítajú a prečo to stále drží. Nezmizne to, to je fakt. Ale možno by bolo dobré sa zamyslieť nad sebou samým predtým, ako začneme hádzať kamene za influencerku v štátnej letke (veľký hriech, však?). Lebo za existenciu “dezinfoscény” si takpovediac môžeme sami. 

Majte sa pekne.