Jadrové zbrane očami katolíckej viery

Jadrové zbrane sú veľmi aktuálnou témou, obzvlášť od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. Zrazu už nešlo len o tému pre akademikov, politikov a bezpečnostných expertov. Začali ju riešiť aj bežní ľudia v každodenných rozhovoroch. Tie boli často poznačené zmesou neistoty, strachu a obáv – až hrôzy. Lebo čo ak?

 

Jadrové zbrane vo mne tiež vyvolávajú zvláštnu zmes emócií. Na jednej strane sú to obavy z ich použitia, na strane druhej paradox – vďaka (alebo skôr „kvôli“, ak sa vyhneme slovu „vďaka“) jadrovým zbraniam sme sa možno vyhli konvenčným hrôzam typu prvej a druhej svetovej vojny.

 

Zároveň si uvedomujem, že ide o iluzórny pokoj, ktorý sa môže v dôsledku chyby, nedorozumenia alebo konania labilného vodcu kedykoľvek zmeniť na armagedon. Existencia jadrových zbraní tak vytvára hrozivý protiklad.

 

Pozrime sa preto na to, čo hovorí Katolícka cirkev o jadrových zbraniach. Už na začiatku treba povedať, že jej postoj je jasne kritický a smeruje k výzve na odzbrojenie.

 

Hirošima a Nagasaki

 

Dve japonské mestá sa na konci druhej svetovej vojny stali terčom jadrového útoku zo strany USA – prvého a dúfajme aj posledného v dejinách. Toto bombardovanie dodnes vyvoláva ostré diskusie, najmä v americkom prostredí.

 

V samotnej cirkvi by sme našli aj odporcov, aj obhajcov tohto rozhodnutia. Učenie cirkvi však podobné vyhladzovacie operácie jednoznačne odmieta.

 

V dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes sa uvádza: „Každá vojnová akcia, ktorá bez rozdielu smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych krajov aj s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť. Riziko modernej vojny spočíva v tom, že držiteľom moderných technických zbraní, najmä atómových, biologických alebo chemických, poskytuje príležitosť dopustiť sa takýchto zločinov.“

 

Hirošima ani Nagasaki tu síce nie sú explicitne uvedené, no je zrejmé, na čo autori textu narážali. Už krátko po vojne útok kritizovali aj katolícki kňazi, medzi nimi napríklad James Gillis alebo Fulton Sheen.

 

Gillis to komentoval slovami: „Použitie jadrových zbraní je fatálnym zlyhaním západnej, kresťanskej civilizácie a pošliapaním všeobecne platného morálneho zákona.“

 

George Zabelka bol vojenským kaplánom leteckej jednotky, ktorá zhodila bombu na Hirošimu. Neskôr oľutoval, že mlčal a verejne neprotestoval proti útoku. 

 

„Povedali mi, že je to nevyhnutné. Bol som zaslepený,“ vyčítal si. Zlom v jeho myslení nastal, keď niekoľko mesiacov po vojne navštívil Nagasaki a videl umierať deti na následky ožiarenia.

 

Nasadenie jadrových zbraní proti Hirošime a Nagasaki odsúdili aj pápeži – Ján Pavol II. počas návštevy Japonska v roku 1981 a pápež František v roku 2019.

 

 

Je zaujímavé, že napriek tomu nájdeme medzi katolíkmi aj obhajobu použitia jadrových bômb. Prekvapivo napríklad u známeho katolíckeho autora Georgea Weigela. Ten v jednom zo svojich článkov uvádza, že vtedajší prezident Harry Truman čelil mimoriadne ťažkej voľbe.

 

Americké vojská sa pôvodne mali vylodiť na japonských ostrovoch. Predpokladalo sa, že Japonci budú fanaticky brániť svoju krajinu do posledného človeka. Straty sa preto odhadovali v miliónoch na oboch stranách.

 

Truman sa v tejto situácii rozhodol pre použitie jadrovej zbrane. Podľa Weigela a ďalších obhajcov išlo síce o tragickú voľbu, no vzhľadom na okolnosti o racionálne najlepšie riešenie.

 

Táto diskusia je však oveľa širšia a presahuje rámec tohto textu. Kritici by namietali, že bolo možné demonštrovať silu bomby na neobývanom území a nechať tak vyhnúť sa masakru civilistov.

 

Z pohľadu chladnej pragmatickej logiky Trumanove rozhodnutie dáva zmysel. Z pohľadu katolíckej morálky však nie.

 

Tá totiž tvrdí, že niektoré skutky sú neprípustné vždy, aj keby mali viesť k dobrému výsledku. Účel nesvätí prostriedky. Priamy útok na neozbrojených civilistov je morálne neprípustný. Civilné straty sú prípustné iba ako neúmyselný vedľajší dôsledok útoku na vojenský cieľ.

 

 

Obdobie súperenia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom prinieslo nové a omnoho ničivejšie jadrové zbrane. Ich počet dramaticky vzrástol. Obe strany disponovali arzenálom schopným niekoľkonásobne zničiť civilizáciu.

 

Tieto zbrane predstavovali vážnu výzvu teórii tzv. spravodlivej vojny, ktorú rozpracovali Augustín a Tomáš Akvinský v podmienkach stredovekých monarchií a mestských štátov. V prípade jadrových zbraní sa princíp proporcionality uplatňuje len veľmi ťažko. Aj pri útoku na čisto vojenský cieľ nemožno vylúčiť rozsiahle civilné straty ani environmentálne následky.

 

Túto realitu reflektovali aj pápeži v období studenej vojny. Už pápež Pius XII. označil jadrovú zbraň za „najstrašnejšiu zbraň, akú si ľudská myseľ doteraz vymyslela.“

 

Na Vianoce v roku 1955 opísal následky vojny slovami: „Celé mestá, dokonca aj tie najväčšie a najbohatšie na históriu a umenie, boli zničené; čierna prikrývka smrti prikryla rozdrvenú hmotu, pokrývajúcu nespočetné obete s popálenými, skrútenými a roztrúsenými končatinami, zatiaľ čo iní stonali v kŕčoch agónie.“

 

Pápež Ján XXIII. počas kubánskej raketovej krízy v októbri 1962 vyzval na pokoj a dialóg. Práve táto kríza je považovaná za moment, keď bol svet najbližšie jadrovej vojne medzi USA a ZSSR. Vtedajší americký minister obrany Robert McNamara neskôr poznamenal, že mal pocit akoby sledoval svoj posledný západ slnka.

 

Encyklika Jána XXIII. Pacem in terris (Mier na zemi) je kľúčovým dokumentom v uvažovaní o vzťahu Cirkvi k jadrovým zbraniam. Pápež v nej vyzýva na dialóg, mier založený na spravodlivosti a odmietnutie pretekov v zbrojení.

 

Jadrové odstrašenie?

 

V období studenej vojny sa rozšíril koncept MAD (mutual assured destruction – vzájomne zaručené zničenie). Znamenal, že obe strany majú taký arzenál, že môžu niekoľkokrát zničiť protivníka. Vojna sa tak stáva iracionálnou, pretože by viedla k vlastnému zániku.

 

Ide však o krehkú rovnováhu založenú na strachu, ktorá sa môže kedykoľvek zrútiť.

 

Ján XXIII. túto situáciu kritizoval slovami, že ľudia žijú v neustálom strachu z hrozby katastrofy. Podľa neho nemožno budovať skutočný mier na rovnováhe zbraní. Mier sa nezačína zbrojením, ale zmenou myslenia.

 

Podobne Pavol VI. uviedol, že mier nie je len absencia vojny, ale aktívne úsilie o spravodlivejší svet.

 

Ján Pavol II. síce pripustil jadrové odstrašenie ako dočasne prijateľné riešenie, no len ako krok smerom k odzbrojeniu. Po skončení studenej vojny však jadrové zbrane nezmizli – naopak, ich modernizácia pokračuje.

 

Benedikt XVI. aj pápež František opakovane zdôraznili, že skutočný mier nemôže byť založený na hrozbe vzájomného zničenia. František dokonca označil aj vlastníctvo jadrových zbraní za morálne problematické.

 

Súčasný pápež Lev XIV. v posolstve k 80. výročiu bombardovania Hirošimy a Nagasaki vyhlásil: „Jadrové zbrane urážajú našu spoločnú ľudskosť.“ V podstate tak nadviazal na svojich predchodcoch, ktorí rovnako dôrazne odmietali jadrové zbrane. 

 

 

Samotná existencia jadrových zbraní je zásadnou výzvou pre ľudstvo. Ich zneužitie na zabíjanie ľudí považujem za jeden zo symbolických hriechov modernej civilizácie.

 

Jadrové zbrane vytvárajú ilúziu bezpečia, no v skutočnosti sú neustálou hrozbou. Preto je potrebné usilovať o ich postupné odstránenie a budovanie skutočného mieru – založeného na pravde, spravodlivosti a láske, ako zdôrazňuje aj moderné sociálne učenie Cirkvi.

 

Vývoj, údržba a modernizácia jadrových arzenálov si vyžadujú obrovské prostriedky, ktoré by mohli byť využité na rozvoj spoločného dobra. 

 

Navyše, jediná chyba v tejto oblasti môže spustiť reťazovú reakciu s následkami, ktoré už nebude možné zastaviť.

 

Foto - Pexels