Z dejín hokeja: Zázrak na ľade alebo ako Dávid zdolal Goliáša

Partia amerických študentov porazila jeden z najsilnejších tímov v hokejovej histórii - Sovietsky zväz. Zimné olympijské hry v roku 1980 v americkom Lake Placid napísali jeden zo svojich najznámejších príbehov. 

 

Príbeh, ktorý ďaleko presiahol hranice hokeja a mal výrazný vplyv na povedomie o hokeji v Amerike. Aj tí, ktorí nemali šajnu o tom, čo je asistencia alebo zakázané uvoľnenie, prežívali toto víťazstvo intenzívne.

 

Zázrak na ľade formoval novú generáciu amerických hokejistov. Súčasní členovia hokejovej Siene slávy ako Mike Modano alebo Brian Leetch sú v istom zmysle deťmi tejto udalosti. Zázrak však mal aj veľkú spoločenskú a politickú hodnotu. 

 

 

Pre pochopenie je potrebné načrtnúť dobový kontext. Sebavedomie Američanov bolo na konci 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia značne podlomené. 

 

Najsilnejšia krajina demokratického bloku mala za sebou neúspešnú vojnu vo Vietname. Politickej scéne dominovala aféra Watergate a dôvera vo vedenie krajiny bola nízka. Neskôr sa pridala energetická kríza, ktorej dôsledkom aj symbolom boli dlhé rady áut na benzínových pumpách. Rástla inflácia a nezamestnanosť. 

 

Neskôr v Iráne boli zajatí občania USA a vzťahy týchto krajín boli na bode mrazu. Už tak zlú situáciu dorazila sovietska invázia do Afganistanu v decembri 1979. Americká vláda okrem iného reagovala uvalením embarga na obilie a bojkotu letnej olympiády, ktorá sa mala odohrávať v lete 1980 v Moskve. 

 

Hokejový súboj USA proti Sovietskemu zväzu bol pre mnohých viac ako len športový duel. Bol to symbol. Niektorí to posúvali do ešte vyššej roviny: Dobro proti zlu, kapitalizmus proti socializmu.

 

Obranca tímu USA Jack O’Callahan to charakterizoval takto: „Všetci sme boli vysokoškoláci, takže sme navštevovali hodiny americkej histórie. Všetci sme vyrastali v 60. a 70. rokoch, keď bolo Rusko najväčším nepriateľom Spojených štátov. Bolo to na vrchole studenej vojny; bol to vrchol šírenia jadrových zbraní. Rusko bolo v našej krajine veľkým zlým vlkom. Takže sme všetci vyrastali s týmto vedomím.“

 

 

Americký tím na olympiáde nemohol počítať s profesionálnymi hráčmi z NHL. Ich výber tak tvorili hráči z nižších líg a juniorky. Bol to veľmi mladý tím. Nikto nemal viac ako 25 rokov. Navyše títo hráči pochádzali z rôznych univerzitných tímov, ktoré sa nemali v láske. Značná rivalita bola napríklad medzi hokejistami z Bostonu a Minnesoty. 

 

Tréner amerického tímu Herb Brooks mal čo robiť, aby dal dokopy túto nesúrodú partiu mladíkov. Zjednotil tento tím tak, že im vytvoril spoločného nepriateľa - jeho samého. 

 

Kapitán tímu Mike Eruzione na neho spomínal s rešpektom aj s rozpakmi: „Úprimne? Nebol vôbec príjemný. Mali sme spoločného nepriateľa. Jeho. Tak naša rivalita skončila." Brooks, ktorý od začiatku sledoval medailové ciele, si však nechcel robiť kamarátov.

 

Američanom veril len málokto. Sám Eruzione to potvrdil: „Nikto si nemyslel, že vyhráme. Nikto si nemyslel, že čo i len získame medailu. Mali sme skončiť niekde na siedmom až desiatom mieste.“

 

Herb Brooks ako hráč len o vlások unikol zlatej medaile z olympiády. Pred hrami v roku 1960 v Squaw Valley bol vyradený ako posledný z prípravy. Následne Američania triumfovali a Brooks sledoval víťazstvo iba doma. Tentokrát bol on ten, kto mal rozhodnúť v príprave, kto pôjde na olympiádu a kto nie. Na turnaj do Lake Placid mohlo ísť iba 20 hráčov. 

 

Príprava začala v lete 1979 v Colorado Springs. Brooks mal k dispozícii 70 mladíkov, z čoho do širšieho kádra napokon vybral 26 hokejistov. Brooks nasadil nezvyčajné metódy. Proti výberom z Európy musel vymyslieť novú taktiku, ktorá by bola úspešná. „Ak by sme hrali typický zámorský hokej, proti šikovným Európanom by sme nemali veľa šancí. Museli sme vyskúšať niečo nové. Bol to risk, ktorý sa nemusel vydariť,“ spomínal Brooks.

 

Uchádzači museli napríklad vyplniť psychologický test pozostávajúci z 300 otázok. Tréner si chcel aj takto urobiť prehľad kto je ako odolný. Ten, kto odmietol urobiť tento test bol automatický vyradený. 

 

Americký tím si potom prešiel tvrdou tréningovou a zápasovou drezúrou. Pamätným sa stal prípravný zápas proti Nórsku, ktorí Američania nehrali podľa kouča dobre a iba remizovali. Niektorí hráči sa skôr sústredili na dievčatá v hľadisku ako na svoj výkon. 

 

Po zápase im to Brooks nedaroval a nekompromisne nariadil korčuľovanie. Museli trénovať aj napriek tomu, že diváci odišli a manažér haly dokonca vypol svetlá. Keď pozápasový dril skončil, Brooks len odsekol: "Ak budete hrať takto aj zajtra, tak si to zopakujete." Ďalší zápas proti Nórsku už USA vyhrali 8:0.

 

"Nemáte dosť talentu, aby ste vyhrali iba talentom!," vravieval Brooks. Tieto a ďalšie podobné motivačné hlášky nazvali hráči ako "brooksismy."

 

Brooksov výber odohral v príprave na domácu olympiádu celkom 61 zápasov. Išlo o zápasy proti medzinárodným tímom (Holandsko alebo Fínsko), ale aj profesionálom z NHL. Krátko pred začiatkom olympiády dokonca vyhrali turnaj proti B-tímom medzi nimi aj boli aj hráči zo Sovietskeho zväzu. 

 

 

Sovietsky hlavný tím patril do úplne inej ligy a výrazne prevyšoval nielen konkurenciu z iných krajín, ale aj profesionálne kluby z NHL. Len na ilustráciu - v roku 1979 rozdrvili v exhibícii tím NHL All-Stars 6-0.

 

Výber Sovietskeho zväzu tvorili zväčša hráči z klubu CSKA Moskva. Hrali spolu celé roky. Patril tu skúsený kapitán Boris Michajlov, elitní strelci Valeri Charlamov a Vladimír Petrov. V bránke stál jeden z najlepších brankárov histórie, Vladislav Tretiak. Kolovalo presvedčenie, že "keď mu už dáte gól, puk si odložte na pamiatku - často sa to nestáva." 

 

Tréner "zbornej" Viktor Tichonov doplnil tento výber o mladíkov - Vjačeslav Fetisov, Alexej Kasatonov, Vladimír Krutov a Sergej Makarov. Všetci štyria neskôr vytvorili slávnu päťku (plus Igor Larionov), ktorá si v 80. rokoch podmanila hokejový svet.

 

"Dominovali v hre,“ povedal Juhani Tamminen, bývalý kapitán fínskeho tímu. „O tom sa takmer ani nedá diskutovať. Vo svojej dobe boli lepší ako všetci ostatní.“ Sovietsky hokejový tím bol skrátka dobre namazaný stroj na víťazstvá. 

 

Výkonnostný rozdiel medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi bol priepastný. Medzi rokmi 1960 až 1980 vyhrali Rusi všetkých 12 zápasov proti Američanom s celkovým skóre 117-26. 

 

Sovietsky zväz pred olympiádou v Lake Placid vyhral 4-krát za sebou zlato a nič iné sa nečakalo ani tentokrát. Reportér Dean Anderson na margo toho poznamenal: "Jedine, ak sa roztopí ľad, alebo jedine, ak americký, alebo iný tím urobí zázrak, tak sovietsky tím nezíska ďalšiu zlatú medailu.“ 

 

Je potrebné poznamenať, že vtedy na olympijskom turnaji nemohli štartovať profesionálni hokejisti, ale iba "amatéri." Sovieti to však obchádzali tak, že svojich najlepších hokejistov zamestnali v armáde a tak mali formálne amatérsky štatút. Kanada sa na protest proti tomuto pravidlu nezúčastnila turnajov na olympiáde v roku 1972 ani v roku 1976. 

 

Sovietsky brankár Tretiak priznal, že on a jeho spoluhráči trénovali deväť mesiacov v roku a trikrát denne: "Manželky a deti sme videli iba málokedy. Záľuby a osobný život išiel bokom. Ale pre víťazstvá sme boli ochotní urobiť čokoľvek."

 

 

Americký a sovietsky tím sa stretli v prípravnom dueli pred olympiádou v newyorskej hale Madison Square Garden. Sovietsky zväz podľa očakávaní vyhral vysoko 10-3. "Ukázali sme našu silu, zápas sme brali ako tréningový,“ povedal novinárom tréner Viktor Tichonov. 

 

Neskôr sa však ukázalo, že táto vysoká výhra zrejme prispela k tomu, že Sovieti Američanov podcenili a aj na to doplatili. 

 

Olympijský hokejový turnaj mal trochu iný formát ako dnes. Nemal play-off systém. Hralo sa v dvoch skupinách, pričom najlepší dvaja postúpili do finálovej skupiny, kde sa bojovalo o medaily. 

 

Američania bojovali o postup v modrej skupine. Problémy nastali už v prvom zápase proti Švédom. Krátko pred koncom USA prehrávali 1-2 a boli nútení odvolať brankára. Šťastie sa však usmialo na domácich - obranca Dave Silk vypálil strelu a prekonal švédského gólmana. USA proti Švédom napokon vybojovali aspoň remízu, čo sa neskôr ukázalo ako kľúčové. 

 

Naštartovaní Američania zahájili sériu víťazstiev. Začalo to nečakane vysokou výhrou 7-3 nad Československom, ktoré bolo považované za druhý najsilnejší výber na olympiáde. 

 

Legendárny hokejista a účastník olympiády Peter Šťastný na nich spomínal vo svojej autobiografii s veľkým rešpektom: „Prekvapili všetkých. Získali obrovskú podporu všetkých divákov, a ako kráčali za víťazstvom, tak v zápase proti Rusom sme im držali palce aj my. Bolo vidieť, že Brooks zostavil skvelý tím, ktorý počas olympiády našiel svoju celistvosť a hernú identitu.“    

 

Neskôr nasledovali víťazstvá nad Rumunskom, Západným Nemeckom a Nórskom. Američania tak bez prehry postúpili zo skupiny do bojov o medaily. Na druhej strane, Sovietsky zväz valcoval svojich súperov v základnej skupine a so skóre 51-11 takisto postúpil. Holandsko napríklad zničili 17-4, Japonsko 16-0 a Poľsko 8-1.

 

 

Súboj Sovietskeho zväzu proti USA sa odohral 22. februára 1980 a stal sa doslova národným sviatkom. Olympijský štadión v Lake Placid (dnes Herb Brooks Arena) bol plný a domáci diváci povzbudzovali: „USA! USA! USA! “   

 

„Narodili ste sa ako hráči. Bolo určené, aby ste boli tu. Táto chvíľa je vaša,“ povedal hráčom pred začiatkom duelu tréner Brooks. A dodal: „Možno nad nami vyhrajú deväť zápasov z desiatich. Ale nie dnes.“

 

"Stáli sme tam a pozerali na Rusov. Boli neuveriteľní, správali sa ako armáda. Žiadne emócie, nič. Chladní ako oceľ," povedal kapitán Eruzione na margo obávaných protivníkov. Práve tí sa gólom Krutova ujali vedenia v zápase. Buzz Schneider síce vyrovnal, no Sergej Makarov opäť zvrátil stav v prospech Sovietskeho zväzu. 

 

Na konci prvej tretiny však došlo k momentu, ktorý podľa mnohých rozhodol zápas. Dave Christian vypálil ľahkú strelu z 30 metrov. Brankár Tretjak puk iba vyrazil pred seba. Medzi sovietskymi obrancami však rýchlo prekĺzol útočník Mark Johnson a strelil gól. 

 

Prekvapení Sovieti v domnienke, že končí tretina podcenili situáciu. Ich námietky však boli márne. Rozhodca zápasu Karl-Gustav Kaisla potvrdil, že americký hráč dal gól sekundu pred zápasu. Po prvej tretine bol tak stav vyrovnaný 2-2. 

 

Eruzione spomínal: „Bolo to neuveriteľné, zrazu sme šli do kabín a bolo to 2:2. To, čo sa dialo na tribúnach, bolo neskutočné. Mám zimomriavky aj teraz, keď na to spomínam."

 

 

Ešte väčšie prekvapenie však nastalo na začiatku ďalšej tretiny. Sovietsky tréner Tichonov vymenil najlepšieho brankára sveta za náhradníka Vladimíra Myškina. 

 

Tretjak na danú situáciu spomínal vo svojej autobiografii: „Nemali ma vtedy vystriedať. Urobil som predtým občas chybu, ale veril som, že sa môj výkon zlepší. Myškin bol skvelý brankár a môj kamarát, ale nebol pripravený na taký tlak.“ Aj legendárny obranca Fetisov neskôr na margo výmeny brankára len pokrútil hlavou: „Tréner Tichonov bol idiot.“

 

„Stiahnutie Tretiaka bolo najväčšiu chybou v mojej trénerskej kariére. Vždy chytal lepšie, keď predtým dostal gól. Nechal som sa vtedy uniesť, ešte dlho som si to neskôr vyčítal,“ priznal sám Tichonov. 

 

Niektoré zdroje však hovoria, že s výmenou Tretjaka tlačili politické špičky. Myškin v druhej tretine nepustil ani gól. Nemal však veľa práce - Sovieti vystrelili na amerického gólmana Jima Craiga 12 striel, kým Američania iba dvakrát. Práve Craig svojimi zákrokmi zachránil domáci tím a pustil iba jeden gól od útočníka Alexandra Maltseva.  

 

V tretej tretine už Američania postupne vyrovnali a napokon aj prekonali obávaného súpera. Výkonnostne aj výsledkom. Herb Brooks skrátil striedania, aby hráči mali dosť energie na poslednú tretinu. Mark Johnson vyrovnal a presne desať minút pred koncom strelil víťazný gól Mike Eruzione. Hala burácala. 

 

Očakával sa mohutný sovietsky nápor, no ten neprichádzal. Hoci krátko po góle Eruzioniho nastrelili dokonca tyčku, sovietske hviezdy pôsobili viac-menej bezradne. Tichonov sa neodhodlal ani k odvolaniu brankára v poslednej minúte. Eruzione iba skonštatoval: „Panikárili. Strácali puk. Nevedeli čo mali robiť.“

 

Brooks na striedačke iba opakoval: "Hrajte svoju hru." Američania neboli v poslednej časti zápasu pasívni v obrane, ale hrali útočne. 

 

Do dejín sa zapísali pamätné slová komentátora Al Michaelsa: „Do konca zápasu zostáva päť sekúnd. Veríte na zázraky? Áno!“ Nadšení hráči naskákali na brankára Craiga, ktorý chytil 36 z 39 sovietskych striel. 

 

Kým Američania slávili, na sovietskej strane prevládla frustrácia. Po zápase dokonca údajne došlo v šatni k fyzickej potýčke medzi trénerom Tichonovom a jedným z hráčov.

 

 

Napriek tomu, že výhra nad takmer neporaziteľnými Sovietmi sa rovnala zázraku, Američania ešte nemali istú zlatú medailu. Museli vyhrať ešte jeden zápas - proti Fínsku. Ak by nevyhrali, zlato by im ušlo, pretože Sovietsky zväz prevalcoval Švédsko 9-2. Brooks si to uvedomoval a naordinoval svojim hráčom tvrdý tréning. 

 

Americkí hokejisti sa proti Fínom trápili a po dvoch tretinách prehrávali 1-2. Opäť sa však ukázalo aký je Brooks skvelý motivátor. Hráčom v šatni povedal: „Ak prehráte tento zápas, zoberiete si to až do svojich hrobov!“ 

 

Napokon sa domáci vschopili a Fínov porazili 4-2. Magazín Sports Illustrated pred turnajom predpovedal, že USA skončia medzi 7. až 12. miestom. V roku 1999 ten istý časopis označil Zázrak na ľade za najväčšiu športovú udalosť 20. storočia. Rovnako tak obstála aj v rebríčku IIHF v najväčších udalostí medzinárodného hokeja. 

 

Z neznámych mladíkov boli zrazu národní hrdinovia a v Bielom dome ich hostil prezident USA Jimmy Carter. Naopak v Sovietskom zväze si Leonid Brežnev zavolal trénera Tichonova, aby mu vysvetlil túto blamáž. 

 

Celkom trinásť z dvadsiatich hráčov zo zlatého olympijského tímu si neskôr zahralo NHL: Iba dvaja z nich však vyhrali Stanley Cup. Obranca Ken Morrow to dokázal s New Yorkom Islanders Stanley Cup už v tom istom roku. V nasledujúcich troch sezónach ich získal ďalšie tri. Útočník Neal Broten triumfoval s New Jersey Devils v roku 1995. 

 

Zaujímavé je, že kapitán a strelec víťazného gólu v zázračnom zápase proti Sovietskemu zväzu Mike Eruzione si už profesionálny hokej nezahral. Napriek ponukám z NHL odišiel do hokejového dôchodku, pretože podľa vlastných slov už viac ako olympijské zlato získať nemôže. 

 

 

Hráči Sovietskeho zväzu ťažko niesli to, že získali iba strieborné medaily. Čokoľvek iné ako prvenstvo bola pre nich prehra. Upratovačky po frustrovaných sovietskych hráčoch dokonca v olympijskej dedine našli 120 fliaš vodky. „Medailu z olympiády doma nemám. Nechal som ju tam.“ spomínal útočník Sergej Makarov

 

Práve Makarov sa stal jednou z hlavných tvári novej generácie sovietskej hokejovej elity. Sovietsky zväz si až do svojho rozpadu v roku 1991 udržal hokejovú dominanciu a triumfoval na takmer každom turnaji, vrátane nasledujúcich dvoch olympiád.

 

Ryan McClanahan, jeden z hrdinov amerického tímu, poznamenal, že "mohli by sme hrať proti Sovietom stokrát a deväťdesiatdeväť krát by sme prehrali." Proti sovietskemu tímu z tých čias sa dalo z času čas vyhrať, no nie vyhrávať. To, že to dokázali mladí americkí študenti je skutočne zázrak. 

 

Zázrak na ľade bol dvakrát sfilmovaný. Prvýkrát už v roku 1981 a potom v roku 2004, kde si postavu trénera Herba Brooksa zahral herec Kurt Russell. 

 

Brooks trénoval Američanov aj na olympiáde v Salt Lake City v roku 2002. Na turnaji sa už mohli predstaviť aj profesionáli z NHL, no výber USA tentokrát vo finále nestačil na tím Kanady. Brooks zomrel tragicky v roku 2003 na následky autonehody. Dodnes je však oslavovaný ako autor zázraku, ktorý vďaka svojej schopnosti motivovať a vyťažiť zo svojich zverencov maximum, slávil úspechy.

 

Vďaka nemu a partii študentov mohla Amerika v kritickej fáze studenej vojny opäť snívať svoj sen. Bola to silná morálna a psychologická vzpruha pre národ, ktorý začal pochybovať o sebe.

 

 

Hokej na dvoch kontinentoch - Peter Šťastný

Miracle: The Boys Of ´80 - Netflix dokument