Kompetenčný model hrdinstva 21. storočia

Keď občas narazím na nadšené statusy oslavujúce „neuveriteľnú odvahu“ písať kriedou na chodník proti vláde a premiérovi, zmocní sa ma zvláštny pocit: akoby sme si k tomu mali vytvoriť nový kompetenčný model hrdinstva 21. storočia.

Veď uznajte — anonymne napísať kriedou na zem pár slov, to si predsa žiada solídnu výbavu:

– majstrovské uchopenie kriedy (najlepšie farebnej, aby to lepšie pôsobilo na fotkách),
– základnú orientáciu v priestore, aby dotyčný vôbec našiel chodník,
– precízny time management, nech to stihne v tme a bez svedkov,
– anonymitu na úrovni ninju — kapucňa, rúško, prípadne rýchly úkryt za najbližší kontajner,
– a napokon content & social media skill, lebo čo je to za čin, ak z neho nie je selfíčko a pár stories s dosahom na tri stovky sledovateľov?

A teraz si to porovnajme s „kompetenciami“ skutočných hrdinov minulosti.
Skúste sa na chvíľu vrátiť do 80. rokov:

– riskovať prácu, byt, budúcnosť vlastných detí,
– tajne šíriť informácie a organizovať stretnutia,
– znášať výsluchy, sledovanie, donášačov — a nezlomiť sa.

A čo ľudia počas druhej svetovej vojny?

– odboj, ukrývanie prenasledovaných, partizánska činnosť,
– reálna možnosť mučenia, koncentráku či guľky,
– a pritom žiadna istota, že ich úsilie zmení čo i len o milimeter chod dejín.

A dnes?
Hrdinský výkon generácie 2000+ vyzerá nejako takto: vziať kriedu, napísať na chodník „premiér je zlý“, urobiť fotku, nahodiť ju na Instagram a doma pri Wi-Fi sledovať, koľko lajkov pristálo. Následne si uvariť bylinkový čaj „na nervy“, lebo to bolo, samozrejme, mimoriadne intenzívne.

Nechápte ma zle: právo protestovať je základom demokracie.
No nazývať tento drobný rituál hrdinstvom popri tom, čím ľudia prechádzali v totalite či vo vojne, je… povedzme si úprimne… mierne devalvujúce význam slova odvaha.