Oslobodenie Slovenska - Ako vznikla ČSR

Oslobodenie Slovenska - Ako vznikla ČSR

Slovensko zažilo v 20. storočí 5 krát zmenu politického systému, 3 krát výraznú zmenu hraníc, 2 krát stratilo nezávislosť a 3 krát zažilo národné či občiansko-politické oslobodenie. Vedomosti o týchto udalostiach a ich dôležitých súvislostiach sú u mnohých obyvateľov slabé, a názory na ne často rozporné. Túto nevedomosť podnes opakovane zneužívajú najmä populistickí a nečestní politici.

Základnú z týchto zmien si pripomíname 28. októbra. Vtedy, v r. 1918 rozdelením Rakúsko-Uhorskej monarchie vznikla popri iných štátoch demokratická Československá Republika, vrátane hraníc Slovenska, ktoré v zásade platia aj dnes. Zachránila slovenský národ pred maďarizáciou a dala mu priestor pre kultúrny a ekonomický rozvoj. Pod nátlakom nacistického Nemecka stratila ČSR Mníchovskou dohodou (29.9.1938) 28 000 km2 v prospech Nemecka a Viedenskou arbitrážou (2.11.1938) 10 400 km2 (vyše 20% územia, vrátane Žitného ostrova a Košíc) v prospech Maďarska. Nasledovalo rozbitie ČSR a vznik nedemokratického Slovenského štátu, pod mocenským vplyvom Hitlerovho Nemecka, ktoré aj okupovalo časť jeho územia (tzv. Schutzzone).

Potvrdenie právnej kontinuity ČSR po II. svetovej vojne vrátilo Slovensku pôvodné hranice. Na krátko sa vrátila aj demokracia. Tú však od začiatku nahlodávali aktivity komunistov, ktorí potom prevratom 25.2.1948 nastolili totalitnú diktatúru pod mocenským vplyvom Sovietskeho zväzu. Pokus o demokratizáciu v polovici šesťdesiatych rokov zmarila vojenská intervencia 21.8.1968. Slobodu sme získali až po 17. novembri 1989. Tá spolu so zmenenou medzinárodnopolitickou situáciou priniesla aj mocenskú nezávislosť od vonkajších krajín, ktorá bola zavŕšená odchodom sovietskych okupačných vojsk v júni 1991.

Pochopiť a využiť situáciu

Keď v lete 1914 vypukla vojna, predsedníctvo Slovenskej Národnej Strany vydalo prehlásenie, že na dobu vojny zastavujú akúkoľvek činnosť, a prejavilo vernosť Uhorskej vlasti a ochotu obetovať za ňu životy i majetok.

T.G. Masaryk, ktorý často chodil na Slovensko a poznal jeho pomery pochopil, že vojna zmení Európu a treba využiť situáciu. Vo veku 64 rokov nechal doma manželku a deti, a odcestoval do zahraničia, odkiaľ sa už do konca vojny nevrátil, lebo mu pre jeho činnosť hrozilo zatknutie. Nadväzoval kontakty s vládnymi orgánmi V. Británie a Francúzska, ktorým aj odovzdával správy získané tajným spojením s českými politikmi. Medzi spolupracovníkmi bol aj Dr. E. Beneš, ktorý sa tiež už nemohol vrátiť domov, a ktorý prostriedky na túto činnosť získal aj predajom vlastného domu. V marci 1915 zorganizoval Beneš schôdzku predstaviteľov českých politických strán. V priebehu roka sa 3 krát stretol s Masarykom.

Koncom roka 1915 sa dohodli na spolupráci, s M.R. Štefánikom, ktorý pomohol zvlášť tým, že využil svoje kontakty. V r. 1916 uviedol Masaryka a Beneša k ministerskému predsedovi Francúzska Briandovi a potom i ďalším politikom a novinárom. Brianda presvedčili a on sľúbil pomoc Francúzska v úsilí o šátnu samostatnosť. Beneš písal články do francúzskych časopisov, ktoré mu Štefánik pomáhal redigovať (aj v nemocnici po operácii v decembri 1915, kde ho navštevoval aj Masaryk). Založili časopisy, aby mohli lepšie ovplyvňovať verejnú mienku i politikov. V marci 1916 napísal Beneš do Prahy : „Ohromné služby nám tu koná poručík Štefánik, Slovák, ktorý má tu silné postavenie. Naša otázka zjednotenia so Slovákmi tiež pokročila. … Mnoho pracuje a veľké zásluhy má Štefánik.“

Dohody o spolupráci

Na to aby úsilie o národné oslobodenie boli účinné, bola potrebná spolupráca medzi ČS zahraničným odbojom a českými a slovenskými spolkami v zahraničí. Prvým dokumentom o spoločnom postupe bola Clevelandská dohoda z 22.10.1915. Hovorila o rovnoprávnom postavení Čechov a Slovákov v spoločnom štáte - federatívne usporiadanej demokratickej republike, zaručovala Slovenčinu ako úradný jazyk (čo bolo v Uhorsku nemysliteľné).

Na podnet Štefánika bola po jeho rokovaní s Benešom vo februári 1916 vytvorená Československá národná rada (ČSNR), zastrešujúca zahraničné krajanské spolky, a reprezentujúca ich spojené úsilie pred zahraničnými politikmi a médiami. Predsedom sa stal Masaryk a tajomníkom Beneš. Jej úlohou bolo aj organizovanie Revolučného dobrovolného vojska, neskôr nazvaného čs légie. Beneš a Štefánik sa zaslúžili o to, že tieto zostali autonómne a nestali sa iba jednotkou spojeneckých vojsk. To bol po vojne silný argument v prospech vzniku ČSR.

V USA vtedy žilo asi 750 000 Slovákov, ktorí tam odišli za prácou. Len časť z nich bola aktívna v úsilí za oslobodenie, iní boli ľahostajní alebo verní R-U. V júli 1917 v New Yorku ich presviedčal Štefánik: „Nesmieme sa deliť ani na Čecha ani na Slováka. Musíme stáť na absolútnej jednote ak máme byť úspešní.“ Hlavným úspechom tejto Štefánikovej cesty do USA bol súhlas americkej vlády s náborom do čs légií a priklonenie sa katolíckeho duchovenstva amerických Slovákov k národooslobodzovaciemu boju v znamení československej štátnej jednoty.

Po mnohých udalostiach a ďalších rokovaniach bola 31.5.1918 uzavretá Pittsburská dohoda, ktorá potvrdzovala spoluprácu v budúcom spoločnom demokratickom štáte a Slovenčinu ako úradný jazyk. Ustúpila od požiadavky federácie, ale zaručovala Slovensku vlastnú samosprávu, pričom „Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom."

„Československý národ“

Prvú predstavu o budúcom štáte formuloval Masaryk v októbri 1914 na stretnutí s anglickým historikom R.W. Setonom-Watsonom, ktorý na jeho základe vypracoval memorandum pre britskú vládu. Zo slovenskej strany prvú predstavu o odtrhnutí Slovenska od R-U formulovala Slovenská liga združujúca Slovákov v USA (Š. Osuský. M. Daxner) v Memorande požadujúcom samourčovacie práva Slovákov.

Presvedčiť vedúcich politikov „Dohody“ - Francúzska, V. Británie, USA a Talianska, aby mocensky rozdelili stáročia existujúce Rakúsko-Uhorsko (R-U) a podporili vznik ČSR bolo však neporovnateľne ťažšie, ako v r. 1992 dohodnúť jej rozdelenie bez zmeny hraníc. Bolo to aj podstatne dôležitejšie a užitočnejšie. Najmä pre slovenský národ, ktorý bol na tom vtedy ekonomicky a vzdelanostne omnoho horšie ako český, a ktorému viacerí už predpovedali zánik behom 20-30 rokov v dôsledku prebiehajúcej maďarizácie.

Vo vtedajšej situácii boli šance na vznik samostatného českého a slovenského štátu mizivé, slovenské ešte menšie ako české. Na území vznikajúcej ČSR žilo vtedy približne 5 mil. Čechov, 3 mil. Nemcov s podstatne lepšou ekonomickou i vzdelanostnou úrovňou ako mali Slováci, ktorých boli iba 2 mil. a skoro milión Maďarov. Preto bolo užitočné najmä voči verejnosti a politikom Ddohody prezentovať ideu politického československého národa, ktorý chce vytvoriť vlastný štát, a dokázať, že tento národ bude ich spojencom. Dohodou o spolupráci získali v politickej rovine Česi váhu Slovenska proti tlaku trojmiliónovej nemeckej menšiny a Slováci českú pomoc pri oslobodzovaní spod maďarskej nadvlády a následne pri budovaní školstva, ekonomiky a štátnej správy.

Cestovať a rokovať

Bolo potrebné mnohými rokovaniami a inými aktivitami presvedčiť vedúce osobnosti Dohody, že na území R-U existujú národy trpiace útlakom a schopné sami zriadiť a riadiť vlastný štát. Na vymenovanie a opísanie všetkých aktivít tu niet priestoru. Bolo to mnoho ciest do Talianska, Francúzska, Rumunska, Ruska, USA, V. Británie, Japonska, vrátane frontových území, a rokovaní s rôznymi predstaviteľmi spojeneckých štátov – politikmi, ministrami, tajomníkmi, generálmi. To stálo nie len námahu ale aj nemalé prostriedky.

V r. 1915 Štefánik vstúpil do francúzskeho letectva, v septembri bol s vojenským a politickým poslaním v Srbsku. V decembri operovaný v Paríži, kde šíril myšlienku rozdelenia R-U, ktorej spočiatku bol málokto vo Francúzsku naklonený. Stretnutie s predsedom vlády. Potom s Masarykom navštívil predsedu snemovne. Na jar 1916 Štefánik v Taliansku robil prieskumné lety nad frontom a prijal ho i minister zahraničia a kráľovná matka. V lete 1916 bol v Rusku kde ho pri problémoch s úradmi podporil Beneš autoritou ČSNR. V októbri 1916 Rumunsko, potom Rusko, v marci 1917 odcestoval do Británie. Keď koncom r. 1916 Nemecko a R-U dali mierové ponuky a začali rokovania, zdalo sa delenie R-U takmer nemožné. Benešovi sa s pomocou Francúzska podarilo dať do mierovej nóty aj oslobodenie „Čecho-Slovákov z cudzej nadvlády“.

V apríli 1918 prišiel Masaryk do Kanady, potom bol v Chikagu, v máji podpísal Pittsburskú dohodu. Po úspechoch čs légii pozval Masaryka minister zahraničných vecí USA. V septembri vláda USA vyhlásila čs légie za spojeneckú armádu a ČSNR za česko-slovenskú vládu de facto. Štefánik so spoločníkmi navštívili náčelníka US armády a štátneho tajomníka. Potom loďou Honolulu a Jokohamu, odkiaľ riešil problémy s légiami. Beneš po dosiahnutí uznania francúzskou vládou odišiel do Británie na rokovanie s ministrom zahraničia. Po zdľhavých rokovaniach hlavne na základe faktických informácií o légiach vydalo ministerstvo zahraničných vecí Deklaráciu kde „V. Británia považuje Čechoslovákov za národ spojenecký“ a uznáva jeho armádu a ČSNR ako jeho najvyšší orgán.

Légie v Rusku

Členom „Dohody“ bojujúcej s Nemeckom a R-U bolo aj Rusko. Cársky dvor považoval v r. 1916 Masaryka za odpadlíka od Slovanstva, lebo ten bol proti pripojeniu Česka a Slovenska k Rusku. V lete 1916 odišiel Štefánik s francúzskym poverením organizovať čs. légie do Ruska, ktoré mu spočiatku robilo prekážky. Napriek zdravotným problémom Štefánik po obtiažnych rokovaniach podpísal 28.8.1916 v mene ČSNR tzv. Kyjevský zápis, ktorý formuloval aj vôľu Slovákov a Čechov po slobode. Po ďalších aktivitách bol povýšený na majora a vyznamenaný ruským generálnym štábom. Po občianskej revolúcii v Rusku (február 1917) a Masarykovej návšteve Ruska toto súhlasilo s vybudovaním čs armády z vojnových zajatcov. V júli 1917 mali č-s vojaci veľký úspech v bitke u Zborova, čo zvýšilo ich popularitu.

V apríli 1917 pomohli Nemci Leninovi vrátiť sa zo švajčiarskeho exilu tajne do Ruska, aby podnietil vnútroruské rozbroje. Po víťazstve komunisticko-boľševickej revolúcie 7.11.1917 sa vedenie č-s vojsk nechcelo miešať do ruských vnútorných záležitostí, ani podporovať boľševikov. 3. marca 1918 Sovietske Rusko podpísalo pre seba nevýhodný „Brest -litovský mier“, ktorý umožňoval Nemecku stiahnuť vojská z východného frontu, a spolu s vojakmi, čo sa mali vrátiť zo zajatia ich použiť v boji proti Francúzsku a Anglicku. Vrátane zajatých vojakov Rakúsko-Uhorských, čiže aj Čechov a Slovákov.

Ruskí boľševici začali č-s vojská odzbrojovať. Tie sa tomu bránili. 10.5.1918 sa zmocnili Čeliabinska a potom celej železničnej trate od stredného Ruska po Vladivostok v dľžke niekoľko tisíc kilometrov, čo bol mimoriadny vojenský a organizačný výkon. (Do konca r. 1918 do nich vstúpilo asi 60-70 tisíc vojakov.) Miestni obyvatelia ich často vítali, keď vytlačili boľševikov. Štefánik podporoval myšlienku zapojenia légií do boja proti boľševikom. Vlády spojencov ich chceli využiť aj v boji proti boľševickej revolúcii, ale nedali im riadnu materiálnu podporu. Po vojne odišli cez Vladivostok domov. Ich hlavný význam je v tom, že svojou organizáciou, nasadením a výsledkami výrazne pomohli pri presviedčaní politikov a verejnosti víťazných mocností o oprávnenosti požiadaviek Čechov a Slovákov na vytvorenie vlastného štátu.

Okrem toho bojovali č-s legionári vo Francúzsku (asi 10 tisíc) v Taliansku (19 tisíc) a asi 40.000 čs. dobrovoľníkov bojovalo v radoch americkej armády.

Vznik Československa

V programe na ukončenie vojny, ktorý 14.1.1918 vyhlásil prezident USA Wilson, bol návrh aby R-U zabezpečilo pre svoje národy väčšiu autonómiu (nič o rozdelení), čo vlády Nemecka a R-U odmietli. Čakali že im k víťazstvu pomôže Brest-Litovský mier a chystaná ofenzíva. Francúzsko sa už na základe predchádzajúcich aktivít českých a slovenských predstaviteľov prikláňalo k podpore vzniku samostatného Československa. V prehlásení z 3.9.1918 už USA uznali činnosť čs armády, vojnový stav medzi čechoslovákmi politicky reprezentovanými ČSNR a R-U, ale nič nehovorili o československých územných nárokoch. 11.9. prijal Masaryka prezident Wilson, ktorý ocenil najmä mimoriadny výkon čs légií.

Po Benešovom rokovaní na ministerstve zahraničia V. Británia definitívne prijala koncepciu likvidácie Rakúsko-Uhorska. Zmluvu o tom za ČSNR podpísal Beneš. Talianska vláda uznala ČSNR ako vládu de facto 3.10.1918. Na základe týchto udalostí českí poslanci vydali rezolúciu a prehlásenie v rakúskom parlamente, čo pomohlo v čase keď R-U robilo posledný pokus na sebazachovanie. Beneša pri jeho návšteve na francúzskom ministerstve zahr. vecí uistili, že ďalšia existencia habsburskej ríše je vylúčená. 16.10. USA oznámili Viedni, že „vláda Spojených štátov uznala existenciu vojnového stavu medzi Československom a nemeckým a R-U mocnárstvom, ako i čsl. Národnú radu za de facto bojujúcu vládu. … Prezident teda nemôže prijať len „autonómiu“ týchto národov za podklad mieru,....“

18.októbra odovzdali vo Washingtone prezidentovi Wilsonovi a vyslancom Dohody Deklaráciu nezávislosti, ktorú podpísal Masaryk, Štefánik a Beneš. 24. 10. poslal taliansky minister zahr. Sonin Benešovi nótu : „Pán minister, … mám tú česť oznámiť Vám, že kráľovská vláda uznáva oficiálne národnú vládu Československú. ..opätujem Vám prejavy sympatie a obdivu, s akým talianska vláda a národ sledovali úsilie a obete Čechoslovákov smerujúce k dosiahnutiu najvyššieho cieľa – k oslobodeniu sa spod útlaku a k samostatnosti.“ Minister zahraničia R-U gróf Andrassy v odpovedi Wilsonovi 27.10. okrem iného vyjadril súhlas R-U vlády vo veci práv národov, hlavne Čechoslovákov a Juhoslovanov. Keď sa s tým oboznámili v Prahe, zišli sa politickí predstavitelia a vyhlásili 28.10.1918 vznik ČSR (za Slovákov tam bol Vavro Šrobár). Zhromaždenie vyše 200 zástupcov zo Slovenska sa k spoločnému štátu prihlásilo Martinskou deklaráciou 30.10. 1918.

Koniec vojny a Slovensko

4.11.1918 dostal Dr. Beneš ako minister zahraničia list, ktorým ho po dohode predstaviteľov Británie, Francúzska a Talianska pozvali na zasadnutie Najvyššej vojenskej rady. Odvtedy sa trvalo zúčastňoval aj na zasadaniach mierovej konferncie. To bolo dôležité aj preto, lebo maďaarská strana sa odmietala vzdať Slovenska a podnikala za tým účelom rokovania i vojenské akcie.

Rokovania o prímerí začali 4.11. vo Versailles. Československo tam bolo zastúpené preto, lebo jeho vládu ako existujúcu a spojeneckú uznali vlády dohodových mocností. Beneš bol pozvaný ako jediný predstaviteľ novovzniknutých štátov. Medzitým sa bojovalo a Beneš navštívil aj čs vojakov na fronte. Štefánik s Janinom sa vtedy z Japonska, kde ho prijal aj cisár, snažil zabezpečiť pomoc pre legionárov v Rusku. 11.11. bolo podpísané prímerie.

Maďarský premiér Károlyi začal separátne rokovať so spojencami, aby sa nemuseli vzdať Slovenska. Prímerie dojednané so spojeneckým veliteľom východnej armády F. d´Éspery 12.11. vykladal ako potvrdenie Maďarskej správy Slovenska. Čs vojská prišli na Slovensko, silnejšie maďarské vojso ich odrazilo. Predseda vlády Dr. Kramář o probléme z Prahy informoval Beneša. Ten pripravil mapu s hranicami Slovenska, a po rokovaniach na francúzskom ministerstve zahraničia správu o situácii so žiadosťou, aby francúzska vláda zakročila. Minister Pichon mu odpovedal 27.11., že minister vojny posiela presné telegrafické inštrukcie na vyprázdnenie Slovenska (od maďarských vojsk a úradov). ČS vláda vyslala do Budapešti za tým účelom K. Stodolu, ktorého zakrátko nahradil M. Hodža. Károlyi na francúzske požiadavky v obsiahlom liste odmietal uvolniť Slovensko.

Plukovník Vyx (zástupca Dohody v Budapešti) hlásil, že ťažkosti spôsobuje aj to, že v pokynoch na vyprázdnenie Slovenska nie sú presne určené hranice. Dohodla sa dočasná línia, miestami výrazne severnejšie ako súčasná hranica. Beneš žiadal u predstaviteľov Spojencov rýchly návrat čs vojska na územie ČSR, a Kramářovi dával inštrukcie, aby potichu obsadili potrebné územie. 5 krát sa menila demarkačná línia medzi Maďarskom a Slovenskom. Výslednú tvoril návrh, ktorý 25.11. na Quai d´Orsai načrtol Beneš, s úpravami, ktoré cez Ministra pre správu Slovenska Šrobára tlmočili miestni zástupcovia.

Zavŕšenie v Trianone

18.1.1919 začala mierová konferencia vo Versailles, ktorej sa zúčastnilo 27 štátov. Nasledovalo niekoľko mesiacov ťažkých rokovaní, kde sa stretali záujmy rôznych krajín a názory a postoje rôznych delegátov. Vrátane napr. požiadaviek Poľska na časti severného Slovenska, postavenia čs légii v Rusku, možnosti zakročenia Spojencov proti Boľševikom a Slovensko-Maďarskej hranice.

21.3. Maďarská republika rád nastolila diktatúru proletariátu a v máji 1919 jej vojská obsadili časť Slovenska. Počas bojov o Slovensko od 14.11.1918 do 14.8.1919 zahynulo 39 čs dôstojníkov a 825 vojakov, 103 dôstojníkov a 1727 vojakov bolo ranených a 18 dôst. a 1942. voj. zostalo nezvestných.

V Trianone 12.6.1919 Najvyššia rada mierovej konferencie určila definitívnu Československo – Maďarskú hranicu, ktorá oproti predchádzajúcej priradila k Slovensku aj Petržalku pri Bratislave. Po mnohých pokusoch Maďarska zvrátiť vývoj (len v januári podali 98 memoárov s požiadavkami), bola 4. júna 1920 v Paríži pod patronátom víťazných mocností podpísaná Zmluva medzi ČSR a Maďarskom, v ktorej sa o.i. Maďarsko vzdáva nárokov na územia bývalej monarchie.

Nemecká expanzia ani maďarské požiadavky na Slovenské územie však neskončili. O tom ako sa realizovali v r. 1938-45 si povieme nabudúce.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo