Muzikál The Greatest Showman

Dej je v podstate veľmi primitívny, chalan Phineas (Hugh Jackman) z chudobných pomerov v USA na prelome storočí (19. a 20.) založí cirkus, kde predvádza ľudí, ktorí nezapadajú do väčšinovej spoločnosti. Má tam trpaslíka, bradatú ženu, albína, černochov a podobných ľudí na okraji, ktorí robia predstavenia a vďaka nim zbohatne.

Phineasovi to však nestačí a snaží sa preraziť aj do „vysokej spoločnosti“, ktorá týmito ľuďmi pohŕda, takže začne svojich divných ľudí zanedbávať a namiesto toho uprednostňuje na predstaveniach krásnu švédsku speváčku Jenny Lind (Rebecca Ferguson), a pre úspech a uznanie začne zanedbávať dokonca svoju vlastnú rodinu.

Keďže je však tak trochu kretén, všetko sa mu zrúti a on sa ocitne na mizine znova so svojimi „kuriozitami“. Tam si uvedomí, že bol šťastný vtedy, keď zažíval priateľstvo, lásku a zábavu, ktoré zažíval v počiatkoch svojej kariéry a v tom, že pomáhal ostatným byť akceptovanými a nájsť si svoje miesto vo spoločnosti. Takže sa rozhodne pokračovať v cirkusovaní namiesto „fancy“ vystúpení a uprednostní svoju rodinu pred švédskymi speváčkami.

Aj v našej realite nás silno ovplyvňujú zákony spoločenskej prestíže, tiahneme k tomu, čo je cool a vyhýbame sa tomu divnému, aby o nás mali ľudia dobrú mienku. V zásade je takéto uvažovanie užitočné, ale má svoje limity, ktorých sa práve The Greatest Showman dotýka.

Mali by sme vidieť aj vnútornú krásu, ktorú nám tieto spoločenské konvencie prekrývajú. Ďalšia vec je, že aj to, čo možno považujeme za divné nás dokáže obohatiť, dokonca aj finančne, ako to dokázal Phineas. Áno, treba zdôrazniť aj túto stránku veci: ktokoľvek mohol na bradatých ženách zbohatnúť, ale iba Phineas našiel spôsob, akým na nich zarobiť, pretože prekonal povrchné predsudky svojej doby.

Nehovoriac o vnútornom obohatení: kontakt s ľuďmi, ktorými by sme inak pohŕdali nás môže naučiť vnímať vnútornú krásu a veci na ktorých skutočne záleží. Pretože skutočne to najlepšie na tomto svete je pocit blízkosti a lásky, a nie pocit ocenenia, a to je možné cítiť bez ohľadu na to, či je náš spoločník vyšportovaný zakladateľ start-upu, alebo mentálne retardovaný chalan, čo robí na pumpe.

Práve to nás „nezapadajúci“ ľudia vedia naučiť, ako to naučili Phineasa jeho bradaté ženy: záleží na našom šťastí a nie na tom, čo si o našich kamošoch, kolegoch, spolužiakoch, partneroch či spoluveriacich myslia iní.

Vnímam to tak, že podobné myslenie súviselo s hnutím, ktoré označujeme ako „woke“ či „progresívne“ alebo „ľavicovo liberálne“. Lebo v USA skutočne existoval a existuje určitý rasizmus, ako aj neodôvodnené odsudzovanie gejov a ostatných LGBT+ ako niekoho, s kým sa v slušnej spoločnosti nerozpráva, a ktorí by nemali zastávať vrcholové manažérske pozície.

Samozrejme, ako to už pri politických hnutiach býva, pri realizácii sa stalo veľa zlého a povrchného, obmedzovala sa sloboda slova a vďaka kvótam sa dostali na pozície nekvalifikovaní ľudia. Treba však myslieť aj na dobré úmysly niektorých progresívcov, ktorí chceli vytvoriť spoločnosť, kde sa bude hľadieť na vnútro človeka, nie na jeho spoločenskú prestíž založenú najmä na vonkajších znakoch.

Progresívci to tak trochu dokašlali a nechtiac dostali k moci Donalda Trumpa a spôsobili „backlash“ v ktorom sa ľudia snažia znova presadzovať určité normy a nie je to vždy návrat k lepšiemu.

Minule na mňa na instagrame vyskočila táto fotografia:

Myslím, že sa dá na tom pekne ilustrovať zmena, ktorú niektorí vítajú a niektorí ľutujú. Reklamu na rifle s momentálne najviac sexi ženou sveta Sydney Sweeney môžeme považovať za symbolický obrat v americkej kultúre smerom k tradičným normám krásy, ktoré niektorí progresívci spochybňovali.

Ja nemôžem predstierať, že Sydney Sweeney nepovažujem za atraktívnejšiu ženu ako tú tučnú černošku, čo jej ukazuje prostredníky. Avšak zároveň je mi ľúto, že Sydney dostáva o toľko viac pozornosti od mužov a médií než táto neznáma žena, ktorá môže byť lepšou osobnosťou a vedela by so slávou a vplyvom vynakladať rozumnejšie ako americká herečka. A možno by som si s ňou aj lepšie rozumel.

Keďže The Greatest Showman vyšiel v roku 2017, v čase vrcholu „woke“ hnutia, môžeme ho považovať za vyjadrenie svojej doby a myšlienok, ktoré sa umelci snažili divákom odkomunikovať; predovšetkým, že šťastie človeka je dôležitejšie než spoločenské normy.

A to je niečo, čím by sme sa mohli inšpirovať aj dnes, bez ohľadu na spoločenské a politické presvedčenie.