Ad. Pagáčová: Masaryk a Hlinka – kontroverzná diskusia

Na Postoji som 28. októbra publikoval blog „Masaryk a Hlinka, českí biskupi a slovenská vláda“. Faktami podložené zamyslenie prečo pravdepodobne Masaryk nazval Hlinku hlupákom, aké škodlivé dôsledky prináša istý na Slovensku podnes prevažujúci spôsob myslenia a politickej činnosti, a príklad ako sa to dá robiť lepšie.

V diskusii za blogom prevažujú súhlasné vyjadrenia. Dagmar Babčanová, bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky vo Vatikáne, to ocenila ako dobré zasadenie faktami podloženej historickej skúsenosti do súčasnosti, s triezvym pohľadom na našu prítomnosť. „Objasňuje možnosti ako sa na základe chýb z minulosti môžeme vyvarovať chybám v budúcnosti. Len aby to zachytilo oko tých, ktorí nedbalo rozhodujú o nás a o našej budúcnosti a nad poučením z minulosti sa vôbec nezamýšľajú.“ Odpovedal som, že „mám obavy, že tí, ktorí nedbalo rozhodujú o nás a o našej budúcnosti, si to ani neprečítajú, ani nepochopia, ani ich také nezaujíma..... ani väčšinu kresťanov a konzervatívcov.... Zvlášť keď sa také ani na titulky nedostane.“ 

Môj uvedený blog už na 4. deň, 1. novembra, na titulke Postoja nahradil polemický príspevok Emy Pagáčovej, so skreslenými citáciami môjho blogu, ktorý tam už nie je. Dá sa k nemu len nie jednoducho vyhľadávaním preklikať. Tu je link: Masaryk a Hlinka, českí biskupi a slovenská vláda   Aspoň na základné omyly, argumenty a otázky autorky treba vecne reagovať.

Hlavná myšlienka a porovnanie s Ficom

Autorka nechápe alebo ignoruje hlavnú myšlienku aj podstatné fakty a argumenty môjho textu - prečo Masaryk označil Hlinku ako hlupáka, a ako sa istý spôsob myslenia prejavuje podnes. Nepísal som komplexnú charakteristiku ani životopis Andreja Hlinku, ani históriu česko-slovenských vzťahov či vzniku SR. Je to o skutkoch a vystupovaní Hlinku, ktoré asi viedli k uvedenému názoru prezidenta Masaryka. Doložil som to základnými historickými faktami a citovaním troch rôznych súčasných historikov, vrátane R. Letza, ktorého ona pripomína. Aj s odkazmi na zdroj.

Cituje hodnotenie: „Hlinkove prejavy a články sú naozaj plné demagógie, klamstiev, expresívnych výrazov a urážok politických oponentov. Hlinka nevnímal oponentov v politike ako kolegov, s ktorými treba demokraticky súťažiť, kto má iný názor, ale ako nepriateľov, ktorých treba zničiť.“ To nepovedal Masaryk, ako píše Pagáčová, ale na základe Hlinkových prejavov politológ Jahelka, ako som uviedol.

Na moju poznámku, že viacerí slovenskí politici na čele s Ficom tak konajú podnes, sa kriticky pýta, či je vôbec možné porovnávať Hlinku s Ficom. Áno je, keď sa jasne pomenujú kritéria a oblasť, v ktorej sa porovnáva. To som spravil. Neporovnával som vzdelanie, morálku, osobný život, ako naznačuje Pagáčová, ale opísaný spôsob politickej činnosti: demagógia, expresívne výrazy, klamstvá, snaha zničiť oponentov. Aj slovami Ladislava Hanusa som ukázal, prečo takéto spôsoby „zaberajú“ na väčšinu Slovenska. Charakterom. osobným životom aj cieľmi, o ktoré v politike usiloval, bol Hlinka samozrejme „neporovnateľne“ lepší než Mečiar, Fico a ich ľudia.

Podobnosť je aj v tom, že si vybrali blízkych spolupracovníkov, ktorí škodia Slovensku. Hlinkom nerozumne s dobrým úmyslom podporený Tuka pomáhal Hitlerovi podriadiť si Slovensko, a Maďarsku ukradnúť naše územie. Kuffom s dobrým úmyslom, ale bez pochopenia reality podporený Fico a Danko šéfujú takým čo korupčne rozkrádajú Slovensko a konajú v prospech Putinoho Ruska.

Nepochopené súvislosti

Pagáčová sa pýta: „Sú to Clevelanská dohoda, Pitsburská dohoda, práca Štefánika v Paríži, ktorú niektorí historici považujú za najdôležitejšiu pre vznik ČSR, ktoré  autor považuje za nepochopenie medzinárodných súvislostí, lebo hovorili o samostatnom postavení Slovenska? Ale to sú fakty, ktoré súčasní historici nepopierajú. O osude Rakúsko Uhorska sa rozhodovalo v USA, takže myslieť si, že americkí Slováci s tým nič nemajú, nemusí byť úplne správna úvaha.“ 

Jasne som však napísal a zdôvodnil, že tou nepochopenou súvislosťou bola medzinárodná politická realita v roku 1918-19, vtedajšie národnostné zloženie budúceho Československa a maďarské úsilie zabrániť „odtrhnutiu horného Uhorska z maďarskej vlasti.“ Netvrdil som, že s tým americkí Slováci nič nemajú. Nie je pravda, že o osude Rakúsko Uhorska sa rozhodovalo (len) v USA. O tom sa rozhodovalo aj v USA, aj v Lodnýne a Paríži, aj pri bojoch č-s legionárov v Rusku a inde. Boli to mesiace rokovaní Masaryka, Štefánika, Beneša a ďalších. Konečné rozhodnutie padlo vo Versailles a v Trianone. O tom viac tu: Oslobodenie Slovenska - Ako vznikla ČSR 

Nepochopením historických a politických súvislostí je to, že v r. 1918-19 reálne nebolo možné vytvoriť ČSR s autonómnym Slovenskom, že také požiadavky a aktivity ohrozovali vznik a existenciu demokratickej ČSR, ktorá zachránila národnú existenciu Slovenska. Proti tomu autorka nedala žiaden argument. Nepopieram, že prvá ČSR mala svoje chyby, ktoré tiež prispeli k jej rozpadu, a nenaznačujem, že príčinou bol vznik Slovenského štátu, ale ten blog bol o inom. Hlavnou príčinou bol tlak Hitlerovho Nemecka a Maďarska, spolu s Mníchovom, keď demokratickí spojenci v naivnej viere, že zachraňujú mier, opustili Československo. (Tak chcú dnes niektorí opustiť Ukrajinu.) Slovenskí „autonomisti“ však Hitlerovi silno pomohli.

Hlinka vo väzení

Pagáčová píše že „to bola Masarykova justícia, čo Hlinku uväznila ... bol za svoje národovectvo v maďarskom aj československom väzení.“ To je zavádzajúca polopravda. Hlinku neodsúdil Masaryk, a v č-s väzení nebol za národovectvo, ale za konkrétnu aktivitu, ktorou škodil Československu. 

Politológ z Trnavskej univerzity Jahelka, ktorý sa venuje československým politickým dejinám: „Hlinka sa už po ceste naspäť (z Paríža kde bol na falošný pas) začal stavať do pozície martýra, do časopisu Čech napísal článok o tom, ako bude po návrate trpieť a nech ho čakajú žandári. Skončil vo väzení, no s úvodzovkami – išlo o luxusné väzenie, mal k dispozícii stravu z reštaurácie, sluhu či knižnicu. Potom prišli parlamentné voľby v ktorých bol zvolený do parlamentu a internáciu mu zrušili. Samotný Masaryk sa vtedy vyjadril, že by bolo vhodné ukončiť toto divadlo okolo Hlinku, pretože to nikomu neprospieva a len tým získava politické body, keď sa hrá na martýra.“ ( Hlinka vnímal oponentov ako nepriateľov. ) 

Čechoslovakista Hlinka

Pani Pagáčová bez dôkazu píše: „Zdá sa mi, že pán Martinický vychádza z čechoslovakizmu ako ideológie.  … čechoslovakizmus bol dlhodobo súčasťou komunistickej ideológie.“ Ja by som mohol napísať, že sa mi zdá, že ona vychádza z ideológie slovenského nacionalizmu, ale to nie je vecný argument.

Vychádzal som z historických faktov, z ktorých hlavné som uviedol. Čechoslovakizmus nebol súčasťou komunistickej ideológie. Vznikol predtým, ako u nás vznikla Komunistická strana. Tá hlásala marxizmus a „proletársky internacionalizmus“ pod vedením Moskvy. Vznik ČSR a jej zakladatelia sa príliš nespomínali, lebo to bol demokratický štát. Preto komunisti na 40 rokov znemožnili aj vecnú historickú či kultúrno-politickú diskusiu o česko-slovenských vzťahoch. S výnimkou asi dvoch rokov demokratizácie „Pražskej jari“, ktorú zastavila z Moskvy riadená okupácia 21. augusta 1968. Ovocím tej diskusie bola č-s federácia uzákonená 1. 1. 1969, ktorá však už bola poznačená a deformovaná komunistickou „normalizáciou“, čiže upevnením diktatúry bez slobodnej diskusie.

Idea čechoslovakizmu sa vyvíjala a mala viac podôb. V Martinskej deklarácii, ktorou sa Slovensko 30. 10. 1918 prihlásilo k ČSR a ktorú podpísal aj Hlinka, sa Slováci označili za "slovenskú vetvu jednotného československého národa". V roku 1918 pomohla vytvoriť ČSR, ktorá zachránila národnú existenciu Slovenska, kde sa na úradoch a vyše 3 000 nových školách nehovorilo československy ale slovensky.

Pre slovenských nacionalistov je označenie "čechoslovakista“ najhoršou nálepkou, horšie než komunista, eštebák, zlodej či korupčník. Za postoj „želám si, aby Československý štát bol trvalou vlasťou slovenského národa.“ by v roku 1992-3, a viacerí aj dnes, niekoho aj ukameňovali. A predsa sú to slová Andreja Hlinku z roku 1934, po 16 rokoch existencie demokratickej ČSR.

Aj KDH podnes viacerí neznášajú hlavne preto, že v roku 1992 nepodporilo Mečiarovsko-Slotovský projekt samostatnosti, aj keď tým vlastne plnili želanie Hlinku o zotrvaní vo federálnom Československu a Tisa o odmietnutí komunistov.

Slovenský štát 1939 a 1992 / 93

Pani Pagáčová sa oprávnene pýta „čo by bolo, keby slovenský snem nesúhlasil so vznikom Slovenského štátu?“ Súhlasím, že to v danej chvíli bolo, alebo sa aktérom javilo ako najlepšie riešenie, že v niečom by Slovensko asi dopadlo omnoho horšie. Dá sa diskutovať či by z morálnych a politických dôvodov predsa nebol lepší odpor, podobne ako v Česku niektorí hovoria, že Beneš by spravil lepšie, keby neakceptoval Mníchovský diktát a vydal rozkaz na odpor, ku ktorému bola armáda aj väčšina národa nachystaná. (Dobre to spomína napr. Pavel Tigrid v knihe „Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu“.)  Ale to neriešim.

Kritizujem to, že tento štát, ktorý vznikol z donútenia ako menšie zlo, hlásil sa k pápežom odsúdenému nacizmu a prenasledoval tisíce Židov, viacerí oslavujú ako úspech tisícročného úsilia Slovákov. Štát, ktorý bol síce formálne samostatný, ale reálne menej svojprávny, morálny, slobodný a s územím o 20 % menším, než keď bolo Slovensko súčasťou demokratickej ČSR.

Vzniku samostatnej SR v roku 1992-93 predchádzali a umožnili ho viaceré udalosti a okolnosti. Prvou a základnou bol vznik ČSR v roku 1918 a nasledujúci rast vzdelanosti na Slovensku. Druhou a podstatnou bola vnútorná i vonkajšia sloboda, ktorá po Hitlerovi, Stalinovi a páde Železnej opony a komunistickej diktatúry prišla až v roku 1989. Dôležité je ako sme túto slobodu využili a podnes využívame.

Slovensko samostatné a rozkradnuté

Nechcem riešiť či by nebolo lepšie rozvinúť demokratickú ČSFR, ktorá vznikla v r. 1990. Mnohé nasvedčuje, že prinajmenšom ekonomicky bolo. Väčší štát má väčšiu ekonomickú silu a politickú váhu, demokratické Československo bolo vo svete dobrou značkou. Sú úspešné štáty, napríklad Švajčiarsko, ktoré nám mečiarovci sľubovali, kde sú aj tri úradné jazyky, omnoho rozdielnejšie než čeština a slovenčina. Je tam však kvalitnejšia demokracia a menšia korupcia. Fakt je, že ekonomicky a životnou úrovňou sa rozdiel medzi Českom a Slovenskom od r. 1918 postupne zmenšoval, a od roku 1993, a najmä za posledných 15-20 rokov sa zväčšuje.

Hlavne preto, že heslo „vládnime si sami“ sa v praxi realizovalo ako „kradnime si sami“. Masaryk povedal, že štáty sa udržujú ideami, z ktorých vznikli. Aj „Nebát se a nekrást“. Zakladatelia súčasnej Slovenskej republiky boli komunisti a uctievači vojnového Slovenského štátu. Ich hlavným cieľom bola moc, privatizačná rabovačka a hrubé čiary za minulosťou. Tie priniesli hrubé mravy, ako dobre povedal aj arcibiskup Vasiľ. Takou hrubou čiarou proti morálke a spravodlivosti boli aj Mečiarove amnestie a Ficova špeciálna právna operácia – novela Trestného zákona a "normalizácia“ prokuratúry a polície.

V roku 1992-93 bola väčšina obyvateľov proti rozdeleniu ČSFR, dnes si nikto neželá jej obnovenie. (Aj keď si myslím, že najprv bolo treba riešiť demokratizáciu a deboľševizáciu, a potom po kvalitnej diskusii mohla byť „vlastná stolička“ zároveň so vstupom do EÚ.) Najväčší zisk z rozdelenia je v tom, že sa nemôžeme na nikoho vyhovárať a zmizla kontroverzná téma kto na koho dopláca pre populistov z obidvoch strán. 

Podstatné je, ako Slovensko využíva slobodu a samostatnosť, že pri tom opakuje staré chyby, a aj s podporou viacerých duchovných volí tých politikov, ktorí najviac konajú proti tomu, čo hovoria pápeži a sociálne učenie Cirkvi.

Aké vlastenectvo chceme?

•    Keď na jeseň 1938 vznikla na Slovensku autonómia, veľmi rýchlo sa začali odbúravať demokratické princípy a vyvrcholilo to v režime Slovenského štátu, kde vládli len ľudáci ako kolaboranti s nacistickým Nemeckom. (T. Jahelka)
•    „Naliehanie Vatikánu bolo na začiatku deportácií v marci 1942 také úpenlivé a bezvýsledné, že Tisa a Tuku v interných dokumentoch označili v Ríme za bláznov.“ (J. Hajko,//postoj.sk/tiso-sa-stal-symbolom-prveho-samostatneho-statu

•    Základy samostatnej SR od roku 1993 budovala koalícia exkomunistov a uctievačov vojnového Slovenského štátu. Jedným z prvých rozhodnutí Mečiarovej vlády po vzniku samostatnej SR bolo „vyobcovanie“ opozície z väčšiny parlamentých výborov, „neposlušného“ poslanca Gaulídera z parlamentu a zmena pravidiel privatizácie štátneho majetku tak, aby ju bez verejnej kontroly a právnej zodpovednosti mohli robiť ich ľudia. Nasledovali aj útoky na biskupa Baláža, únos prezidentovho syna a politická vražda R. Remiáša. To viedlo aj k pozastaveniu prístupových rokovaní SR do EÚ. 

•    Nástupcom Mečiarovej koalície sú vlády exkomunistu Fica. Počas jeho prvých troch vlád sa rozvinul korupčný systém patriaci k najhorším v EÚ, ktorý viedol až k vražde novinára Kuciaka so snúbenicou, ktorý ju odhaľoval.

•    Prvým krokom 4. Ficovej vlády boli zmeny Trestného zákona, polície a prokuratúry, ktoré zastavili vyšetrovanie korupčných káuz ich ľudí a znížili možnosť trestať majetové trestné činy. To sa už prejavilo aj zvýšením krádeží v obchodoch. Nasledovalo dvojnásobné zvýšenie vlastných príjmov a „konsolidácia“ ktorá má naplniť nimi vytunelovanú štátnu kasu a silno znižuje životnú úroveň väčšiny obyvateľov.

•    Vodcovia a snem vojnového Slovenské štátu vzdávali hold Hitlerovi, „najväčšiemu štátnikovi a tvorcovi Novej Európy.“ (postoj/slovensky-hold-adolfovi-hitlerovi ) Fico a jeho ľudia podporujú Putina a šíria jeho propagandu.

•    Mečiar sľuboval „dokopať Čechov do federácie“. Predstavoval si to tak, že bude čerpať z federálnej kasy a zároveň si na Slovensku robiť čo chce. Ale s tým Klaus nesúhlasil. Podobne si Fico predstavuje naše členstvo v EÚ. Mečiarove i Ficove mítingy boli seansami nenávisti ako z Orwellovho „1984“. Napriek tomu ich aj časť duchovných podporila v mene slovenskej štátnosti a boja proti liberalizmu. 

Pani Pagáčová píše, že „vlastenectvo a láska k národu úplne vyšli z módy práve preto, že sa ich chopil takí ľudia ako Slota, Mečiar,  Danko a Fico.“ Oni to však dokázali aj podobnými spôsobmi aké používal Hlinka, a výrazne im pri tom pomohli aj kresťania a duchovní, ktorí podobne nechápali politické súvislosti, a nepoznali či ignorovali to, čo o politike, vláde a štáte hovoria pápeži a sociálne učenie Cirkvi. ... Sú skutočným vlastenectvom heslá, vatry zvrchovanosti a vlajkové stožiare za súčasného rozkrádania štátu, alebo úsilie o slobodu, spravodlivosť, demokraciu, kultúrnosť a ekonomický rozvoj? Je ním nekritická chvála Slovenska a jeho vodcov, alebo pomenovanie jeho vážnych problémov a ich príčin?