Neviem, či mám tej učiteľke môžem veriť

"Neviem, či sa dá tomu veriť"

Moja sestra Yvonna F. sa narodila počas politickej väzby matky v Prahe - Pankrác. Otca zbavili postu riaditeľa Ľudovej školy umenia v Bytči, aj učiteľovania úplne. Vyrástla som v tichej rodine nasiaknutej utrpením totalitného režimu. Zvláštne návštevy divných chlapov v dlhých baloniakoch. Rodičia mlčali pred nami, dievčatami. Sestru vyhodili z konzervatória, určili jej školu v Bratislave. Zrútila sa. Dnes jej chodím zapaľovať sviečku na hrob. Tichý martýr. Pre mňa, nepochopiteľná, krutá krivda vykonaná na nevinnom dieťati. Matka bola v r. 1991 spoluzakladateľka Konfederácie politických väzňov. Entuziazmus utíchol, "hlas volajúcich na púšti" našej dlhoročnej politickej scény je nevypočutý.

A príde 17. november 2025, zrušenie dňa pracovného pokoja Dňa boja za slobodu a demokraciu po 24 rokoch. No nič, aspoň môžeme deťom práve tento deň porozprávať, o čo tu vlastne šlo. Z Dejepisu toho veľa, o tejto "veci" nevedia. Pád komunizmu je v osnovách pre ZŠ zaradený úplne na koniec, kedy pozornosť deviatov, po monitore a prijímacích pohovoroch je, ale že, úplne mimo vzdelávací proces. A tak fajn, povieme niečo deťom práve dnes, 17. 11.. 

Uvažovala som, ako touto témou zaujať. Viem si predstaviť, že ju možno zaradia medzi učivo o dinosauroch. V pivnici som našla, vďaka môjmu otcovi, ktorý "nežnú" prežíval veľmi emocionálne, zvyšky letákov, transparentov, ... z revolučných dní na jeseň 1989. Bola som tretiačka na VŠDS (dnešná Žilinská univerzita v Žiline) a členka štrajkového výboru. Našla som dobrý 10 minútový dokument z ÚPN - udalosti 17. 11. 1939 a 1989. A pridala som vlastné svedectvo. Nemôžem povedať, že by boli žiaci voči téme ľahostajní. Dokonca padlo pár otázok.  

Počas cesty verejnou dopravou som nechtiac počula, ako cca ôsmačka rozpráva niekomu svoje dojmy z dnešného školského dňa, ktorý bol, podľa obsahu monológu, zameraný tiež na revolučný rok 89. Ukončila ho slovami: "ani neviem, či to tej učiteľke môžem veriť". Aha! A máme to tu. Absurdnosť komunistických represálií sú skutočne k neuvereniu. Súhlasím. Ako sa dá uveriť, že existovali politické čistky od politických oponentov? Ako sa dá uveriť, že nevinní pracovali na nútených prácach a boli odvážaní do gulagov? Ako sa dá uveriť, že pracovitým ľuďom konfiškovali majetok a nazývali to "kolektivitizácia"? Ako sa dá uveriť, že náboženstvo bolo potláčané a veriaci ľuďia prenasledovaní? Ako sa dá uveriť, že neexistovala sloboda prejavu a každé literárne dielo, alebo list úradníkovi bol cenzurovaný? Ako sa dá uveriť, že protesty voči režimu boli trestné  pod hrozbou smrti? 

Moja matka bola vlastenka, každé voľby sa pekne obliekla a pokladala za povinnosť pristúpiť k volebnej urne a vhodiť do nej volebný lístok. Nemohla za to, že všetci kandidáti museli byť z jednej, zločineckej Komunistickej strany Československa. Chcela chrániť rodinu. Nedopustila, aby sa psychické a fyzické týranie zopakovalo.

Rada by som  neznámej slečne povedala: "Môžeš pani učiteľke veriť. Bolo to skutočne tak."