Do kríža: Mier v Gaze a Izraeli / Reflexia slov rabína Myersa

Bratislavský rabín Baruch Myers vyslovil v diskusnej relácii STVR Do kríža nasledovné tvrdenie. 

Redaktor: Deje sa tam strašne veľa krutostí. Aj Izraelská armáda hovorí, že 83% obetí sú civilisti.
Rabín: Dobre, ale morálne bremeno je na pleciach Hamasu. Oni vyprovokovali tú vojnu. (43:57)

V závere ešte dôraznejšie: 

„Keď ja som jedna inštitúcia, ako je Hamas. A ja vyprovokujem. Urobím masaker 1200 ľudí. Viem veľmi dobre dopredu, že budú reakcie... Oni nesú plné morálne bremeno za každú smrť (myslené aj obete IDF v následnej reakcii, pozn. autora). Tam neboli žiadni utečenci. Hamas nedovolil ľuďom, aby odišli, lebo oni potrebovali ľudské štíty.“ (49:33)

V úvode treba povedať, že pri hodnotení konania iných je vždy namieste opatrnosť, keďže morálne úvahy týkajúce sa predmetu a motivácie činov môžu viesť aj k mylným súdom.

Princíp dvojitého následku

Tomáš Akvinský formuluje tento princíp v úvahe o zabití človeka v sebaobrane (Suma Theologiae II–II, ot. 64, a. 7) nasledovne:

Čin môže mať dva následky, jeden zamýšľaný a dobrý, druhý nezamýšľaný a zlý.

Morálne činy nadobúdajú svoj druh (dobrý – zlý – neutrálny) podľa toho, čo je zamýšľané, a nie podľa toho, čo je mimo zámeru, pretože je to náhodné, neúmyselné, akcidentálne.

Tak aj čin sebaobrany môže mať dva účinky. Jedným je záchrana vlastného života, druhým je zabitie útočníka (resp. kolaterálne obete, pozn. autora).

Tento čin, keďže zámerom je zachrániť si vlastný život, nie je nezákonný, keďže pre všetko je prirodzené udržiavať sa v „bytí“, pokiaľ je to možné. 

A predsa, hoci čin vychádza z dobrého úmyslu, môže byť vyhlásený za nezákonný, ak je neprimeraný cieľu. 

Preto ak človek v sebaobrane použije viac ako nevyhnutné násilie, bude to nezákonné: zatiaľ čo ak odrazí silu s mierou, jeho obrana bude zákonná. 

Je zákonné odrážať silu silou, za predpokladu, že sa neprekročia hranice bezúhonnej obrany.

Tomáš uzatvára tvrdením: Pre spásu nie je nevyhnutné, aby človek vynechal akt miernej (primeranej) sebaobrany, len aby sa vyhol zabitiu druhého človeka, pretože človek je povinný viac sa starať o svoj vlastný život ako o život iného.

Oko za oko

Biblická morálka poskytuje solídny základ prepojeniu pohľadu viery s rozumovým uvažovaním.

Keď uvážime dualizmus „litera zákona - duch zákona“, dá sa vnímať istá podobnosť vyššie uvedeného citátu s rôznymi predpismi a príkazmi Pentateuchu/Tóry.

Sväté Písmo sa zreteľne odvracia od akéhokoľvek spôsobu svojvoľného nakladania s ľudským životom.

Pekným príkladom je Druhá kniha Mojžišova, celá 21. kapitola.

„Život za život. Oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, hrču za hrču.“ [Exodus, kap. 21, verše 23-25]

Tento zákon krvnej pomsty a zákon odvety (ius talionis), ktorým sa trestalo a odčiňovalo krvi preliatie, stanovoval limity v zmysle horných ohraničení. [podobne aj babylonský Codex Hamurapiho, § 3 a 4]

Spomeňme si napríklad, čo urobili Jakubovi synovia Simeon a Lévi za zneuctenie ich sestry Dine synom kniežaťa krajiny v okolí Sichemu. Úlisne prepadli ich mesto a mečom pobili všetkých mužov, kým tí ležali v horúčke po podstúpení obriezky. [porov. Genesis 34, 25]

Pre Simeona a Léviho to malo nedobré následky. Praotec Jakub, keď na sklonku života žehnal a prorokoval svojim dvanástim synom skvelú budúcnosť, pri týchto dvoch urobil výnimku s výslovnou odvolávkou na udalosti v Sicheme:

„Do ich kruhu nevkročí moja duša a k ich jednote sa moja sláva nepripojí! Veď vo svojej zúrivosti mužov povraždili a vo svojej ukrutnosti býky mrzačili.
Nech je prekliata ich zúrivosť, lebo bola náramná aj ich hnev, lebo taký hrozný bol! V Jakubovi ich rozdelím a rozhádžem ich v Izraeli.“  [Genezis 49, 5-7]

Kto je náš blížny?

V diskusii odznelo porovnanie počtu obetí teroristického útoku 07/10/23 s počtom obetí vojenskej operácie Izraelskej armády v Pásme Gazy za posledné dva roky.

Uvádza sa pomer 1:50.

Za každé jedno oko päťdesiat očí, za zub päťdesiat zubov... Za každý život päťdesiat životov.

Tento úlet z rámca primeranosti nás vedie k otázke: Kto je môj blížny?

Pre niekoho je to v prvom rade (a možno výlučne len) príslušník vlastného národa alebo náboženstva.

Odpoveď kresťanstva je v tomto zmysle všeobecná (καθολικός): Je to každý jeden člen ľudskej rodiny. 

Každá ľudská bytosť od momentu jej počatia až po prirodzenú smrť má svoju dôstojnosť a nevyčísliteľnú hodnotu.

Existujú dobrá, ktoré nemožno porovnávať – a takým dobrom je aj ľudský život – teda nadá sa povedať, že život tohto človeka má vyššiu hodnotu, ako život tamtoho.

Preto aj porovnávanie počtu obetí je v istom zmysle nenáležité. Akoby sme porovnávali dve nekonečná.

Pomôžem si matematickým jazykom. 

Koľko bodov je na úsečke AB? Nekonečne veľa.

A koľko bodov je v obdĺžniku KLMN? Taktiež nekonečne veľa.

Intuitívne cítime, že to druhé nekonečno je akési „väčšie“. Obdĺžnik predsa obsahuje nekonečne veľa úsečiek a tá každá má nekonečne veľa bodov. 

Ale nie je tomu tak. 

Podľa matematickej Teórie množín o mohutnosti (tzv. cardinalite) nekonečných množín sa dá dokázať, že množina bodov na úsečke má rovnakú mohutnosť ako množina bodov v obdĺžniku. Teda úsečka a plocha obdĺžnika (dokonca aj priestorový kváder) obsahujú rovnaký počet bodov.

Modelová situácia

Osoba A napadne osobu B, hoci vie, že B môže reagovať veľmi kruto.

Naozaj, B potom zareaguje – napadne nielen A, ale aj celú jej rodinu, a ešte horším spôsobom.

Otázka:
Nesie A plnú morálnu zodpovednosť (je vinná) za všetko, čo B urobila, len preto, že konflikt iniciovala, pričom vedela, že môže prísť krutá odveta?

Odpoveď:
Každý človek je morálne zodpovedný predovšetkým za svoje vlastné slobodne zvolené činy.

Môže však mať aj čiastočnú (spolu-)vinu na zle spáchanom iným, ak svojim správaním prispel k tomu, že iný zlo vykonal.

Napríklad, ak A vedela, že B má sklon k násiliu, a aj tak ju provokovala, nesie časť viny – pretože dala B príležitosť ku konaniu zla.

Toto však nezbavuje B jeho vlastnej zodpovednosti. Znamená to len, že hriech A je zhoršený, pretože A naviac spôsobil aj hriech iného.

V skratke:
1.    Ak A z nejakého dôvodu vyslovene chcela, mala v úmysle vyvolať krutú pomstu (resp. aby B stratila nervy), nesie ťažkú vinu.
2.    Ak A pomstu len predvídala ako možný dôsledok (praevidetur sed non intenditur), nechcela ju, ale len zaujala voči tomu laxný postoj, tiež (spolu-)páchala zlo, ale menej závažné.

Teda A zodpovedá za svoje vlastné zlé činy, plus za to, že podnietila zlo iného, ale nie je zodpovedná za všetko, čo ten druhý urobil.

Moderný tomista by povedal, že sloboda osoby A je „zneužitá“ ňou samou – nedokáže sa sama nasmerovať k dobru – ale pritom neničí slobodu ani zodpovednosť osoby B.

Každý človek zostáva slobodný – a preto aj zodpovedný – za svoje vlastné konanie.

Morálka nikdy nevymaže túto individuálnu zodpovednosť. Hriech je osobný čin. 

Áno, môžeme mať spolu-zodpovednosť za hriechy spáchané inými, keď na nich spolupracujeme:

• buď priamou a dobrovoľnou účasťou na nich;
• alebo ich prikazovaním, radením konať ich;
• ich chválením alebo schvaľovaním;
• nepoukazovaním na ne, alebo nezabránením konať ich, keď máme povinnosť tak urobiť;
• ochraňovaním páchateľov zla. 
  [porov. Katechizmus, §1868]

Avšak osoba A nenesie plnú morálnu zodpovednosť za neskoršie zverstvá osoby B, pretože morálnu vinu nemožno preniesť – pripísať za vinu sa jej dajú len jej vlastné slobodné, úmyselné rozhodnutia.

Každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba.

Záver

Treba dodať, že jestvujú také ľudské činy (vedomé a dobrovoľné), ktoré sú vždy zlými skutkami. Majú to vo svojej vlastnej mravnej povahe, sú tzv. vnútorne zlé (intrinsece malum). A to bez ohľadu na úmysel konajúceho, na ich dôsledky (subjektívne či objektívne) alebo okolnosti, či niekto na ne navádzal, provokoval, alebo nútil.

Môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadne okolnosti síce zmenšujú ich zlo (vinu páchateľa), ale nikdy ho (ju) nemôžu odstrániť. Také skutky sú zo svojej podstaty zlé a ako také nemôžu byť zamerané ani na dobro konajúcej osoby, ani na spoločné dobro, a už vonkoncom nie na najvyššie Dobro.

Ostatný všeobecný cirkevný snem ich zhrnul nasledovne:

"Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždy každého druhu, genocídy, potraty, eutanázie, ako aj samovraždy; všetko, čo narúša celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie a psychologický nátlak; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie so ženami a mladistvými; 

rovnako ponižujúce pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné a pokiaľ poškvrňujú civilizáciu, sú väčšmi na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čo podstupujú bezprávie. Sú ťažkou urážkou Stvoriteľa." [Gaudium et spes, 27]