Títo mladí ľudia sa angažovali v tajnom zápase proti novonastolenému komunistickému režimu. Vykonávali spravodajskú činnosť, spolupracovali s Rádiom Slobodná Európa či americkou vojenskou kontrarozviedkou a pomáhali ľuďom pri úteku cez hranice.

Ich svetonázor bol formovaný národne a kresťansky, čerpal tiež z učenia pápeža Pia XII.

Uprostred najťažších podmienok sa ukazujú ľudské charaktery: niektorí zlyhávajú, z iných sa stávajú hrdinovia. Zdieľať

Keď ich odhalili a odsúdili na doživotie, štátny prokurátor Anton Rašla sa odvolal na Najvyšší súd v Prahe. Ten sprísnil trest na najvyšší, keď rozhodol, že traja mladí muži budú popravení. Ďalších 48 ľudí, ktorí patrili do siete spolupracovníkov, odsúdili dovedna na 363 rokov väzenia.

Medzi odsúdenými bol aj môj prastrýko páter Gregor Lexmann, rodný a rehoľný brat pátra Mikuláša Lexmanna, jedného z prvých mučeníkov komunizmu. Takto sa vtedajší režim vyrovnával s ľuďmi, ktorí vyznávali slobodu a život podľa svedomia.

Mladí ľudia popravení za pravdu

Komunistický režim v našich krajinách napáchal až do svojho konca nesmierne množstvo zla. Ako to už v histórii býva, uprostred najťažších podmienok sa ukazujú ľudské charaktery: niektorí zlyhávajú, z iných sa stávajú hrdinovia. Kto sa však stane symbolom jedného, či druhého, je už vec doby, či spoločenského naratívu. Najmä je to zodpovednosť tých, ktorí stoja na čele spoločnosti.

Je v tom kus prozreteľnosti, že deň po výročí popravy Púčika, Tunegu a Tesára je výročie nemilosrdnej smrti – a nebojím sa povedať popravy – Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Zdieľať

Dnes sú na stole požiadavky spravodlivosti a kultivovanosti verejného diskurzu.

Je v tom kus prozreteľnosti, že deň po výročí popravy Púčika, Tunegu a Tesára je výročie nemilosrdnej smrti – a nebojím sa povedať popravy – Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ján Kuciak bol tak, ako vyššie spomínaní, mladým mužom, ktorému záležalo na pravde a ktorý sa rozhodol pravdu skúmať, žiť a vynášať na svetlo.

Nemám v úmysle porovnávať osudy týchto mladých ľudí – okolnosti i doba boli úplne iné – no istú paralelu nemožno poprieť. Všetkým im rovnako záležalo na osude našej krajiny a svoje rozhodnutia robili najlepšie ako vedeli – formovaní svojou vierou, presvedčením a svedomím. Netúžili sa stať martýrmi a jednako položili životy za spravodlivosť a pravdu. Jednoducho, ich prínos musí navždy patriť do našej historickej pamäti a nedá sa odmietnuť.

Kam sa stratil ich odkaz?

Keď premýšľam nad odkazom týchto mladých ľudí, ale aj mnohých ďalších, ktorí sa stali obeťou fašizmu, komunizmu, mafie, chamtivosti, či bezbrehej túžby po moci, nedokážem obísť otázku, ako nakladáme so slobodou, ktorú máme aj vďaka ich zápasu a obeti. Prečo si nedokážeme slobodu vážiť a v nej pestovať kultúrnosť našej krajiny? Kultúrnosť, ktorá nesie so sebou nielen spravodlivosť, ale aj duševný či ekonomický rozvoj a múdrosť.

Ťažko sa pozerá na náš obraz v zrkadle. Videli sme azda všetko: okrem absolútnej korupcie a zneužívania moci aj politikov, ktorí sa neštítia otočiť názor ani v kľúčových principiálnych otázkach za účelom vytĺkania politického kapitálu.

Vo verejnom diskurze panuje klam a nenávisť. Slušnosť a pravda sa pokladajú za slabosť. Stupňuje sa neúcta jedného k druhému. Bojíme sa postaviť na stranu princípov, ktorých neotrasiteľný základ prešiel skúškou ohňa už nespočetne veľa ráz. Dokonca samé tieto princípy, zakotvené v pravde a Božom obraze v nás sa stávajú súčasťou zobchodovateľného politického arzenálu.

Nedokážem obísť otázku, ako nakladáme so slobodou, ktorú máme aj vďaka ich zápasu a obeti. Zdieľať

Do mozaiky nechýba ani budovanie družných vzťahov s autokratickými a totalitnými režimami, alebo skartácia zväzkov ŠtB spred pár rokov (v takom rozsahu sa naposledy udiala ešte za samotného šéfa ŠtB A. Lorenca).

Udalosti okolo schvaľovania obrannej dohody s USA nám naplno ukázali, kam sme sa dostali. Namiesto vecnej debaty založenej na argumentoch a pravdivých informáciách sme boli svedkami zákopovej vojny, ktorá viedla k zverejňovaniu adries poslancov a podnecovaniu útokov, a to iba pre názor. V rámci kriku tých, čo menili kabáty, sme medzi množstvom poloprávd a lží počuli dokonca aj odsúdeniahodné prirovnanie dohody k invázii z roku 1968. Toto prirovnanie je v priamom rozpore s pravdou o našej histórii a s pravdou, na ktorej je ústavne postavený náš štát.

Teraz je rad na nás

Začnime spoločne hľadať kultúrnosť. Veď ju máme na čom postaviť – na historicky overených a pevných princípoch, ktoré manifestoval zástup statočných ľudí. Poznáme ich príbehy, vieme o ich cnostiach, videli sme, ako svojím svedectvom morálne porazili zlo – i keď ono ich ešte načas prežilo.

Máme na Slovensku ľudí, ktorí zomreli za slobodu a zdá sa, že sme za ňu dodnes neprebrali zodpovednosť. Zdieľať

Napriek tomu si to nevšímame, sme dobrovoľne hluchí a slepí. Máme na Slovensku ľudí, ktorí zomreli za slobodu a zdá sa, že sme za ňu dodnes neprebrali zodpovednosť. Zdá sa, ako by sme boli spiaci ľud, ktorý potrebuje prebudiť. A prebudenie môže byť trpké.

Už len z úcty k našim predchodcom, ktorí tak veľa vytrpeli za slobodu, by sme mali povýšiť dôraz na spravodlivosť a pravdu na najvyšší piedestál. Ak budeme pokračovať v súčasnom trende, bojím sa, že slušní ľudia stratia dôveru v tento štát.

Všetci – politici i voliči – máme nástroje na to, aby sme zvrátili tento trend a prispeli svojou troškou k budovaniu kultúrnejšej krajiny, ktorá si váži spravodlivosť, pravdu a slobodu.

Nájdeme odvahu pozrieť sa na svoj obraz v zrkadle a vôľu napraviť ho?

Foto: Canva