Zmena svetového poriadku si bude vyžadovať aj zmeny v štruktúre a programe EÚ!

Zdá sa, že po dvadsiatich rokoch nášho života v EÚ sa začínajú objavovať aj pocity sklamania z tejto inštitúcie, a to napriek stále vysokej životnej úrovni občanov EÚ.

Myslím si, že v týchto pocitoch sme si podobní vo všetkých krajinách 27-mičky. Možno je však SR v kritike EÚ oveľa radikálnejšia a drsnejšia, pretože jej občania žijú v predstave, že Slovensko má naviac.

Od samých začiatkov som považoval vstup SR do EÚ za strategický krok dobrým smerom. Pre mňa vstup nemal riešiť iba negatívnu pachuť z nedôstojného rozdelenia ČSSR, z privatizácie národného majetku v 90. rokoch a z naivných predstáv väčšiny našich občanov, že Západ sa postará o nás a vyrieši všetky naše problémy, ale najmä preto, že sa zvýši výkonnosť štátu.

Detské predstavy, ako tatranský tiger ukáže svetu svoje široké ramená a odkryje mu bohatstvo našich dolín a hôr, sa museli ukázať, slušne povedané, ako veľmi nadsadené.

Dnes tatranskému tigrovi akoby začal dochádzať dych a pomaly sa posúva z lepších výkonnostných miest krajín 27-mičky k tým slabším, až nakoniec nám hrozí, že sa budeme striedať spolu s Bulharskom, kto bude posledný.

Staršie predstavy vytvorenia kapitálotvornej vrstvy, ktorá prevezme do svojich vlastných rúk naše fabriky a sa okamžite stanú technologickými skokanmi, sa, bohužiaľ, tiež vývojom nepotvrdilo.

Určité rozčarovanie bolo vidieť, už keď Slovensko bilancovalo 30. výročie vzniku samostatnej republiky a 20. výročie vstupu do EÚ. Médiá i vláda sa iba veľmi opatrne tešili z nášho členstva v EÚ a z našej schopnosti pracovať v konkurenčnom prostredí.

30-tisíc našich detí študujúcich na vysokých školách iba v ČR, stovky tisíc našich občanov na prácach v ČR a v ďalšom zahraničí… to všetko nás môže bolieť, že naši občania našli inde lepšie školy či lepšie mzdy. Treba si priznať, že je to aj akási obžaloba všetkých doterajších vlád a, samozrejme, aj nás samých za takúto podobu Slovenska.

Myslím si, že v kritike EÚ musíme byť preto aj my oveľa sebakritickejší voči sebe a mýty o slovenskom Švajčiarsku môžeme označiť za vysoko premrštené.

Musíme si priznať, že nám chýbal politický, ľudský či manažérsky subjekt, ktorý by vedel naše sny premeniť na konkrétne výsledky. Politické čistky vo fabrikách v 90. rokoch a lukratívne ponuky zo Západu pre odchod schopných ľudí vytvorili skôr príležitosť pre hochštaplerov a podvodníkov. Neexistencia národného programu mala za následok aj stratu národnoštátnych záujmov.

Zdá sa mi však, že niektoré krajiny strednej a východnej Európy boli úspešnejšie a dokázali lepšie profitovať zo vstupu do EÚ ako my.

Poliaci, Maďari racionálne posudzovali možnosti, čo sa dá z EÚ získať a v zmysle ich národných záujmov bojovali o výhody, ktoré im EÚ umožňovala.

Tieto krajiny posielali do Bruselu schopných manažérov, bývalých ministrov, štátnych tajomníkov…, na rozdiel od nás, my sme posielali do Bruselu ľudí mimo akejkoľvek odbornej skúsenosti či slušného vzdelania. Nás spravidla ani nezaujímalo, koľko môžeme dostať peňazí či výnimiek z Bruselu, ale skôr iba to, ako ich rozdelíme medzi svojich! Ak to nemali dostať „naši“, tak pokojne mohli zostať tie peniaze aj v Bruseli…

Politické strany súťažili medzi sebou o to, kto získa viac investorov.

Ani jedna vláda od 90. rokov sa programovo nezaujímala o domácich podnikateľov. Všetci videli iba zahraničných investorov a ich záujmy a akoby iba čakali, kedy domáci podnikatelia predajú svoje podniky.

Zabudli však na to, že zahraniční investori budú všetky zisky transferovať do svojich krajín. Výsledkom takejto politiky sú dnes nízke mzdy a takmer už žiadny domáci priemysel.

Hovorím o týchto našich nešťastných skúsenostiach za posledných 30 rokov iba preto, aby sme so zdravým rozumom posudzovali aj prípadný náš budúci život mimo EÚ, o čom dnes diskutuje už mnoho politikov i občanov.

Myslím si, že ďalšia revolúcia po 20 rokoch v podobe slovenského exitu z EÚ by nás mohla politicky i hospodársky už iba plne doraziť. Ak sme mali vtedy vysoké očakávania, bola to naša chyba, za ktorú sme museli aj zaplatiť! Treba však povedať, že tieto chyby sú aj našou novou skúsenosťou a poznaním, ktoré by nás mali ochrániť pred novými ilúziami!

Pre väčšinu politikov EÚ je jediným spojivom 27-mičky práve účasť a vernosť NATO! Tento typ politiky si však vyžaduje potláčať národné záujmy a patriotické postoje jednotlivých štátov EÚ. Stalo sa únijným krédom, že každý člen 27-mičky sa musí angažovať v globálnych a všeľudských hodnotách, ktoré sú nadradené starým, archaickým národným záujmom.

Pre politické elity EÚ sa tak samotná inštitúcia EÚ stala ekvivalentom NATO.

Všetko ostatné bolo nacionalistické, rasistické, diktátorské a komunistické!

Dnes, pod tlakom občanov, si začínajú uvedomovať, že existencia EÚ a existencia NATO sú dve odlišné inštitúcie, čo znamená, že je možná existencia EÚ aj bez NATO, ako napr. je možná EÚ aj bez Turecka…

Identifikácia EÚ s NATO, resp. stotožnenie ich záujmov bolo a je nielen problematické, ale aj nerealizovateľné. Obzvlášť je to výrazné v natovskej mánii rozširovať EÚ o nové krajiny. Posledné prísľuby o možnosť rozšírenia EÚ, ktoré sme dali Gruzínsku, Arménsku a najmä Ukrajine sú nebezpečné projekty, ktoré sú v rozpore so záujmami EÚ a vytvárajú skôr zárodky vojenských konfliktov, ohrozujúcich aj existenciu tohto spoločenstva. Jediným dôvodom na ich pozývanie do EÚ je iba to, že susedia s Ruskom.

Zdá sa mi, keď počúvam predsedníčku Európskej komisie hovoriť o európskych hodnotách, že nielen fabuluje, ale fakticky zrádza základný dôvod vzniku EÚ, t.j., udržať mier na kontinente, ktorý priniesol svetu dve krvavé vojny.

Mieru akoby sa európske elity prejedli a dávajú radšej prednosť výzvam do zbrane s nejasnými cieľmi a konfúznymi progresívnymi výzvami pre záchranu európskych hodnôt.

Požiadavky na radikálne zmeny v zahraničnej politike EÚ, vyvolané USA, však nastoľujú aj otázky zmyslu EÚ a jej vzťahu k voleným orgánom 27-mičky.

Odmietanie európske centralistické politiky presadzované von der Leyenovou a rusofóbnej posadnutosti pani Kallasovej je pre mnohých občanov EÚ také zásadné, že strácajú dôveru v nimi vytvorený  politický režim.

Je otázkou, či súčasná nespokojnosť krajín 27-mičky je v podstate iba výsledkom činnosti jej politických elít alebo importovanej, „hodnotovej“ politiky amerického hegemóna, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo EÚ a jej ciele.

Mohli by sme sa pozrieť na tento problém cez myšlienkový experiment a predstaviť si EÚ bez jej dnešných lídrov, bez ich hodnotového videnia sveta a našej úlohy v ňom. Mohli by sme si položiť otázku, či pri posilnení patriotických postojov v riadení EÚ by bola ešte stále šanca zachrániť úniu a zvrátiť tak tendenciu k rozpadu celej 27-mičky.

Takouto úvahou nechcem spochybniť objektívnosť kritiky dnešnej podoby EÚ!

Dominantné dámy EÚ vládnuce v Bruseli, bez slušného vzdelania, bez dostatočnej pozitívnej skúsenosti z ich doterajších politických aktivít, sú však trvalou hanbou EÚ. Ich centralistické presvedčenie, že kľúčom k riešeniu všetkých problémov je centralizácia, je zdroj nášho únijného nešťastia.

Viem si predstaviť EÚ aj s lepším personálnym obsadením, ktoré nebude nútené hľadať dôvody pre jednotu únie v rusofóbnych víziách, ani v namyslenosti, že europocentrizmus by mohol byť dostatočným tmelom pre jednotu EÚ.

Je zbytočné a nebezpečné navliekať európske či euroatlantické hodnoty na celý svet! Treba uznať práva Afričanov, Číňanov, ale aj Slovákov na ich vlastnú minulosť a tým i na vlastnú budúcnosť.

EÚ potrebuje nový program, nový tmel pre krajiny 27-mičky a na túto úlohu by sa mali sústrediť všetky intelektuálne kapacity.

SR by mala byť na základe svojich skúseností opatrná pri radikálnych výzvach. Tak ako sme neboli pripravení na vstup do EÚ, tak dnes nie sme na tom lepšie ani pri prípadnom exite z EÚ.

Úvahy o tom, že alternatívou k EÚ by mohlo byť nejaké zoskupenie V4, spolu s Rakúskom a Slovinskom, sú len výkrikmi bez hlbšieho ponoru do problému.

Nový maďarský premiér už ohlásil, že je pripravený takýto variant už aj začať konzultovať s premiérmi týchto krajín. Má iba jednu podmienku, že Maďarsko bude kľúčovým organizátorom tohto zoskupenia.

Ak zoberieme do úvahy naše tisícročné spolužitie v Uhorsku, potom radšej zostaňme po starom v EÚ. Určite by sme sa nevyhli tomu, že by sme veľa času v tejto skupine vyčerpali na riešenie najmä trianonskej traumy…

Rovnako Poľsko so svojou víziou Trojmoria by možno bolo nebezpečnejším spolkom ako dnešná EÚ, a preto by bolo lepšie držať sa EÚ.

Ak by predsa nastalo štiepenie 27-mičky, pretože v novom americkom svetovom poriadku nebude miesto pre EÚ a Brusel by povýšil centralizáciu EÚ nad záujmy národných vlád, tak potom by pre nás bolo optimálnym variantom návrat do Československa.

Som presvedčený, že väčšina občanov SR, ale i ČR je presvedčená, že Československo bola silná značka s vysokou autoritou vo svete.

Pred takýmito nápadmi by sme mali dať prednosť racionálnym a triezvym úvahám o tom, čo treba zmeniť v EÚ, aby sme ju mohli všetci považovať za svoju!

Takýto prístup by si vyžadoval, aby sme sa na EÚ pozreli akosi zvrchu, z neba, bez vplyvu USA a hľadať optimálny, variant ako rokovať s Čínou, USA a Ruskom a ako si najlepšie zabezpečiť vlastnú ochranu a materiálne zdroje pre únijné spoločenstvo.

Ak by to dopadlo so svetovým poriadkom tak, ako o tom hovoria USA prostredníctvom svojho prezidenta, t.j., že budú existovať iba tri suverénne svetové centrá, ktoré by garantovali mier a globálny obchod, tak potom by bola asi najprirodzenejšia spolupráca s Ruskom!

Pre mnohých takáto úvaha je nielen absurdná s náznakom psychickej poruchy autora, ale z globálnej triády je asi pre nás najlogickejšia.

Ak sa pozrieme na šialené politické obraty v strednej a východnej Európe v 90.rokoch, ktorých prototypom je český prezident Petr Pavel, nemožno vylúčiť ani ďalší šialený obrat tentoraz smerom k Rusku.

Amerika podľa Monroeovej doktríny žiada celú Ameriku do sféry svojho vplyvu.

Čína chce nielen Taiwan, ale žiada zaviesť aj svoj poriadok v Pacifiku.

Ak by takto vyzeral nový svetový poriadok, tak fakticky ani nemáme žiadnu inú voľbu.

Nakoniec Rusko je nielen geograficky, ale aj historicky spojené so zásadnými víťazstvami nášho kontinentu. Porážka Napoleona, Nemecka v prvej aj druhej svetovej vojne vytvára akúsi historickú ukotvenosť Ruska na dianí európskeho kontinentu.

Možno práve tento variant by mohol byť tým, čo vydesí Brusel a čo by mohlo viesť EÚ k zníženiu tlaku na jej federalizáciu a návratu k uvoľneniu centralizačných, zelených, energetických, migračných politík a k zvýšeniu postavenia národných vlád na jej riadení

K nastoleniu takýchto radikálnych zmien máme dnes aj historickú príležitosť, keďže americký hegemón odvrhol EÚ.

Je na vedení EÚ a najväčších krajín EÚ, aby posúdili túto príležitosť a urobili tak bodku za americkým kolonializmom, čím by mohli zvýšiť autonómnosť EÚ ako celku i všetkých krajín 27-mičky.

Situácia je priaznivá i v tom zmysle, že náš dlhoročný ochranca a pán si uvedomil, že zodpovednosť za EÚ sa stáva pre neho bremenom, a je pripravený ponechať úniu svojmu osudu.