Čo bolo vlastne také hrozné na modloslužbe?

Desatoro

V desatore sa bavíme o prvom prikázaní. Jeho dôležitosť je teda na mieste. Ale prečo? Prečo sa len tri prikázania týkajú úcty k Bohu, ale ďalších 7 sa týka úcty k človeku? Lebo Boh je nekonečný. To nie je žiaden grécky Zeus, ani egyptský Anubis, ani rímsky Jupiter. Boh nás nepotrebuje. Nepotrebuje naše modlitby, aby mal božskú silu (ako to je v prípade gréckych mytológických božstiev). On je nekonečný. A my existujeme len preto, že on chcel. Prežil by v plnej blaženosti aj bez nás. Preto pre seba vyhradil len prvé tri prikázania. Ale tie sú o to dôležitejšie. 

Božstvá v staroveku

V staroveku bolo bežné mnohobožstvo. Počnúc Egyptom (Horus, Anubis, Sutech,...) cez neskoršiu rímsku ríšu (Jupiter, Merkúr, Minerva, Juno,...), dokonca ani naši predkovia neboli ušetrení pohanského* mnohobožstva (Venuša, Morena, Perún - Parom,...). V oblasti zasľúbenej zeme, teda tzv. úrodného polmesiaca sa stretávame s božstvami ako Baál, Aštarta, Dagon, Moloch, Marduk a pod. Sú to božstvá, ktoré vyznávali okolité národy ako Filištínci, Edómčania, Kanaánčania, Amalekíti. Proste národy, ktoré sa nachádzali v susedstve vyvoleného Izraelského národa. Zmienky o mnohobožestve v danom časovom období pochádzajú aj z iných kontinentov a kultúr, napr. Eskimáci, Indiáni, Barbari i vikingovia a pod. Vlastne Izraeliti boli asi jediným národom na svete, ktorý mal len jedného (my veríme, že reálneho) Boha.

* Pohan neoznačuje, ako sa často mýlne používa - ateistu, lež človeka, ktorý vyznáva viacero božstiev. 

Život Izraelitov po zaujatí Kanaánu

V prvom rade, Izraeliti nezaujali Kanaán z večera do rána, ako sa možno niektorí mýlne domnievajú. Išlo o niekoľkoročný proces postupného zaujatia krajiny. Pod pojmom "niekoľkoročný" mám na mysli cca 3-4 storočia. Plne sa podarilo Kanaán obsadiť až za čias kráľov Dávida a jeho syna Šalamúna, kedy ríša prekvitala (roky cca 1000 - 950 pred Kristom). No už Šalamún na sklonku života upadol v modloslužbu, lebo mal vyše tisíc žien. Mojžiš a sudcovia, ktorí po ňom pôsobili, dôrazne varovali ľud, aby si nebrali ženy z cudzích krajín za manželky, lebo ich zvedú na modloslužbu. A tak sa aj stalo. Po Šalamúnovej smrti sa Izraelská ríša rozdelila na dva kráľovstvá - Izraelské a Júdske.

A potom to už šlo všetko dole vodou. Modloslužba prekvitala, zhoršovala sa. Izraelské kráľovstvo zaniklo, keď ho zničila Asýrska ríša, obývateľov ríše odvliekli do zajatia (cca niekedy okolo roku 750 pred Kristom). Obyvatelia v zajatí úplne stratili svoju národnú a náboženskú identitu, a teda splynuli s národmi, do ktorých boli násilne odvlečení. To bol koniec Izraelského kráľovstva.

Ani Júdske kráľovstvo nebolo ušetrené od modloslužby. Skončilo cca v roku 580 pred Kristom, kedy Babylonský kráľ Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem a obyvateľov odvliekol do zajatia do Babylonu. Medzi zajatcami boli však aj tzv. vyššie vrstvy a napr. aj proroci (Ezechiel, Daniel). Obyvatelia Júdskeho kráľovstva boli v zajatí cca 60-70 rokov, avšak nestratili svoju národnú a náboženskú identitu. Vrátili sa späť do Jeruzalema po páde Bybalonskej ríše (ktorú porazila Perzská ríša). Prorok Izaiáš a Deutero-Izaiáš ich nazýva pojmom "Zvyšok Izraela". Čiže dnešní židia, obyvatelia Izraela, sú len chabým pozostatkom veľkého národa, ktorý Boh prisľúbil Abrahámovi. 

Formy modloslužby

Modloslužba, ktorej Izraeliti podľahovali v rokoch cca 1300 - 580 pred Kristom (Čiže od Mojžiša po babylonské zajatie) bola hrozná z dvoch príčin. Duchovné príčiny, čiže ťažký hriech, že Izraeliti odmietli reálneho Boha, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny a z domu otroctva, do krajiny, ktorá "tečie mliekom a medom". Druhá príčina bola forma kultu. Tá bola horšia.

Formy modloslužobného kultu

Biblia prakticky spomína dva hrozné prúdy kultu, ktorý sa počas modloslužieb vykonával. 

1. Nemravnosť. Verejné prostitútky, ktoré sa vznešene nazývali ako "zasvätenkyne" vlastne vykonávali rozličné formy súlože s rozličnými "obetujúcimi". Väčšinou na kamenných oltároch. Týmito skutkami sa vzdával hold bohyni Aštarte, čiže bohyni plodnosti. Izraelský zákon v desatore však hovoril jasne "Nescudzoložíš". A hoci naše dnešné kresťanské chápanie a preklad "nezosmilníš" je už trošku prísnejšie, pre Izraelitov tej doby to znamenalo, že kto je viazaný manželským zväzkom, nesmie mať sexuálny pomer s inou osobou. Nič sa nehovorí o mnohoženstve, ktoré bolo normálne tolerované a nebolo považované za nič zlé. Cudzoložstvo v tomto ponímaní teda bol hriech medzi dvoma, alebo viacerými ľuďmi, z ktorých aspoň jeden je viazaný sľubom manželstva. Musím ešte spomenúť, že sa tu nejednalo o pravé sviatostné manželstvo, ktoré ustanovil až Kristus o iks storočí neskôr. Príkladov v Biblií máme mnoho (Abrahám, Jakub, Samuelov otec, kráľ Dávid a kráľ Šalamún). Mnohoženstvo bolo bežné aj v iných kultúrach - viď Perzský kráľ Xerxes v knihe Ester mal tiež množstvo žien. 

2. Obetovanie ľudí. Obetovanie ľudí a predovšetkým deti, či dokonca bábätiek bolo však tou horšou stránkou. Toto Boh nikdy nechcel, pretože sám je darcom života. Okay, aby som dal veci na pravú mieru - v knihe Genezis Boh žiadal od Abraháma obetu svojho syna Izáka na vrchu Moria. V poslednej chvíli ho však Boh zastavil, lebo ho vyskúšal, či bude poslušný. Abrahám, cca 90 ročný starec, ktorému Boh prisľúbil, že z neho urobí národ. Jeho žena Sára, už dávno po menopauze. V starobe porodila syna Izáka. Tohto syna, ktorý v čase obety mohol mať cca 20 rokov Abrahám zobral, zviazal a chcel ho obetovať (čiže zabiť a spáliť). Pozoruhodná je aj dôvera Izáka. Koľko sily by potreboval 20 ročný vetrom ošľahaný corgoň, aby premohol 90 ročného starčeka a zachránil si život? Asi žiadnu, však? Šlo by to ako po masle. Ale Izák nie, on veril svojmu otcovi. A jeho otec veril Bohu. V poslednej chvíli Boh oslovil Abraháma, azda už držal nôž Izákovi na tepne, aby to nerobil, lebo sa "presvedčil" o jeho poslušnosti. 

Ale ľudskú obetu Boh nikdy od Izraela nežiadal. NIKDY! A nikdy ju ani neprijal. 

No a ako to teda prebiehalo? Zmienky máme o bohovi Molochovi, to asi najčastejšie, na roveň sa mu však pripisuje aj tzv. Marduk - hlavný Babylonský boh. Moloch bol znázornený ako socha volas ľudským vrchom a s nastavenými rukami. Socha bola vždy kovová, pod ňou sa rozložila vatra. Bábätko, dieťa, alebo aj dospelý človek sa vzal a položil do nastavených rúk soche Molocha. Prepadol do vnútra dutej sochy, kde sa spálil na horúcom kovovom tele. Preto Boh tak silno káral národ za modloslužbu. Bol to hnus. V podstate obeta diablovi. 

Pán života a smrti

Boh je jediným pánom života a smrti. Vdýchne nám do nozdier dych života (porov Gn 2) keď to uzná za vhodné a berie nás vtedy, keď to tiež uzná za vhodné. Na to použije množstvo rozličných spôsobov. Od zdravotných problémov až po ohnivý voz, ktorý ťa unesie rovno do nebies ako Henocha, alebo Eliáša. 

Takže otázka - či chérem (kliatba), ktorú Boh prikázal vykonať napr. nad Jerichom (ale aj Amalekítmi a inými mestami a národmi) nejde proti samému Bohu? - Má jasnú odpoveď. Nejde. Lebo Boh je pánom života a smrti. Jedine Boh sa mohol rozhodnúť, že chce v daný deň, kedy padli múry Jericha, ukončiť životy všetkých Jerišských obývateľov. Jediný na to má právo. Preto sa vražda akéhokoľvek druhu (vrátane samovraždy, interupcie a eutanázie) pokladá za vážny zásah do božieho plánu z pozície človeka. My nemáme právo nikoho pripraviť o život, čo ako vznešene si to zdôvodníme a nazveme. Či to nazveme konečné riešenie židovskej otázky, či sa budeme vyhovárať, že černosi nemajú dušu, alebo že embrio je len zhluk buniek, alebo že zabitím zbavíme človeka utrpenia... vždy je to vražda a vždy to ide proti Bohu, narúša to boží plán... 

Tak povedzte... V čom sme sa zlepšili oproti modloslužobným Izraletiom tritisíc rokov dozadu? Podľa mňa v ničom. Ale že absolútne.