Historické mýty III.

Koľko divízii má pápež?

Počas stretnutia medzi Stalinom a Churchillom údajne padol návrh, aby sa povojnových rokovaní zúčastňoval i Vatikán. Stalin sa však postavil proti a posmešne sa opýtal: „Koľko divízií má pápež?“ Keď sa o tom dopočul Pius XII., nezdržal sa poznámky: „Pán Stalin stretne moje divízie v nebi!...“

Táto historka je najviac rozšírená v podobe, že dotyčný návrh predniesol Churchill na rokovaní Stalina, Rooswelta a Churchilla počas tzv. Teheránskej konferencie v novembri 1943. Má táto anekdota reálny základ? Čo o nej hovorí sám Churchill? Churchill napísal obsiahle spomienky, za ktoré bol dokonca odmenený Nobelovou cenou. O tom, že by takýto návrh Stalinovi niekedy predniesol, v nich však mlčí. Podľa neho v roku 1935 navštívil Moskvu francúzsky ministerský predseda Laval a na rokovaní so Stalinom sa zaujímal o situáciu katolíckych veriacich. Vtedy vraj Stalin odpovedal otázkou na počet pápežových divízií. Keďže sovieti si z francúzskych socialistov robili doslova „srandu“, známa je napríklad úžasná kamufláž (maškírovka), ktorú zinscenovali v Charkove pre iného francúzskeho ministerského predsedu, Edouarda Herriota v súvislosti z ukrajinským hladomorom, tak je celkom možná aj anekdotická Stalinova odpoveď. Logiku však nemá predstava, že by Laval takúto otázku Stalinovi položil.

Ako je na tom teheránsky variant? Keďže sa už začínalo diskutovať o povojnovej budúcnosti Európy, teda aj o katolíckom Poľsku, tak je návrh pozvať na rokovania aj pápeža na pohľad prijateľný. Hlbší pohľad to však odmieta. Spojenci dobre vedeli ako sú karty rozdané a Churchill nebol z tých, ktorý by svoju i tak nie dobrú pozíciu v porovnaní zo Stalinom a Roosweltom oslaboval slabošskými návrhmi. Zaujímavé je, že dobrodružne založený Churchill, ktorý už za mlada fungoval ako vojenský spravodajca z rôznych kritických vojnou postihnutých miest, nelenil ani po obsadení Ríma spojencami a navštívil v auguste 1943 večné mesto. Stretol sa vtedy aj pápežom Piom XII (podľa jedných veľkým záchrancom Židov, podľa druhých Hitlerovho pápeža), ktorý u neho apeloval proti potenciálnemu potrestaniu Talianov za ich spojenectvo s nacistickým Nemeckom. To Churchill s ľahkým srdcom prisľúbil, lebo nič takého v pláne nebolo.

Skúsme sa ešte venovať miestu a aktérom. Ak to teda nebolo v Teheráne, tak to mohlo byť niekde inde. Niektoré ruské zdroje tvrdia, že dotyčný návrh predostrel Churchill Stalinovi na tzv. Moskovskej konferencie v roku 1944. To je konferencia známa mimo iného tým, že tam Churchill Stalinovi na zdrape papiera ponúkol tzv. percentuálne rozdelenie vplyvu veľmocí vo východne Európe. Churchill sa k tejto ponuke priznal vo svojich pamätiach, príslušný „dokument“ je súčasťou britského archíva. Avšak o Poľsku sa dokument nezmieňuje, čo naznačuje, že do hlbších úvah o tomto skutočnom oriešku sa spojenci nedostali.

Inú verziu ponúkol americký prezident Truman v roku 1948. Podľa neho sa o usporiadaní Poľska diskutovalo na postupimskej konferencii (júl 1945), pričom Churchill poznamenal, že pápež nebude spokojný s výsledkami konferencia a na túto poznámku reagoval Stalin. Takto formulovaná poznámka už má istý zmysel ako základ mýtu. Postupimská konferencia bola asi posledným stretnutím Churchilla so Stalinom. Churchill dokonca ani nebol na konferencii celú dobu jej trvania, lebo doma prehral voľby a tak stratil mandát zastupovať Britániu.

Z politiky sa však Churchill nestratil. V súvislosti zo zostrovaním vzťahov medzi bývalými spojencami a vznikaním hranice deliacej svet na západný blok vedený USA a východný blok vedeným Sovietskym zväzom, vznikla potreba vysvetliť novú strategickú situáciu hlavne obyvateľom USA. Problém bol hlavne v tom, že v USA bol Stalin vnímaný ako viacmenej pozitívna osoba, familiárne nazývaný strýko (uncle) Joe. Objasniť nové rozdelenie vzťahov sa teda podujal Churchill, ktorý vyzval na spojenie anglosasov v boji proti novému nepriateľovi slobody v legendárnom prejave v roku 1946 vo Fultone, ktorý na politickú scénu doniesol pojem železná opona ako pomenovanie spomenutej hranice. Tým Churchilove hypotetické možnosti na prednesenie spomenutého návrhu Stalinovi o zahrnutí pápeža do rokovaní o Poľsku definitívne zanikli.

Churchill a štatistika

„Už Churchill říkal, že věří jen té statistice, kterou sám zfalšoval. Ministr Vojtěch se jeho citátem zřejmě inspiroval,“ komentoval nedávno šéf ODS Petr Fiala v rámci malej českej vnútropolitickej prestrelky krok českého ministerstva zdravotníctva, ktoré zmenilo niektoré údaje v štatistike ochorení na Covid-19. Peter Fiala je inteligentný a vzdelaný pán, ale tentoraz použil mýtus v záujme politického zisku.

Pokladá sa totiž za overené, že fámu v podobe „neverím žiadnej štatistike, ktorú som sám nezfalšoval“ Churchillovi prisúdil a rozšíril Joseph Goebbels, Hitlerov minister propagandy. Dôvody? Samozrejme politické. Churchill bol ten, ktorý po porážke Francúzska v roku 1940 už v skoro tiež porazenom Anglicku odmietol Hitlerovu ponuku „mieru“, ktorá by z Anglicka urobila nemecký satelit nie nepodobný iným kvázi samostatným štátom v tej dobe ako bol napríklad slovenský štát. Anglický vzdor vedený Churchillom viedol napokon ku tak v Nemecku obávanej vojne na dvoch frontoch a v konečnom dôsledku bol jedným z dôvodov vojenskej porážky nacizmu. Churchill bol pokladaný za motor tohto vzdoru (I have nothing to offer but blood, toil, tears, and sweat… you ask, what is our policy? I will say: It is to wage war, by sea, land and air, with all our might and with all the strength that God can give us: to wage war against a monstrous tyranny, never surpassed in the dark, lamentable catalogue of human crime. That is our policy. You ask, what is our aim? I can answer in one word: It is victory, victory at all costs, victory in spite of all terror, victory, however long and hard the road may be; for without victory, there is no survival) a tak bol logicky neprestajne terčom nacistickej propagandy.

Osobne som ešte narazil na iné zdôvodnenie vzniku tohto výroku. Toto zdôvodnenie prisudzuje Churchillovi istý podiel na vzniku fámy. Podľa tejto verzie Churchill kritizoval svojho spolupracovníka, že nedostal vhodné podklady pre plánovaný prejav a povedal mu, že zo štatistiky očakáva také dáta, ktoré podporujú jeho verziu a nie dáta, ktoré sú z jeho myšlienkami v rozpore.

Pár slov o Goebbelsovi. Zaujímavé je, že aj pojem železná opona ako prvý použil on, keď komentoval výsledky jaltskej konferencie. Či ho od neho prevzal Churchill, nevedno, ale Churchill je skutočným krstným otcom toho frekventovaného termínu studenej vojny. Teoretická otázka ohľadom Goebbelsa, človeka, bez ktorého by sa Hitler asi k moci nedostal, môže znieť, či aj on nie je terčom proti nemu zameranej propagandy a či sa mu neprisudzujú výroky, činy alebo rozhodnutia, ktoré nemajú za sebou konkrétnu referenciu, exaktný dôkaz a sú vlastne tiež mýtickej povahy. Racionálny neideologický pohľad na túto otázku odpovie pozitívne. Goebbelsovi sa napríklad prisudzuje výrok (v rôznej podobe), že 100 krát opakovaná lož sa stane pravdou alebo keď počujem slovo kultúra, tak vyťahujem revolver, pričom pre tieto výroky neexistuje relevantný zdroj. Či je to pravda, neviem, neskúmal som, ale nezdá sa mi, že by si Goebbels takýmito poznámkami podrýval vlastnú autoritu, naviac aj nacisti verili v svoju pravdu. A propaganda vždy existovala a neraz preháňala. Napríklad v prvej svetovej sa zločiny Nemcov (alias Hunov) evidentne preháňali, aby však žiaľ o štvrťstoročie neskôr dosiahli nepredstaviteľné rozmery.

Vidieť, že hranica medzi skutočnosťou, propagandou a mýtom je často nejasná. Práve preto sa mýtom ale aj fámam, či konšpiráciám tak darí. Dnes žijeme dobu, keď (i vďaka internetu) sme zásobovaní hlavne z úst časti politikov nepravdami, polopravdami, otvorenými klamstvami, mýtmi a fámami v nepredstaviteľnom rozsahu. Mýty dnes vystupujú ako hoaxy, čo sú často skreslené príbehy v krivom a silne ideologickom zrkadle. Darmo sa proti takýmto produkciám vystupuje faktami, argumentami, dôkazmi, títo ľudia majú svoje publikum, svoje vlastné ihrisko, svoje pravidlá, svoju vyššiu pravdu a hlavne svojich nepriateľov, ktorých treba nielen poraziť, ale ak sa bude dať, tak zničiť.

Mýtom sa samozrejme nevyhneme. Mýty nie sú len posvätné príbehy o bohoch a hrdinoch zo starovekých bájí. Reálna sila týchto pôvodne nosných spoločenských príbehov bola zlomená a nie je v našej sekulárnej substituovaná obdobnými príbehmi, takže medzeru zaplňajú mýty iného typu. Mýty však nemusia mať len záporný charakter, nemusia slúžiť len dezinformácii. Veď aj mýtus o Stalinovej otázke na počet pápežových divízii v sebe obsahuje v sebe myšlienku, že duchovná sila môže (slovo môže je dôležité, lebo zvyčajne je to naopak a porazené myšlienky upadnú do zabudnutia) poraziť materiálnu prevahu. Mýty môžu poslúžiť pri tvorbe pozitívneho spoločenského konstruktu, napríklad národného povedomia. Je to však citlivý nástroj pracujúci na území plnom pascí, kde hranica medzi agresívnym nacionalizmom a úprimným národným cítením je úzka a silne individuálna. A sme u hlavného problému: nevieme ako posudzovať mýty, respektíve ich užitočnosť či škodlivosť.