Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
05. august 2020

Historické mýty I.

Náš život je sprevádzanými mnohými stereotypmi a mýtami. Sú hlboko zakotvené nielen v nás, ale i v celej spoločnosti. Vymaniť sa z nich nie je ľahké, aj keď mnohé z nich sú absurdné.

Et tu, Brute?

Gaius Julius Caesar je najznámejší politik starého Ríma. Caesar pôsobil  v dobe zániku rímskej republiky a pred vznikom novej formy vlády, rímskeho cisárstva. Caesar sa po dobe občianskych vojen stal vďaka podpore armády prakticky vládcom Ríma. O jeho cieľoch sa väčšinou píše v tom duchu, že mal v úmysle stať sa hlavou rímskej ríše aj oficiálne a tak ukončiť republikánske zriadenie návratom ku monarchii. V skutočnosti Caesar korunu nepotreboval. Mal v rukách všetku moc a koruna by bola zbytočným problémom, lebo doba monarchie mala v Ríme negatívny zvuk. Urobil však jednu z mála svojich chýb: podcenil správy o chystanom sprisahaní proti nemu, podcenil odhodlanie a presvedčenie sprisahancov, ktorí  sa ho chystali zavraždiť. Veľkorysý Caesar dokonca rozpustil svoju osobnú stráž majúc pritom správy o chystanom atentáte. Atentát na Caesara by však bol chybou, aj keby Caesar o kráľovskú moc usiloval. Rímska ríša sa stala priveľkou pre demokratické možnosti vtedajšieho zriadenia a ako ukázali ďalšie udalosti, bol nástup absolutistického režimu nevyhnutný.

  Smrť si pre  Caesara prišla na zasadaní rímskeho senátu 15. marca roku 44 pr.n.l.  Časť senátorov sa rozhodla Caesara zavraždiť, lebo predstavoval hrozbu republike. Dušou sprisahania bol Markus Brutus, ktorý pôvodne bojoval na strane Caesarovho mocenského súpera Pompeia, ale Caesar mu veľkodušne odpustil a vymenoval ho dokonca  za guvernéra Gálie.  Sprisahanci na Caesara počas zasadania senátu zaútočili dýkami.  Celkom bolo na Caesarovom tele napočítaných  23 rán (z ktorých vraj už druhá rana bola smrteľná, ale netuším ako to vtedy zistili), niektorí senátori v zmätku zranili dokonca aj svojich kolegoch. Traduje sa, že keď Caesar medzi útočníkmi uvidel spomínaného Bruta, tak vyjadril svoje prekvapenie slovami ,Aj ty, Brutus?" a prestal sa pred útočníkmi brániť. V skutočnosti rímske historické zdroje  o takomto výroku v podstate mlčia a zdrojom, ktorý ho pretlačil do našich učebníc, bol Wiliam Shakespeare a jeho dráma Július Caesar. Je teda pravdepodobné, že uvedené slová  prenesené na adresu Marka Bruta sú iba legendou. Slová sa citujú aj ako odkaz, že v politike dôveru a vďačnosť nemožno očakávať.

Atentát na Caesara bola obyčajná vražda. Senát mal podľa plánu sprisahancov vyhlásiť Caesara za tyrana, ale to neprešlo.  Po zmene mocenských pomerov, po veľkolepej tryzne na jeho pohrebe, pričom nemalú úlohu hrala nesmierna Caesarova obľúbenosť, museli sprisahanci z Ríma ujsť. O rok boli vyhlásení za nepriateľov štátu a o dva roky, keď jednotky sprisahancov boli porazené v obrovskej bitke pri gréckych Phillipách, spáchal Markus Brutus samovraždu. Víťazný Antonius, ako prejav veľkej úcty a rešpektu, prikázal zabaliť Brutovo telo do svojho najdrahšieho purpurového plášťa (ten bol neskôr ukradnutý a Antonius dal zlodeja popraviť). Telo hlavného sprisahanca bolo spopolnené a popol bol odoslaný jeho matke. Jeho žena Porcia potom, čo sa dozvedela o manželovej smrti, spáchala samovraždu.

Príbeh tu však nekončí. Za mýtom o posledných slovách Caesara je skrytý väčší a menej známy mýtus o motivácii Caesarových vrahov, ktorý sa rozhodli odstrániť budúceho tyrana v mene záchrany republiky, dnes by sme mohli povedať, že v mene záchrany demokracie. Bolo tomu ale naozaj tak? Mená väčšiny zo zhruba 60 sprisahancov sú známe, 60 ľudí je 60 pestrých životov a 60 rôznych motivácií.

Už motivácia hlavnej osoby, Marca Bruta, je záhadou. Bežne sa mu prisudzuje ochrana republikánskeho zriadenia, ale bolo to naozaj tak? Životy Bruta a Caesara mali veľa styčných  bodov. Brutova matka bola Caesarovou milenkou a teda mohol byť Brutovým otcom. Keď jeho milenka zostarla, poslala mu do postele svoju dcéru, Brutovu sestru. Pompeius dal popraviť Brutovho otca. A s Pompeiom potom Brutus uzavrel spojenectvo a bojoval s ním proti Caesarovi, ktorý mu jeho postup odpustil a urobil ho dokonca  bohatým človekom. Ak sa Brutus za týchto okolností stal motorom sprisahania v mene ochrany republiky, muselo ísť o skutočného fanatika. Za Brutovým postupom vidím hlavne osobnú nenávisť symbolickej republikánskej postavy proti úspešnému predstaviteľovi nových politických čias. Nejako podobne to videl aj Dante,  ktorý umiestnil Bruta do najhlbšieho pekla, spoločne s Judášom a Cassiom, ďalším z Caesarových vrahov, človeka s podobným osudom ako Brutus,  avšak výrazne s jedovatejším jazykom.

Ešte niekoľko ďalších vizitiek sprisahancov. Senátor  Sulpicius Rufus v občianskej vojne bojoval proti Caesarovi a jeho manželka bola Caesarovou milenkou. Senátor Lucius Pontius Aquila bol terčom Caesarovho výsmechu a šikanovania, nakoľko rôznymi neškodnými gestami protestoval proti jeho rastúcej moci. Senátor Quintus Ligarius bol pôvodne odsúdený na smrť za zradu, ale Caesar mu dal milosť a práve preto sa podľa historika Plutarcha stal predmetom jeho nenávisti. Senátor Decimus Albinus na rozdiel od mnohých iných bojoval celý čas na Caesarovej strane, ktorý ho dokonca adoptoval za syna. Decimus presvedčil Caesara, ktorý na prosbu svojej manželky majúcej obavy zo sprisahania nechcel ísť do senátu, aby sa rokovania zúčastnil. Decimus ešte deň pred atentátom popíjal víno s Caesarom, pričom meditovali o najlepšom druhu smrti, aby na druhý deň Decimus pri atentáte pichol Caesara dýkou do stehna. V občianskej vojne, ktorá sa rozpútala krátko po Caesarovej smrti, zahynul rukou jedného z galských náčelníkov, pôvodne bojovníka proti Caesarovi. Skoro všetkých Caesarových vrahov dostihla v krátkej dobe smrť. Karma zasiahla senátora Lucia Minucia Basilusa, známeho mrzačením otrokov z malicherných príčin, ktorého dýkami zavraždili vlastní otroci.  Basilus bol Caesarov spolubojovník z Gálie, nespokojný z odmenou za svoje služby a s povyšovaním ich bývalých nepriateľov. Ako vidieť, sprisahanci sa síce ako "správni" politici aj vtedy oháňali všeobecným dobrom, ale za ošúchanou fasádou boli často prízemné osobné pohnútky.

Na koňoch proti tankom

Inzercia

1. septembra 1939 prepadlo nacistické Nemecko susedné Poľsko a začala sa druhá svetová vojna. Hneď v prvý deň sa začali prudké boje a jedným z nich bola aj bitka pri Krojantách (dedinka zhruba v strede medzi Gdanskom a Štetínom), kde jednotka hulánov, poľskej ľahkej jazdy zaútočila na nekrytú nemeckú pechotu. Huláni už v tomto období neslúžili ako jazda,  ale ako pechota. Kone sa teda v boji nepoužívali, takže takýto jazdecký útok bol výnimočný. Útok Poliakov bol z počiatku úspešný, ale keď na bojisku sa nečakane objavila kolóna nemeckých obrnencov, o ktorých Poliaci predtým nevedeli, bolo zle.  Kým Poliaci stihli obrátiť svoje kone, stratili mimo svojich veliteľov zhruba tretinu stavu.

Takto vznikol základ pre historku o útoku poľskej jazdy na nemecké tanky. A to napriek tomu, že žiaden veliteľ by taký príkaz nevydal a že takýto útok by bol jasnou samovraždou. Nemci na miesto stretnutia pozvali novinárov zo spojeneckého Talianska. A talianska tlač historku rozšírila ako druh sentimentálneho romantizmu za starými časmi hrdinských útokov kavalérií, Nemci zase ako druh výsmešnej propagandy dokumentujúcej nemeckú technickú a intelektuálnu prevahu. Udalosť sa stala pevnou súčasťou nemeckej propagandy a to dokonca za účasti slovenských štatistov. Nemci totiž nakrútili v roku 1941 hraný film s názvom Kampfgeschwader Lützow, ktorý sa venoval poľskej kampani a bitke o Britániu. A slovenská jazda hrala úlohu poľských jazdcov, kým slovenskí letci na svojich premaľovaných lietadlách pre zmenu bojovali proti nemeckej Luftwaffe.

Absurdný mýtus prežil vojnové časy. Novej komunistickej vláde vyhovovalo ukazovať predvojnové kádre poľskej armády v zlom svetle a mimo toho, že popravami viacerých  dôstojníkov pokračovala vo vražednej katyňskej kampani proti nekomunistickým zložkám poľskej spoločnosti, tak sa snažila i propagandisticky zdiskreditovať veliteľský zbor. Ku kampani nechcene prispel aj svetoznámy poľský režisér A. Wajda svojím filmom Lotna, ktorý romantizoval hrdinstvo poľskej jazdy útočiacej na koňoch so šabľami v rukách na nemecké tanky. Takto propaganda dvoch totalitných režimov v podstate spoločnými rukami a zároveň napriek zdravému rozumu ako aj napriek protestom preživších aktérov vtedajšieho boja,  prekryla realitu.

Literatúra:

VLADIMÍR LIŠKA Po stopách římských tyranů.

https://www.valka.cz/13222-Se-savlemi-proti-tankum-nesmyslny-mytus-polskeho-zari-1939

 

Odporúčame

Blog
Prečo je stanovisko biskupov ECAV dôležité pre zachovanie kresťanskej identity?

Prečo je stanovisko biskupov ECAV dôležité pre zachovanie kresťanskej identity?

Diskusiu ohľadom nedávneho pastorálneho stanoviska evanjelických biskupov k téme sexuálnej etiky by kresťania žiadneho vierovyznania nemali vnímať ako nepodstatnú epizódu. Ukazuje totiž, že „progresívny“ prúd spoločnosti považuje etické stanoviská, aké zazneli napríklad v zmienenom dokumente, nielen za nesprávne, ale aj za urážlivé a spoločensky neakceptovateľné. Vzniknutá situácia zároveň ukazuje, že ohrozená môže byť sloboda i identita kresťanov na Slovensku.