Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
30. december 2019

Môj maratón v Hamburgu

Vonku fúkal silný vietor a pršalo. Teplota 6°C, pocitová však výrazne nižšia. Pravdupovediac chcelo sa mi všetko-možné len nie behať maratón.
Môj maratón v Hamburgu

34. Haspa marathon Hamburg

Zážitok z maratónu v Hamburgu som začal plánovať ešte v novembri 2018,kedy som sa naň prihlásil. Voľba tohto podujatia padla vzhľadom na fakt, že v blízkosti Hamburgu žijú moji príbuzní. Zimná príprava po maratóne v Košiciach pokračovala vynikajúco, cítil som sa veľmi dobre v tréningoch. Až prišli Vianoce. A prvé zranenie holennej šľachy. Keď som sa už z neho pomaly dostaval, tak začala doma šarapatiť chrípka, ktorá neobišla ani mňa. Opäť mesiac tréningu a ďalšie zranenie-bedrový kĺb. Prvé preteky v Strážskom boli trápenie. O týždeň na to MSR v polmaratóne v Bratislave už s lepším pocitom. Cítil som, že maratón v Nemecku nemusí byť až taký zlý. Cez Veľkú Noc som nahodil sacharidovú diétu a vo štvrtok spolu s manželkou nabral smer Hamburg.

Nemecké prístavné mesto nás privítalo jemným dáždikom a sviežim vánkom, ktorý rozfúkal mraky a ja som sa mohol ísť v slnečnom poludní zaprezentovať. Messehalle mali otvárať o 12-tej. Nemci presnosť chceli dodržať, avšak zahraniční návštevníci sa doslova vkradli o 2 minúty skôr. Množstvo ľudí, ktorí čakali na prvú možnosť sa zaprezentovať bolo pre mňa prekvapujúce. Do veľkej haly expa nás vošlo v prvej minúte hneď niekoľko stoviek. Za 5 minút som mal všetko vo vaku, a to som ešte riešil nefungujúci kód na potvrdení registrácie. Zaujímavosťou boli nie len mladi organizátori, ale veľa dobrovoľníkov medzi dôchodcami. Vkuse usmievajúci sa a dokonca vtipkujúci. Keď som kráčal z prezentácie, tak 4-prúdová cesta bola uzavretá a všade sa makalo na stavaní tribún, brány štartu a cieľa a množstva zábran. Spomenul som si na niektoré nevrlé poznámky Slovákov, keď im maratón skomplikoval cestu do prace. V Hamburgu bola spomínaná cesta uzavretá tri dni (!).

V deň maratónu som sa prebudil s úplne zapchatým nosom. Vonku fúkal silný vietor a pršalo. Teplota 6°C, pocitová však výrazne nižšia. Pravdupovediac chcelo sa mi všetko-možné len nie behať maratón. Po krátkych raňajkách sme sa vybrali z Lůbecku do Hamburgu. Cestou vlakom i metrom som už stretával množstvo bežcov. Každého prezradil červený vak. Z metra sme vystupili práve pri štarte polmaratónu. Ten bol o hodinu skôr ako hlavná disciplína a aj jeho štart/cieľ boli o ulicu vedľa. Zaujímavosťou je, že o polovičnú trať bol len pár tisícový záujem. Ale maratón bežalo necelých 14000 ľudí. Je to evidentné- do Hamburgu sa chodí predovšetkým za maratónom. Mal som pridelené miesto v bloku A, hneď za Ellite. Na miesto v bloku, ktorý bol zo štyroch strán ohradený závorami sa mali bežci presúvať cez ďalšie haly. Keď som si šiel v neustále veterno-upršanom počasí zaklusať a obzrieť WC, tak som si všimol rozostavané bloky pre bežcov a pri každom z nich stali organizátori. Tak som sa ich spýtal, či musím ísť cez haly, aj keď si tam nenechávam veci. A tu sa zrazu prvýkrát stalo, že mi nevedeli poradiť. Dokonca vyzerali dosť bezradne a tvrdili, že im nikto nič nepovedal a nemajú dosť informácii. Tak som pri nich počkal a keď sa začali schádzať aj ostatní bežci, tak som vedel, že to bude fajn. Ale vôbec sa mi nechcelo zhodiť veci. Ten chladný dážď prechádzaĺ nie len cez odev, ale pocitovo až cez póry kože do svalov.

Štart pretekov bol pre mňa novinkou. Najprv odštartoval blok Ellite, následne odstránili zátarasy a o 15 sekúnd išiel aj náš blok A. Rovnako to bolo aj u ostatných blokoch. Keď som urobil prvé kroky na červenom koberci, tak som mal pocit, že bežím po trávniku, na ktorý aspoň týždeň pršalo. Ako špongia. Ak niekto opisuje krásy toho, či hentoho maratónu, tak ja nie som taký typ. Čo si pamätám z maratónu v Hamburgu? "Vodnú cestu", modrú značku a zablátených pretekárov. Nie, ja som si fakt veľmi nevšímal okolie. S výnimkou jednej veci. Diváci. Tí boli naozaj všade, a to aj napriek spomínanému počasiu, či trati, ktorú tvoril jeden okruh. Paráda, tí ľudia povzbudzovali a bolo jedno, či šiel Nemec, Keňan, Rus alebo nejaký Slovák. Čo sa týka bežeckej stránky, tak som sa hneď dostal do skupinky s dvomi vodičmi, tromi ženami a ďalšími mužskými pretekármi. Tempo sa držalo pod 3:30. Daná skupinka sa postupne zmenšovala až odišli aj vodiči a ja som ostal od 34km sám a moje tempo sa začínalo zhoršovať. Mal som vtedy už toho plné zuby. Ťažká premočená obuv bola čoraz ťažšia a ťažšia. Tradičné kŕče síce neprišli, ale každá zmena smeru a neustále malé stúpania a klesania mi dávali zabrať. Vbehnutie do cieľovej rovinky so Slovenskou vlajkou bolo pre mňa vyslobodením. Po dobehnutí som si nebol schopný ani rozopnúť zapínacie špendlíky, či zložiť čip. Tá triaška bola neskutočná. Mal som za sebou môj najťažší maratón. Výsledný čas (2:33:21) a ani umiestnenie (62.celkovo a 21. vo vekovej kategórii) neboli až také dôležité. Keď sa ma potom pri obede známa spýtala, či by som si tento maratón ešte niekedy zopakoval, tak som zaváhal. Moja odpoveď následne bola- Áno, ale snáď už za iných podmienok.

 

Inzercia

Otec rodiny. Psychológ pôsobiaci v CŠPP Košice, elokované pracovisko Gelnica. Bežec.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Cinycké bludy

Cinycké bludy

V predvianočnom TV Oko redaktorka Jana Alexová dala svojmu „spolupracovníkovi“, šéfovi Cynickej obludy, Radovi Ondřejičkovim (RO), múdru otázku: „Uťahovať si z viery, boha, biskupov, kňazov je u nás stále pre mnohých ľudí tabu. Niečo, čo je neslušné a nepatrí sa to. Prečo je to tak?“