Úmyselné klamstvo je nepostihovaným politickým nástrojom

Demokracia stojí na slobodnej výmene názorov, ale zároveň predpokladá, že občania rozhodujú na základe pravdivých informácií. Ak sa vedomá lož stane legitímnym nástrojom politického boja, oslabuje sa samotný základ demokratického rozhodovania.

Demokratické zriadenie vyžaduje nielen slobodu, ale aj poctivosť vo verejnom priestore. Politická súťaž môže byť tvrdá, konfliktná a plná sporov, no nemôže byť založená na vedomom klamaní občanov. Ak sa systematické šírenie nepravdivých tvrdení stane beztrestným spôsobom získavania alebo udržiavania moci, demokracia postupne stráca svoju schopnosť plniť základnú funkciu – umožniť občanom informovane rozhodovať o veciach verejných.

Ľudia sa rozhodujú na základe informácií, ktoré majú k dispozícii. Ak sú tieto informácie zámerne falšované, výsledkom nie je slobodná voľba, ale manipulácia. Formálne demokratické procedúry síce zostávajú zachované, no ich obsah sa vyprázdňuje. Demokracia bez dôvery v základné fakty pripomína trh, na ktorom je väčšina tovaru falšovaná – navonok funguje, no jeho podstata je narušená.

Preto nemožno považovať za konzistentné chrániť demokraciu a zároveň tolerovať také využívanie slobody prejavu, ktorého cieľom je demokraciu systematicky oslabovať. Sloboda prejavu je jednou z podmienok demokracie, nie nástrojom jej rozkladu.

Ústava obmedzuje výkon niektorých práv

Ústava Slovenskej republiky už dnes obsahuje viacero ustanovení, ktoré obmedzujú výkon niektorých práv v záujme ochrany demokratického štátu. Zakazuje politické aktivity smerujúce k odstráneniu demokracie, obmedzuje podporu totalitných ideológií a pripúšťa zákonné obmedzenia slobody prejavu v presne vymedzených prípadoch.

Tieto obmedzenia nevnímame ako popretie slobody, ale ako jej nevyhnutnú ochranu. Ak je legitímne chrániť demokraciu pred fyzickými alebo organizačnými útokmi, je oprávnené diskutovať aj o tom, či by nemala byť chránená pred vedomým a systematickým klamaním občanov v otázkach, ktoré ovplyvňujú demokratické rozhodovanie.

Takáto ústavná úprava by však musela rešpektovať niekoľko základných princípov:

• týkať sa výlučne objektívne overiteľných skutkových tvrdení, nie názorov,
• vyžadovať preukázanie vedomého úmyslu klamať,
• vzťahovať sa len na prípady s dopadom na demokratický proces,
• zachovať rozhodovanie výlučne nezávislým súdom,
• vylúčiť akúkoľvek formu preventívnej cenzúry,
• vyžadovať preukázanie reálneho alebo bezprostredne hroziaceho negatívneho následku.

Práve tieto záruky by mali byť súčasťou samotnej ústavy. Ak by boli ponechané len na úrovni obyčajného zákona, mohla by ich meniť každá momentálna parlamentná väčšina. Ústavná úprava by naopak zabezpečila vyššiu mieru stability a širší spoločenský konsenzus.

…

Navrhovaná ústavná zmena by nebola zázračným riešením. Neodstránila by všetky dezinformácie ani by automaticky neobnovila dôveru občanov v demokratické inštitúcie. Mohla by však vyslať dôležitý normatívny signál: že demokracia nie je ľahostajná voči vlastnému oslabovaniu a že vedomé klamstvo nemožno považovať za rovnocennú súčasť slobodnej politickej súťaže.

V demokratickej spoločnosti nie je pravda určovaná štátom, vládou ani nositeľmi konkrétnej ideológie. Utvára sa prostredníctvom slobodnej výmeny názorov, overovania faktov a verejnej kontroly. Tento proces je možný len vtedy, ak právny a spoločenský poriadok rozlišuje medzi neúmyselnou nepresnosťou a vedomým klamstvom.

Slovensko dnes nečelí len politickým sporom, ale aj oslabovaniu spoločného porozumenia základným skutočnostiam. Dôvera slabne, spoločnosť sa rozdeľuje a verejný priestor zaplavujú dezinformácie. Bez aspoň základnej zhody na faktoch sa však demokratická diskusia mení na zápas navzájom nezlučiteľných predstáv o svete.

Diskusia o ochrane demokratického procesu pred vedomým klamstvom nie je útokom na slobodu prejavu. Je diskusiou o tom, ako zachovať podmienky, bez ktorých sloboda prejavu stráca svoj spoločenský význam. Demokratický štát nie je povinný poskytovať rovnakú mieru ústavnej ochrany prejavom, ktorých podstatou je vedomé klamanie verejnosti.

Lož nie je názor. Názor možno rešpektovať aj vtedy, keď je nesprávny. Lož je však vedomé popretie skutočnosti s cieľom uviesť iných do omylu. Demokracia, ktorá prestane rozlišovať medzi týmito dvoma vecami, riskuje, že sa stane obeťou vlastnej tolerancie.

…

Ani najlepšie napísaná ústava sama osebe demokraciu nezachráni. Jej poslednou poistkou nie sú paragrafy, ale občania. V každej generácii sa nájdu ľudia, ktorí odmietnu mlčať, keď sa moc odkloní od pravdy a spravodlivosti. Ľudia ochotní niesť osobné riziko, aby ochránili slobodu pre ostatných.

Práve na tejto občianskej odvahe stojí každá demokracia. Nie na bezchybnosti jej inštitúcií, ale na odhodlaní slobodných ľudí brániť ich zmysel.