Rôzne náboženstvá - jedna pravda?

Rôzne náboženstvá - jedna pravda?

Téza o výlučnosti kresťanstva sa dnes chápe ako prejav arogancie alebo extrémizmu. V tomto blogu sa nechcem zaoberať prečo je na svete toľko náboženstiev alebo obhajovať opodstatnenie kresťanskej viery. Chcem sa venovať rozšírenému a populárnemu tvrdeniu že „všetky náboženstvá sú v podstate rovnako pravdivé a spásonosné.“ Táto myšlienka však trpí mnohými protirečeniami.

Učia všetky náboženstvá toto isté?
Mať v úcte inovercov je určite na mieste ale bezbreho tolerovať všetky názory aj očividne nepravdivé je nezmysel. Žiaľ, mienka o rovnocennosti všetkých vieroúk sa šíri aj medzi niektorými teológmi. Tým sa Ježiš Kristus dostáva na roveň proroka alebo učiteľa etiky. Hrozí však nebezpečenstvo podkopávania kresťanskej identity, ktorá má svoj pôvod v slovách Ježiša Krista: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6) Ak sú nekresťanské náboženstvá len inou cestou k tomu istému Bohu, aký zmysel potom majú misie?  

Niektorí predkladajú teóriu, o tom že všetky náboženstvá tvoria pomyslenú skladačku. Každé náboženstvo zahrňuje len časť duchovnej pravdy a tvorí súčasť tejto skladačky. Podobnú myšlienku vyjadruje aj podobenstvo o slonovi a slepcoch. Slepci sa dotýkajú inej časti slona, jeden chvosta, druhý hlavy, tretí nohy a každý si myslí že toto je slon. Skutočnosť je však taká že jednotlivé náboženstvá si vzájomne odporujú v tom čo učia. Navyše, každé náboženstvo si nárokuje na výlučnú pravdu. V konečnom dôsledku každý svetonázor (aj ateizmus) bez ohľadu na to, ako sa tolerantne tvári si zakladá na výlučnosti. Platí to aj pre ľudí, ktorí tvrdia že všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé. (výlučnosť relativizmu)  

Predstava, že rôzne náboženstvá v podstate vyjadrujú tú istú pravdu ale inými jazykmi je síce krásna ale iluzórna. Stačí, že sa pozrieme na čo vlastne tieto náboženstvá učia. Často sa ľudia pýtajú či je Boh kresťanstva a Alah ten istý? V istom zmysle môžeme povedať že všetci ľudia majú toho istého Boha. Boh nestvoril len kresťanov ale aj moslimov, židov, budhistov, animistov a ateistov. Z tohto pohľadu môžeme povedať – áno, máme spoločného Boha. Ďalšou otázkou je však či uctievame toho istého Boha. Niektorí súhlasia, no ja si to nemyslím. Pozrime sa na to čo učí kresťanstvo a islam v najzákladnejších otázkach.   

1) Kresťania uctievajú jedného Boha v troch osobách. Islam popiera učenie o Trojici. 
2) Kresťanstvo považuje Ježiša Krista za vteleného Boha. Ježiš Kristus je pravý človek a pravý Boh. Islam neuznáva Ježišovu božskú podstatu. Ježiš je iba jeden z prorokov. (porov. súra 4,171) 
3) Islam učí že Ježiš nebol ukrižovaný. Namiesto neho bol údajne ukrižovaný niekto iný. Alah by totiž nikdy nedopustil smrť jedného z svojich poslov. Kresťania považujú smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista za základ viery. 

Áno, deklaruje sa že kresťanstvo a islam sú monoteistické náboženstvá. Áno, zhodneme sa v niektorých etických a sociálnych otázkach a určite sa máme čo učiť od moslimov vo vernosti modlitbe. Pri bližšom pohľade však vidíme že moslimovia a kresťania sa nezhodnú ani v hlavných bodoch viery a o mnohých ďalších ani nehovoriac. Je zjavne nelogické dávať kresťanstvo a islam na jednu úroveň. Je Božím zjavením aj Biblia a zároveň aj Korán? Je pravda aj A a zároveň aj B? Nevyzeral by takto Boh ako zmätkár alebo schizofrenik, ktorý vlastne nevie čo chce ľudom povedať? Rovnako padá aj naivná predstava, že všetky náboženstvá vlastne uctievajú nejakého univerzálneho boha. Pravdou však je že niektoré odnože budhizmu alebo hinduizmu sa k otázke existencie Boha stavajú ľahostajne alebo ho dokonca popierajú. Idea jedného univerzálneho svetového náboženstva je tak utópiou. Zhrniem to: Všetky náboženstvá nemôžu byť rovnako pravdivé pretože učia vzájomne protichodné náuky.

Zrovnoprávňuje Katolícka Cirkev všetky náboženstvá? 
Kritici  poukazujú na to že II. vatikánsky koncil prijal mnohé myšlienky, ktoré nekorešpondujú s pravým učením Cirkvi. Týka sa to aj deklarácie o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám (Nostra Aetate). Radikálni kritici ju neváhajú označiť za heretický dokument. No pri bližšom pohľade tento dokument neučí nič „odpadlícke.“ Nostra Aetate netvrdí že všetky náboženstva sú rovnako pravdivé. Práve naopak: „Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“ Je ale pravda že si niektorí teológovia začali tento dokument vykladať „po svojom.“

Kritika sa zniesla na Cirkev aj po medzináboženských stretnutiach. Spomeniem napríklad stretnutie v Assisi v roku 1986, ktoré inicioval pápež Ján Pavol II. Ani tu Cirkev nezrovnoprávnila všetky náboženstvá na úrovni pravdy, ako to niektorí skalopevne vyhlasujú. Neišlo ani o modlitby k tomu istému Bohu. Z jednoduchého dôvodu - takáto modlitba je sotva možná. Rovnako treba odmietnuť aj obvinenia, že pápež vedome dovolil v katolíckych kostoloch vykonávať pohanské rituály. Incidenty nastali - napríklad v jednom františkánskom kostole dovolili miestni kňazi pohanskú obetu. Lenže to sa odohralo bez vedomia miestneho biskupa aj pápeža. Toto stretnutie malo charakter úcty a solidarity voči inovercom. Bolo veľkým svedectvom pokoja v ťažkom období studenej vojny kedy bol svet na okraji jadrovej apokalypsy. 

Stretnutie v Assisi, 1986 (zdroj: http://www.catholicherald.co.uk/)

Katolícka Cirkev uznáva že aj v nekresťanských náboženstvách sú stopy pravdy a dobra. O týchto stopách („semenách Slova“) písal už v 2. storočí ranokresťanský autor Justín Mučeník. Cirkev však uznáva Ježiša Krista ako jediného Pána a Spasiteľa. Na druhej strane však o žiadnom konkrétnom človeku nevyhlásila že je vo večnom zatratení. (to ale neznamená istotu že peklo je prázdne) V prípade spásy inovercov sa Katolícka Cirkev vyhýba dvom extrémom. Jeden je ten, ktorý som spomínal vyššie - všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé a tak predstavujú rovnocenné cesty k spáse. Keby Cirkev toto učila, znamenalo by to asi toto – „ľudia, verte si v čo chcete aj tak prídete do neba.“ Akákoľvek evanjelizácia by tak stratila svoje opodstatnenie.

Opačný extrém je ten, že spásu dosiahne iba ten, kto viditeľne patrí do Cirkvi a vyznáva Krista ako svojho Pána. Ináč povedané ak ten, kto nie je riadnym členom katolíckej Cirkvi alebo vyslovne nezvyznáva Ježiša, nech na nebo ani nepomýšľa. Ale čo s ľudmi, ktorí nikdy nepoznali radostnú zvesť, evanjelium? Myslím, že Boh nás bude súdiť aj podľa poznania, ktoré sme počas života mali. Boh neodmietne človeka, ktorý ho počas pozemského života nemal šancu spoznať resp. ho spoznal prekrútene. Trúfam si napísať, že skôr sa zatratí sebavedomý katolík, ktorému v živote slovo pokora veľa nehovorilo. Je to memento pre nás katolíkov aby sme vytrvali v Jeho láske do konca.    

Informačné zdroje

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/nostra-aetate

Titulný obrázok - https://www.dreamstime.com/stock-image-five-major-world-religions-arrow-signs-image18916511

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo