Rôzne náboženstvá - jedna pravda?

Učia všetky náboženstvá toto isté?

Mať v úcte inovercov je určite správne, ale bezhlavo tolerovať všetky názory aj očividne nepravdivé je nezmysel. Žiaľ, mienka o rovnocennosti všetkých vieroúk sa šíri aj medzi niektorými teológmi. Tým sa Ježiš Kristus dostáva na úroveň proroka alebo učiteľa etiky. Hrozí však nebezpečenstvo podkopávania kresťanskej identity, ktorá má svoj pôvod v slovách Ježiša Krista: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6) Ak sú nekresťanské náboženstvá len inou cestou k tomu istému Bohu, aký zmysel potom majú napríklad misie?

Niektorí predkladajú teóriu o tom, že všetky náboženstvá tvoria akúsi skladačku. Každé náboženstvo obsahuje len časť duchovnej pravdy a tvorí súčasť tejto skladačky. Podobnú myšlienku má aj podobenstvo o slonovi a slepcoch. Slepci sa dotýkajú inej časti slona, jeden chvosta, druhý hlavy, tretí nohy a každý si myslí, že toto je slon. Skutočnosť je však taká, že jednotlivé náboženstvá si vzájomne odporujú v tom, čo učia. Navyše, takmer každé náboženstvo si nárokuje na výlučnú pravdu. V konečnom dôsledku každý svetonázor (aj ateizmus) bez ohľadu na to, ako tolerantne sa tvári si zakladá na výlučnosti. Platí to aj pre ľudí, ktorí tvrdia, že všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé.

Predstava, že rôzne náboženstvá v podstate vyjadrujú tú istú pravdu ale inými jazykmi je síce krásna, ale iluzórna. Stačí, že sa pozrieme na to, čo vlastne tieto náboženstvá učia. Často sa ľudia pýtajú, či je Boh kresťanstva a Alah ten istý? V istom zmysle môžeme povedať, že všetci ľudia majú toho istého Boha. Boh nestvoril len kresťanov, ale aj moslimov, židov, budhistov, animistov a ateistov. Z tohto pohľadu môžeme povedať – áno, máme spoločného Boha. Ďalšou otázkou je však či uctievame toho istého Boha. Niektorí súhlasia, no ja si to nemyslím. Pozrime sa na to, čo učí kresťanstvo a islam v najzákladnejších otázkach.

1) Kresťania uctievajú jedného Boha v troch osobách. Islam popiera učenie o Trojici.
2) Kresťanstvo považuje Ježiša Krista za vteleného Boha. Ježiš Kristus je pravý človek a pravý Boh. Islam neuznáva Ježišovu božskú podstatu. Ježiš je iba jeden z mnohých prorokov. (porov. súra 4,171)
3) Islam učí, že Ježiš nebol ukrižovaný. Namiesto neho bol údajne ukrižovaný niekto iný. Alah by totiž nikdy nedopustil smrť jedného z svojich poslov. Kresťania považujú smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista za základ viery.

Áno, kresťanstvo a islam sú monoteistické náboženstvá. Áno, zhodneme sa v niektorých etických a sociálnych otázkach a určite sa máme čo učiť od moslimov v modlitebnom živote. Pri lepšom pohľade však vidíme, že moslimovia a kresťania sa nezhodnú ani v hlavných bodoch viery a o mnohých ďalších ani nehovoriac.

Je preto zjavne nelogické dávať kresťanstvo a islam na jednu úroveň. Je Božím zjavením aj Biblia a zároveň aj Korán? Je pravda aj A a zároveň aj B? Nevyzeral by takto Boh ako zmätkár alebo schizofrenik, ktorý vlastne nevie čo chce ľudom povedať? Rovnako padá aj naivná predstava, že všetky náboženstvá vlastne uctievajú nejakého univerzálneho boha. Pravdou však je, že niektoré smery budhizmu alebo hinduizmu sa k otázke existencie Boha stavajú ľahostajne alebo ho dokonca popierajú. Idea jedného univerzálneho svetového náboženstva je tak utópiou. Zhrniem to: Všetky náboženstvá nemôžu byť rovnako pravdivé, lebo učia vzájomne protichodné náuky.

Zrovnoprávňuje Katolícka Cirkev všetky náboženstvá?

Kritici poukazujú na to, že II. vatikánsky koncil prijal mnohé myšlienky, ktoré nekorešpondujú s pravým učením Cirkvi. Týka sa to aj deklarácie o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám (Nostra Aetate). Radikálni kritici ju neváhajú označiť za heretický dokument. No pri bližšom pohľade tento dokument neučí nič „odpadlícke.“

Nostra Aetate netvrdí, že všetky náboženstva sú rovnako pravdivé. Práve naopak: „Cirkev však ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko.“ Je ale pravda, že si niektorí teológovia začali tento dokument vykladať „po svojom.“

Kritika sa zniesla na Cirkev aj po medzináboženských stretnutiach. Spomeniem napríklad stretnutie v Assisi v roku 1986, ktoré inicioval pápež Ján Pavol II. Ani tu Cirkev nezrovnoprávnila všetky náboženstvá na úrovni pravdy, ako to niektorí skalopevne vyhlasujú.

Nekonali sa ani modlitby k tomu istému Bohu. Z jednoduchého dôvodu - takáto modlitba je sotva možná. Rovnako treba odmietnuť aj obvinenia, že pápež vedome dovolil v katolíckych kostoloch vykonávať pohanské rituály. Incidenty sa stali napríklad v jednom františkánskom kostole dovolili miestni kňazi pohanskú obetu. Lenže to sa stalo bez vedomia miestneho biskupa aj pápeža. Toto stretnutie malo charakter úcty a solidarity voči inovercom. Bolo veľkým svedectvom pokoja v ťažkom období studenej vojny, keď bol svet na pokraji jadrovej apokalypsy.

Katolícka Cirkev uznáva, že aj v nekresťanských náboženstvách sú stopy pravdy a dobra. O týchto stopách („semenách Slova“) písal už v 2. storočí ranokresťanský autor Justín Mučeník. Cirkev však uznáva Ježiša Krista ako jediného Pána a Spasiteľa. Na druhej strane však o žiadnom konkrétnom človeku nevyhlásila, že je vo večnom zatratení.

V prípade spásy inovercov sa Katolícka Cirkev vyhýba dvom extrémom. Jeden je ten, ktorý som spomínal vyššie - všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé a tak predstavujú rovnocenné cesty k spáse. Keby Cirkev toto učila, znamenalo by to asi toto – „ľudia, verte si v čo chcete, lebo aj tak prídete do neba.“ Akákoľvek evanjelizácia by tak stratila svoje opodstatnenie.

Opačný extrém je ten, že spásu dosiahne iba ten, kto viditeľne patrí do Cirkvi a vyznáva Krista ako svojho Pána. Inak povedané ak ten, kto nie je riadnym členom katolíckej Cirkvi alebo vyslovne nevyznáva Ježiša, nech na nebo ani nepomyslí. Ale čo s ľudmi, ktorí nikdy nepoznali radostnú zvesť, evanjelium? Myslím, že Boh nás bude súdiť aj podľa poznania, ktoré sme počas života mali. Boh neodmietne človeka, ktorý ho počas pozemského života nemal šancu spoznať alebo ho spoznal prekrútene. Trúfam si napísať, že skôr sa zatratí sebavedomý katolík, ktorému v živote slovo pokora veľa nehovorilo. Je to odkaz pre nás katolíkov, aby sme vytrvali v Jeho láske do konca.