Vnútorné umieranie

Pavol hovorí v Galaťanom 2.20: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa.

Čo znamená, že ja už nežijem? Pavol hovorí, že žije vo viere v Ježiša, ktorý bol za nás ukrižovaný, iný by povedal, že odovzdal svoj život Kristovi, že sa neustále modlí, že žije s Pánom. Áno je to tak, ale ako to pochopiť prakticky, napríklad v problémových vzťahoch?

Vnútorné umieranie znamená, že sa nenecháme riadiť svojimi túžbami, žiadostivosťou, sebeckými vášňami, emóciami ako je pýcha, chamtivosť, ale aj pocit menejcennosti, urazenosť, krivda, zranenie, horkosť, strach alebo hnev. Všetky tieto veci nás oslabujú vo viere v Ježiša a ľahko pritom podliehame pokušeniu naprávať tieto krivdy vlastnými silami bez Boha, nadradenosťou, pomstou, hádkou.

Zvlášť taký pocit menejcennosti, urazenosť, krivda, zranenie nás vedia poriadne zmiasť, lebo hriech to nie je, ale spôsobuje, že nám na myseľ prichádzajú myšlienky na odstránenie bolesti, ktorú z toho máme a teda, aby sme  použili vlastnú silu, krik, hádku, vyvyšovali sa a odstránili z nášho života človeka, ktorý nás zraňuje a nie, aby sme sa obrátili na Ježiša s modlitbou za oslobodenie od sebectva a teda za vnútorné umieranie.

Tá bolesť, či už z pocitu menejcennosti alebo zranenia, je tak veľká, že aj keď vieme, že máme konať podľa evanjelia, tak začneme používať vlastnú silu a odpovedáme na zlo zlom. Vlastnou silou, nadradenosťou si chceme dokázať, že nie sme tak menejcenní, ako nás urážajú.

Pán Ježiš v Lukášovi 6, 27- 29 hovorí: No vám, čo ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Žehnajte tým, ktorí vám zlorečia a modlite sa za tých, ktorí vás urážajú. Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty.

Keď sa zamyslíme nad týmito veršami, zistíme, že sa reálne, vlastnou silou, bez Božej pomoci nedajú uskutočniť: Nepriateľov nenávidíme, ako ich môžeme zároveň aj milovať? Ako môžeme robiť dobre tým, ktorí nás nenávidia a teda chcú nám ublížiť a robiť zle? Veď keď nám niekto ubližuje, nahnevá nás a vystraší, ako vieme robiť niečo dobré zranení a v hneve a strachu? Ako máme žehnať alebo modliť sa za tých, ktorých nenávidíme, lebo nás hnevajú tým, že nám zlorečia? Ako môžeme nastaviť druhé líce, keď sa bojíme, že nás po ňom udrú?

Vo všetkých týchto situáciách a aj v ďalších, ktoré popisuje evanjelium sa ukazuje, akí sme telesní, krehkí a ako sa nechávame zviesť svojim egoizmom, sebectvom, slabosťou, bolesťou, krivdou a ani si len nespomenieme na Boha alebo na evanjelium a nechávame sa zviesť myšlienkami na nápravu krivdy, nadradenosti nad tými, ktorí nás urážajú, myšlienkami na pomstu alebo odstránenie nepriateľov z nášho života.

A vtedy by sme mali vnútorne zomrieť. Nepočúvať myšlienky na pomstu, necítiť bolesť, menejcennosť, strach. Dá sa to? Vlastnými silami, vnútorným “bojom“, premáhaním sa nie. Iba modlitbou, v ktorej prosíme Boha o oslobodenie od všetkých týchto myšlienok a sebeckých emócií, ktoré nás ovládajú a smerujú k tomu, aby sme konali podľa vlastného egoizmu a neslúžili hoci aj tomu, kto nás uráža. Avšak pri takejto modlitbe musíme veriť v Pánovu všemohúcnosť. Nesmieme sa báť, že nás nepriateľ bude ďalej zraňovať, ponižovať, krivdiť nám. Veď veríme  tomu, že Pán nás ochráni a to všetko urovná a uzdraví.

Všetky moje rozhovory s veriacimi stále končili tým, že sa báli zneužívania dobroty, ktorú mali prejavovať voči tým, ktorí ich urážajú, báli sa toho, že tá krivda, ponižovanie bude trvať naďalej. Čiže ostávali v strachu, že problém sa nevyrieši a nechávajú sa pokúšať satanom a hriešnymi myšlienkami na pomstu a vlastné riešenie. A pritom Pán Ježiš obetoval za nás život a my máme problém v našich vzťahoch obetovať len česť, úctu alebo komfort, ale nie život.
  
A práve cez modlitbu oslobodenia od strachu, urazenosti, menejcennosti, krivdy nás Pán oslobodí od strachu, že urážanie, krivda, ponižovanie, nekomfort budú vo vzťahu naďalej pretrvávať. 
Lebo takto už v sebe zomrieme, prestaneme nenávidieť nepriateľov a môžeme ich začať milovať. Keď zomrieme v sebe, prestaneme sa báť, že nám ublížia tí, ktorí nás nenávidia a môžeme im nastaviť druhé líce, prestaneme sa na nich hnevať a môžeme im začať robiť dobre, môžeme im začať žehnať.

Takže vnútorne umrieme tak, že sa budeme modliť za oslobodenie od vlastného egoizmu, aby sme ožili v Kristovi, teda aby sme začali žiť evanjelium a aby sme sa začali milovať tak ako miloval Ježiš nás.